Co dokaze jedno dakujem...

Streda... Prasi sa mi do oci... A rezu a rezu...

Cely den som ako vysinuta. Vela sme toho nenaspali a aj to malo nestalo za vela. Od rana ficim na adrenaline, ved treba toho tolko porobit a den ma len 24 hodin!!! Poobede mame zatvorene, tuto stredu, vsak ako aj ine stredy, sme zasa prescasovali do pol piatej. O stvrt na sest sme mali stretko so psychologickou. Zavolala pred dvomi tyzdnami z vlastnej iniciativy, popytala sa, ako sa nam vodi a zablahozelala k novemu prirastku do rodiny :) Bola som mierne soknuta... Rozdychala som to a tak mi hned navrhla stretko o dva tyzdne. A tak sme vcera isli. Oci ma palili od unavy, za pol hodinu spanku bych dala pol kralovstva, ale nechcela som to na poslednu chvilu odvolavat. Stacilo, ze som malu nezobrala do hudobky... Prisli sme akurat. Nejakych pat minut v cakarni, ak nebude meskat... V duchu sa tesim na klud, ze si chvilu zavriem oci a aspon na chvilu prestanu palit. No mate ho vidiet, to bu nebola psychologicka poradna, keby tam neboli problemove deti. Zatial sme mali stastie... Vcera tomu tak nebolo...

Mlada matka, dieta, tazko odhadnut vek, nerozpravalo, prejavovali sa znamky hyperaktivity a agresivity s patricnymi decibelmi. Tak som sledovala, co sa dialo okolo, kedze oddychovat sa nedalo :) Chlapec, neskor som sa dozvedela, ze takmer sestrocny, sa "hral" a mamina ho okrikovala stylom: "Ukludni sa, ticho, pospratuj hracky, nerob toto, nerob ono, prestan" prisiel moment, ked ho zacvakla medzi kolena, aby sa ukludnil. S chapavym usmevom sa pozeram, zatial co zvysok sediacich uhyba zrakom, ci sleduje pohorsene "priblemove" dieta. Vyustilo to do situacie, kedy chlapec stiahol celu tacku hraciek na zem a matka po nom vykrikla, aby to po sebe upratal, co sa jemu zjavne nepacilo a dal to razne najavo! Po niekolkych minutach sa vykliesnil z matkinho objatia o nieco kludnejsi. Zasiel ku hrackam a vybral z kuchynky tanieriky a zaniesol jeden mamine, ktora sedela vedla mna. Ta ho prijala bez najmensieho naznaku ucasti, ani nepodakovala... Pozrela som nanho a jeden tanierik som si teda vypytala. Najprv na mna podozrievavo pozrel, ci to myslim vazne a potom mi teda jeden nesmelo podal. Nahlas som mu podakovala a pochvalila ho, aky je mily. Usmial sa na mna. Opatovala som usmev. Do hry sa pridala aj dcera, ktora tiez nahlas podakovala, ked jej podal tanierik. Dokonca tam sedel este jeden chlapec; mohol mat okolo 10 rokov a tomu sa tiez usiel tanierik a nezabudol podakovat. A tu zacala nasa hra. Vratil sa ku hrackam (akasi kuchynka, varic, umyvadlo, hrnce, taniere...) a najprv pozbieral to, co predtym zhodil a pozrel na mna, ci som si to vsimla. Samozrejme, pozrela som nanho a okomentovala to... "Uvaril" nam veceru a kazdemu, kto mal tanierik sa nieco uslo :) Tento krat aj mamina podakovala. Maly este stale hyperaktivne pobehoval medzi "varicom" a nami, ale s usmevom na perach, odprataval postupne hracky, ktore predtym porozhadzoval. Tak som sa prihovorila mamine, kedy som sa dozvedela, ze maly nerozprava a ze bude mat sest rokov.

Casto sa stretavam s ludmi, ktori si myslia, pretoze su to ich deti, ci podriadeni, netreba prosit, ci dakovat! Vela krat nemam chut povedat prosim ta, ci dakujem, ale bez toho sa u nas uz ani jedna fraza nezaobide. Hoci som velakrat nasrdena, nikdy nezabudnem povedat prosim. Napriklad, ked je hviezda naozaj nezvladnutelna fraza vyzera takto: Prestan, prosim ta! Ked nieco spravi, dakujem je automaticke. S drahym to je tak isto. Aj ked je vela veci "samozrejmych" bez prosim ta, ci dakujem sa to nezaobide... Vela ma "naucila anglictina"- Can you help me, please?! Can you......, please.?! Would you like a cup of tea?! Yes, please... No, thank you...

Co dokazalo jedno male, bezvyznamne Dakujem :)

PS: Dakujem anjelovi straznemu, ze som po ceste domov v aute nezaspala :)

Tak sme to rozbehli...

Konecme sme ciastocne prestahovani a byvame na novom, aj ked v bojovych podmiekach, hlavne, ze nam jest chuti :) Beham s pradlom medzi dvomi chalupami, medzi kojenim, prebalovanim a upratovanim lietam v bare, po obchodoch a k tomu este stiham robit ulohy s malou. Ale vychutnavam si chvile kedy kojim, vtedy ocim na ten "maly" zazrak, ktory uz vazi cez 4 kila a obliekame velkost tri mesiace, hoci nemame este ani mesiac :))) Zivot sa vracia do normalnych kolaji az na male zadrhele, ktore budu vzdy.

Vo stvrtok, 27 oktobra sme mali hudobnikov. Hral sa Jazz, ktory mal uspech u posluchacov a cez to vsetko, ze nie som privrzencom jazzovej hudby, hudobnici ma nadchli a organizujeme dalsi vecer na buduci stvrtok, kedy uz rozbehneme konecne aj restiku. Bude to frmol, kedze sme si odvykli, ale mame stastie. Maly spi o to lepsie, cim viac hluku ma okolo seba a teda mozem sa zapojit do pracovneho procesu. Takto sa tvaril naposledy, priamo v sale pri zivej hudbe :) O nieco neskor zacal pokyvkavat v spanku hlavou, no zazitok :) Este ze som ho zvykala na hluk, predsa len ta opera Carmen bola dobra volba, takto sa nemusim bat zapat vysavac, ked drobec spi. V noci spi, len jedna vec, nechce si potrebu urobit do plienky, len v nutnom pripade a aj to len raz, ked je uz plienka spinava, tak zdrza a tak ked menime plienku, musim pockat (niekedy aj pol hodinky) kym si ulavi :) Ja viem, to je fajn, ale nehovorte mi to rano o tretej, kedy sa mi chce najviac spat! A tak cakam a hlava mi kvacka ako sliepke :) Pozorujem ho na pol ocka :) Snad ani nemusim pisat, ze ocikane mame uz vsetko a najradsej si cika na paty :) No a stolica, tu uz sme mali tiez kadetade ;) Ale po troch tyzdnoch to uz zaciname zvladat, uz viem kedy asi a kolko, tak sme pripraveni, ja aj maly, ale tie paty mi vzdy stihne ocikat, alebo omocit v nalozenej plienke skor, nez mu ich chytim :)))

Hviezda sa s nim najradsej hra, ked spi :) a ked place, tak mala krici o to viac, aby ho prekricala, takze si viete predstavit ten duel!! Inak, ochrana u nas funguje. Maly bol nejaky vykolajeny, tak som tak raznejsie hovorila, ze papat sa uz nebude, kedze si chodil ucuckavat kazdych 20 minut a do toho som si hundrala a maly plakal. Mala zbehla dolu do baru za otcom a hovori: "Tatino, rychlo chod hore a povedz mame, nech prestane "kricat" na mojho braceka!!!" No takze, aby som si davala pozor, lebo na mna ta moja hviezba zavola socialku :))

Zivot plynie rychlostou mladeho zrebca a ja nestiham vychutnavat tie vzacne okamihy. Kazdy den mi v hlave znie piesen: What a difference a day made....http://www.youtube.com/watch?v=7s46gMHI2lQ&feature=related a nestacim sa cudovat, ako velmi sa maly meni, ako zacina vsetko okolo seba vnimat a pocuvat....

Koniec dobry...

... vsetko dobre :°)

Tak, ako som slubila, uz som ako tak zregerenovana a mozem tu chvilu posediet a napisat vam, ako sme dopadli.

V nedelu poobede som nastupila do nemocnice ako bolo dohodnute. Na prijme zistili, ze mam kontrakcie, ja som zasa totiz nic necitila, hoci ich intenzita, podla pristroja bola dost silna. Vravim si, nic vazne, ved zajtra uz bude po vsetkom, hlavne, ze ma nic neboli. No, skoro som sa tesila. Rano o pol druhej ma zobudila bolest v bruchu. Pozeram ako cervik na jablko a cudujem sa, ze co to?! Ved aj predtym boli kontrakcie, ale totoooo, auuu! Tak som zazvonila na sestricku, ze "trochu" ma boli brucho, takych kazdych 8 minut! Ta vybehla von a doviezla stroj na monitorovanie. Zapojila nas a cakali sme. Na garfe krivky ako Vysoke Tatry. Este sme sa nadejali, ze snad sa to ukludni. Prdlajs. Po pol hodine sa bolest zacala stupnovat. Tak mi dala lieky a cakali sme dalej. Bolest sa trochu skludnila, dokazala som aj zaspat velmi lahkym spankom. Monitoring sme este opakovali dva krat. Sestricka volala lekarovi, ze co so mnou. Nastastie to nebolo asi az take vazne, kedze som sa neotvarala :) Do rana daleko... Tak som sa pre istotu rano otretej umyla dezinfekcnou zbrndou, len keby nebolo rano nahodou casu! O siedmej rano este posledny monitoring, babo sa nedalo kontrakciami velmi rusit, bolo mu to sumafuk :) O tristvrte na devat pre mna prisli a vyviezli ma na salu. Drahy s malou nastupeni a cakali. Snad ani nemusim opisovat, ze ma nemohli napichnut, kvoli kontrakciam a ked sa im to konecne podarilo, tak anestezia dost dlho nezaberala. Nakoniec sa vsak podarilo. Prisiel moj lekar, usmial sa, ze hracicka, take sme tu uz mali velakrat. Ja smrt v ociach... Vdaka kontrakciam a myomu "vyprostenie dietata trvalo nehorazne dlhych 20 minut, mna uz zacal oblievat studeny pot, ukludnovak nezaberal, ja sa panicky pytala , co sa deje, ved prvy krat ani nie 10 minut a bolo po vsetkom.Tak doktor stihal este komnetovat a ja som medzitym zamierala strachom. Este ze anestiziolog bol taky zlaty. Ten ma ukludnoval ako sa dalo, nie ze by zaberalo, ale snazil sa, to sa mu musi nechat. :°) 9.25 uzrelo svetlo sveta nase slniecko chlapcek- a urobilo mnauu, mnauuu a ja som si v duchu pomyslela, no uz mozem aj zomriet. Este som si stihla vsimnut, ze je baculko. Sestricka len rychlo povedala, ze vazi 3740g a brala ho ocistit a ukazat nedockavemu otcovi. Mna zatial davali dokopy, co mi bolo srdecne jedno, kedze som bola nadopovana oblbovakmi. Dve hodiny na pooperacnej a konecne ma previezli na izbu. Tatina nikde. Lezala som tam sama zo svojimi zmiesanymi pocitmi, ubolena a taka sama. Az na ten ruzovy, mrnavy uzlicek vedla mna. Sestricka mi ho podala a prilozila som si ho po prvy krat na prsnik. Ten pocit! Vsetok ten stres z poslednych 9tich mesiacov so mna opadol a uvedomila som si, ake neuveritelne stastie mame. Maly bol svetlucky a tak som stiahla ciapocku a tu prekvapenie. Blondak jak das. Normalne som onemela, neschopna reakcie. Cakala som nieco ako bola hviezdicka. Olivova pokozka, tmave vlasy. A tu na mna oci blondacisko :°) Tak ma to vykolajilo, ze som nebola schopna prenho najst meno. Len som pozerala ako mucha puk! A tak po troch dnoch dray s malou rozhodli, ze sa bude volat Dylhan Maximilian. Ja som si nedokazala predstavit ziadne suce meno :°)

Hviezda v pondelok poobede zahlasila, ze mame babo, mozeme ho zobrat domov, ved ona sa postara a ja mozem zostat v nemocnici, nech sa zotavim :°) Na druhy den ho uz chcela krmit chlebom, ved ako moze niekto vyzit len z mliecka a aj to este takeho co tecie z takeho smiesneho miesta?! No tak dokola sme vysvetlovali, ze chlebik nie, mliecko bohate staci a ano, ked bude trosicku vacsi, bude sa s nim moct hrat. Ked sme jej ho dali na ruky, ludia ona mala v ociach take iskry hrdosti, lasky, ze keby mi to niekto rozpraval, asi mu neuverim, ze sestrocne dieta dokaze takto reagovat. Je strasne zlata, vsetko by chcela robit, prebalovat, prezliekat, kupat a keby sa dalo tak snad aj kojit :°)

Otec, to snad ani nemusim opisovat, viete si predstavit. Len v skratke: 5 kytic ruzi mi svietilo na izbe, chodili za mnou s malou kazdy den o nemocnice, hoci bol utahany ako kon, kedze sa pripravoval na sobotu-mali sme zasa tie gastanove slavnosti a na vsetko bol sam. Prvu noc doma, maleho mi nosil na kojenie do postele, nechaval ho odgrgnut, kedze mi robi trochu problem sadnut si z lahu a tak :°) A museli by ste ho vidiet.... Mrzi ma, ze som nemala moznost ho vidiet, ked po prvy krat zbadal svojho syna. Dnes v noci mu hovorim: Ani sa ti nesnivalo, ze budes mat raz svoje vlastne deti. On na to, so slastnym usmevom na tvari: Tak to teda nikdy a ponoril sa do rise snov... Krasne momenty, snazim sa ich vsetky zapamatat, neda sa to vsak, keby mal clovek najaku memory card v moizgu a mohol by si ju prehravat. Spomienky blednu a stracaju na intenzite, skoda...

Takze, este raz vam vsetkym zo srdca dakujem za podporu v tazkych zaciatkoch, kedy ste ma drzali nad vodou svojimi pozitivnymi komentarmi a az do posledneho okamziku ste na mna mysleli a drzali palce. Je to ako jedna velka rodina. Hoci len virtualna, ale je krasne, ze sme schopni sa podrzat, dodat si odvahy a chvaly v spravny cas. Velke Dakujem vsetkym :°)

PS: Maly je velmi dobry, aj sa vyspim pri nom :°)

There is a God...

Prace v bare a v byte su takmer hotove, az na par detailov, s ktorymi sa da zit. Uz len dokoncit komin z kotla a zapojit ho a mozeme sa stahovat. Dnes som kupila zaclony. Uz to zacina byt vazne realne! Takmer po dvoch rokoch sa mozeme vratit do nasho domu c.1 :°) Niekde som tu uz pisala, ze danovy urad nam dlzi peniaze- DPH v celkovej hodnote 22k+eur a ich meskanie s platenim nas stoji peniaze v banke, kedze tuto sumu sme si museli pozicat, aby sme mohli pokracovat v pracach a banka nam ju pozicala s tym, ved do troch mesiacov nam DPHcku vratia!!! Uz je to vyse roka, co cakame!

No a dnes bol big bang!!!! Ono to teda zacalo asi pred tromi tyzdnami, kedy sa k nam dostala novina. Aj ked, netesim sa z toho, ze sudca, ktory je (bol)velmi dobry kamarat so sefom stavebnej firmy a ktory mu vsemozne pomahal preplavat zakonom, kedze poznal ludi na spravnych miestach, zomrel. Po chorobe to jeho telo vzdalo. Nie sme jedini, ktori vdaka jeho znamostiam, nedokazu pohnut systemom. Ano, budete si mysliet, ze si vymyslam, ale kedysi pracoval na danovom urade a pozna tam ludi dost vysokopostavenych na to, aby nam vyse roka drzali peniaze bez jedineho slovka vysvetlenia preco!! Ako kazdy urad, ked vam zamietne ziadost, musi vas doporucenym listom oboznamit z akych dovodov bola ziadost zamietnuta! Nam nic neprislo, ani po tom, co nas danovnik poslal doporuceny list, v ktorom ziadal vysvetlenie. Nic sa nedialo ani po troch faxoch odoslanych danovnikom! Jednoducho niekto (vieme kto) sa postaral o to, aby sme peniaze nedostali a ak, tak co s najdlhsim odstupom casu! Rok aj tri mesiace im to trvalo a ktovie ako dlho este, keby dotycny pan nebol zomrel. Takze, dnes volala banka a drahemu oznamila radostnu spravu: Danovy urad nam konecne poslal 18k plus nejake drobne z povodnej sumy 22k+priamo na ucet. Predvcerom som oznamila drahemu, ze v piatok idem na danovy, priputam sa ku zabradliu a nepohnem sa, dokial nezavolaju hoci aj ministra vnutra, aby mi vysvetlil, preco nemam svoju DPHcku po vyse roku vyplatenu. Aj za cenu, ze tam v pondelok rano porodim! Asi ma poculi :°) a radsej to poslali. Presne to iste sa mi stalo, ked som povedala drahemu, ze zavolam tomu sudcovi (je povodom Poliak) a nemam zabrany mu z mosta do sprosta vysvetlit a povedat, co si o nom myslim. O dva dni mi volal zasa drahy, vraj zomrel, uz to nestihnem!!! To bolo pred troma tyzdnami a cuduj sa svete, vsetko sa akosi hybe. Ani si neviete predstavit, kolko hadok a nervov sme si kvoli tomu uzili a ako sa nam konecne ulavilo.

A tak ma zasa raz napada: Bozie mlyny melu pomaly, ale isto. Na kazdeho z nas raz pride. No a ja sa chystam napisat list ministrovi vnutra o tom, ako sa k nam danovy urad zachoval. Viem, ze mi to prd pomoze, ale aspon budem mat dobry pocit :°) Totiz stavaju sa tu aj horsie veci. Bol tu policajt, ktory sa rozhodol, ze zacne cistit Augiasov chliev. Vela deti vysokopostavenych ludi ma namocene prsty v drogach. No a to nemal zacat robit. Spachal samovrazdu, strelil si dve gulky do hlavy!!! Ano, aj to je mozne. Sudcova dcera bola namocena v predaji a uzivani tvrdych drog, jedno dieta mu dokonca zomrelo na predavkovanie! Takychto ludi neviem pochopit a nikdy nepochopim. Doma chodi v srackach po kolena a cez to vsetko este dokaze ublizovat druhym! Neviem, ci ho to tesi, ze niekomu ublizil alebo mu to pomaha zabudat na jeho vlastnu bolest?! Odpoved sa nedozviem, ale co si tu vsimam, cim horsi neporiadok maju ludia doma o to zakernejsie sa spravaju k druhym. Je to len bleda zavist?! Naozaj neviem.

Je to napisane trochu chaoticky, nedokazala som si nejako zocelit a usporiadat myslienky, ale aby som dosiahla aspon nejaku uroven tohoto post-u musela by som to tu rozpisovat a to by ste urcite cele necitali. Bolo by to tak na pat stran, minimalne :°) Ale musela som sa niekde "pochvalit" a viem, ze vy ma pochopite a nechytite sa slamky a neodsudite ma, ze sa tesim zo smrti nejakeho choreho nestastnika.

Tak a teraz idem relaxovat, vylozim nohy a budem sa nablblo usmievat a mentalne sa pripravovat na pondelok. Uff, este ze nemusim ist rodit na danovy urad :°)