Thursday, May 31, 2007

Narodeninové dozvuky

Dnes ràno sa odohral nasledovny rozhovor medzi dcérou a tatinkom...

-Tati, ja som uz velkà!- povedala velmi dolezito nasa bàbika.

-Ano, milàcik, si velkà, ved uz màs pat rokov!- pritakal muz, neuvedomujùc si, kam to vsetko povedie. Este stàle sa nepoucil. Vzdy jej sadne na lep.

-Tak to mozem uz ist aj na internet, vsak?! Ved aj vonavku som dostala, takù ako mà mama, tak uz som velkà!- dodalo dolezito to nase velké maca.

-No, az takà velkà nie si. Na internet este nemozes ist. Si dost velkà, aby si pospratovala svoje hracky v izbicke a spratala zo stola po sebe riad, ci pomohla mamine pospratovat. Spala sama vo svojej posteli. - vysvetloval jej manzel trpezlivo.

-Noooo, ale na tom som este malà, aby som ja upratovala a spala sama, tatino!- rozohni sa malà.

Tisko som sa uchechtàvala pod perinou. Nechala som muza v tom, nech si vychutnà "vychovu" v ràmci rannej rozcvicky. Tak uz viem, preco tak tùzila po tych 5. narodeninàch! Po kom to dieta asi tak bude! :)))

PS: Neodolala som postnut jedno foto :) Ten prst v predu, to sa maly hlàsi, ze ten dar je od neho :))) Zlati mali skolkàri :)

Wednesday, May 30, 2007

Narodeniny

Tak konecne to màm za sebou. Uff. Nàs zàzrak ma oficiàlne patrocnicu za sebou. Tak vsetko naj zlato a zostan tak kràsne, nevinne detskà co najdlhsie :) Posledni hostia odchàdzali o desat jedenàst, vecer :) Stàlo to za to :) Tak nakoniec nàs bolo 14 deti a 6 dospelàkov. Ràno som letela vyzdvihnùt auto s drahym do garàze a hajde kùpit papier, taniere, pohàriky, blahozelanie a cokolàdky do vrecàk prekvapenia. Domov sme dorazili o jedenàstej. Rychle upratat, pripravit tasticky so sladkym prekvapenim pre gratulantov a naranajkovat sa. O dvanàstej prislo prvé dievca, suseda. Bola sama doma, tak prisla k nàm :) O tristvrte na tri prichàdzali prvé deti. Matky sme ponùkli aperitivom, porozpràvali sa, popredstavovali, kedze nepoznàm vsetky :) Vsetko prebiehalo hladko. O pol stvrtej prisli posledné z deti. Zàbava sa mohla zacat. Bolo pod mrakom a pàr kvapiek nàs ovlazilo, ale nebolo treba ist do domu. Tak sme zacali skokmi vo vreci. Vsetci vyteseni, najviac sa vsak asi tesila mamicka, posùdte sami :) Potom sme si zahrali slepù babu. Zasa som tam bola asi najvytesenejsia. Ale vsetko prebiehalo hladko, bez nehod ci hàdok medzi detmi. Zvlàdli sme to. Potom sme sa zahrali na mysku a kocùra. Aj to bolo zàbavné. Aj ked deti nepochopili ùplne princip hry, zabavili sme sa. Zrazu bolo pol piatej, treba podàvat jedlo. Vypràzané morcacie prsia s hranolkami, ktorych pripravu musel zvlàdnut drahy bez mojej pomoci, kedze som sa vytesovala v zàhrade. Chutilo, cerstvy vzduch urobil svoje. Mezdi tym sa hralo s loptou a na hùpackàch. Cas plynul rychlo. Deti sedeli na deke v tràve a papkali. To bozské ticho, ktoré zavlàdlo, sa ani opisat nedà:) O tri stvrte na pat muz vytiahol tajnù zbran. Ciapky a pistalky. To bolo ràmusu. Este teraz sa mi ozyva v hlave. Ked uz boli vsetky pistalky pokazené a deti sa zacali podozrivo blizko obsmietat okolo mojich melonov, muz sa vynasiel. Priniesol bublifuky :) Bolo ze to radosti! Moje planty boli zachrànené. Na to sa priniesla moja torta :) Vyzerala takto aj s bublinkami :) Ani som si nevsimla, ze mi tam chyba A v years, az znama mi povedala. No, co uz! Este ze drobci nevedeli citat :) Aj tak, zjedla sa celà. Nezostal z nej ani kùsok! Najviac ma potesilo, ze dcéra cukràra, si vypytala dva kràt :) Ponùklo as aj maminàm, ktoré si uz prisli vyzdvihnùt svoje ratolesti. Tiez neodmietli a pochvàlili. Potom prislo na rad rozbalovanie darcekov. Vravela som, ze nic nenosit, jednoducho je to pre potesenie deti:) Ha, tak tie dary ma totàlne vykolajili. Dcéra bola nesmierne potesenà a deti sa prekrikovali:-To je odo mna, a toto je odo mna.- Jeden chlapec bodoval:-Tie prstienky som pre teba vybral ja sàm. Sù dobré, ze?!- Bolo to ùzasné sledovat ich. Vsetci chceli vidiet, vsetci sa chceli pochvàlit tym svojim darom. Rozkosné. Vyzeralo to, ze uz uz sa to na nàs vyleje z oblakov, ale udrzalo sa to. Ako nacasované. Zacalo prsat o siestej. Neviem, kto to tam hore riadi, ale dakujem mu za to, ze vydrzal s tym dazdom do siestej. Asi to uz dlhsie nemohol v sebe udrzat, tak pustil :) Skalni zaliezli do domu. Zostalo nàs asi 8 aj s detmi. Tak sa popilo, dojedlo a kecalo, ked o siedmej prisla suseda po malù. Nechcela ist dnu, zavolala mojho muza von. On vosiel bledy dnu. Vosiel do kuchyne a vravi mi:-Susedinej dcére,ktorà bola u nàs od obeda, sa obesil otec!- Bàch, rana do zalùdka. Sù rozvedeni a ona musi ist k nemu, lebo je tam policia a poziarnici, tak to treba ist doriesit. Nasiel ho jej 16 rocny syn! Logicky jej muz navrhol, aby malà zostala u nàs, nech ju nemusi tahat so sebou :( To by sme neboli my, keby sme nemali na konci vydareného dna dràmu! Tak jej dcéra, nic netusiaca, zostala u nàs do deviatej, kedy ju jej mama vyzdvihla a odisli domov. :( To bol asi jediny okamih dna, kedy som sa citila naozaj zle. Potom muz isiel po dar pre malù. Hoci som protestovala, aby to nekupoval, nedal si povedat. Kupil jej quad. Kupil, lebo ja som kùpila vonavecku, knizocku, tricecko a DVDcka. Podla mojho nàzoru, bohate postacujùce. Nie, muzi si vzdy robia co chù, ako chcù, kedy chcù. Ale, nevzrusujem sa, som prilis unavenà na to, aby som sa nad tym vzrusovala :) Ale potesim vàs este na koniec, ak sa to dà po tom, co som uviedla. Uslo sa vdaky aj mne. Dostala som kyticu ruzi a macicku ako vdaku od rodicov, za pozvanie ich deti :) Mozem vàm povedat, ze to stàlo za to, aj ked od ùnavy padàm na nos :) Nemozem dat viac fotiek, nakolko sme vzdy aj s inymi detmi a viem, ze tiez by sa mi nepàcilo, keby dal niekto fotku mojej dcéry na internet bez mojho povolenia a preto respektujem inych a tà jedna, deti sù dost v pozadi, tak to sa hàdam este dà tolerovat. Tak vàs mozno sklamem len takymito zàbermi, ale ako sa u nàs vravi, cert nikdy nespi :)

Dakujem vsetkym, ktori ste mi zelali pevné nervy a dobré pocasie. Vsetci sme to prezili bez mentàlnej, ci fyzickej ujmy :))

Tuesday, May 29, 2007

Den pred...

Tak zajtra je den D. Slàvna narodeninovà oslava à la Palculienka :) Tak ako som predpokladala, nedohrnù sa vsetci :) Nakoniec bude len 13 deti a nejakych pàr dospelàkov. Pocasie by malo klàpnut, nie kvapnùt :) Tak ja, uz tradicne, som si to uzila dnes uz aj za zajtrasok. Pràve som doobalovala kùsky morcacich prs. Presnejsie 60 kùskov. Prvy kràt sedim v klude. Dnes bol letecky den. Vcera vecer drahy zabudol zaviest auto do servisu. Malo tam byt dnes ràno na osmu. Takze odviezol ho a ja, po tom co som vylozila malù na autobus, som ho isla zobrat. No doslova isla. Akysi nedelny sofér si zmylil den v tyzdni. Celou cestou si to sinul dvatsiatkou. Krv vo mne vrela, kedze predbehnùt sa nedalo. O pol deviatej som mala byt u znàmej. Boli sme dohodnuté, ze skùsim upiect korpus na tortu u nej, kedze moja trùba nie je fukcnà. Dorazila som o pol desiatej. Rychlo piskotové cesto. Podarilo sàààà:) Inak som mala kùpené kekse na "zamilovanù tortu", pre strycka prihodu. Zamkla som za sebou, kedze ma musela znàma nechat samu, mala dohodnutého lekàra. Nalodila som to do auta a hajde domov. O pol dvanàstej sa zastavi znàma pre klùc od domu a dovali sa drahy. Vraj màme k obedu dvoch ludi. Fàjn, preco, nie. Mala som v plàne ist kùpit maso a drobnosti na pàrty :) Samozrejme, ze sme automaticky pozvali znàmu, nech sa naje s nami. Drzime sa hesla: "The more, the marrier". (Cim viac, tym stastnejsi; pozn. autora) Tak sme sa naobedovali a o pol tretej som si to sinula k zubàrovi. Posedela som si v cakàrni. Mucil ma zvuk vrtacky dobrù pol hodinu. Ruky studené, cyanotické a smrt v ociach. Medzi tym sme stihli rozobrat situàciu s prisediacim ufoncom, z ktorého sa vyklula dalsia pacientka, zelenà od strachu. Potom som bola na rade ja. Tak sa mi priznal, ze dnes mà tazky den, ale na moj chrup je radost pozerat. To musel byt ten den naozaj tazky :) Ale potesil ma. Nemusel pouzit tie svoje muciarenske nàstroje. Ziadny kaz. Super, hajde domov. Nasich hosti od obeda nàjdem este stàle trkotat pri stole. Styri hodiny. Drahy si vymyslel, ze chce tortu knihu, pre nasu princeznù. Jasné, maminka spravi :) Treba uvarit puding a vymiesat krém. O dve hodiny este stàle miesam krém, ktory sa asi z mojho pohladu zrazil. Nic to, malà chybicka kràsy, aj tak nevedia ako mà vyzerat. Naplnim korpus, dozdobim. No po pol litry whisky sa to bude podobat aj na knihu, moze byt. Drahy odisiel kùpit maso a ozdoby na pàrty. Este stihol kùpit aj baloniky a DVDcka pre malù k narodeninàm. Vy zirate, my zirame, ako to len zvlàdol. Tri obchody v priebehu hodiny a pol, z toho pol hodina na cestu! Samozrejme, ze baliaci papier ho uz nenapadol :) To si zajtra este dolietam ja :) Okrem toho, ze malù hned ràno zoberem k lekàrke, kedze uz tri dni mà teploty chùda moje a kasle ako deravy hrniec (tak sa tomu u nàs nadàva), este budem musiet upratat cely dom, poumyvat, prichystat stoly a tasticky s prekvapenim pre gratulantov a o 15:00 sa usmievat a vyzerat ako super mama. Uz len pri tej predstave zajtrajsku ma boli cely clovek. Màm dohodnuty fotàk, tak budù aj nejaké zàbery :) No nic, idem to zalomit, aby som zajtra nekypela hned od ràna.

Monday, May 28, 2007

Susedia

Minuly tyzden mi manzel "doviedol" predstavit suseda. Zije v Parizi a chodia sem len na vikend. Zenu uz odviezol na vlak, on sa este zdrzal. Tak tradicne, drahy ho pozval na aperitiv. Ved co, ja som vyzerala ako by som pràve vysla z mangla, ale co uz. Tak sme pohostili, napojili a porozpràvali. Taky nevyrazny clovek, suchàr. Nemyslim to v zlom. Priliz kludny na to, co tu vidavam :) Tak vcera doobeda sa zastavil, vraj nàs pozyvaju na aperitiv, vecer o siedmej. Hovorim si dobre, tu pol hodinku nejako prezijem :) Vzdy ked mi nevyhovuje spolocnost, ospravedlnim sa, ze nerozumiem dobre a nezapàjam sa :)

Tak sme vcera vecer teda isli "okuknùt hniezdo" nasich susedov :) Malà mala teplotu a kasel, tak zostala doma s dozorom :) Tak sedem pat vyràzame do dazda s dcérinim cervenym dàzdnickom a vytlàcame sa navzàjom spod neho, kedze je maly na to, aby nàs obidvoch pokryl a chychoceme sa ako dvaja pubertiaci :) Prebrodili sme sa tràvickou, z ktorej mi pozatekal dàzd do mojich balerinok. Dorazili sme a pripravovala som sa na dlllllhùùùù pol hodinu. Otvorila nàm susedova manzelka s tym najùprimnejsim ùsmevom, aky som vo Francùzsku zazila. No, zacalo to dobre. Privitala nàs tym svojim spevavym akcentom. "Povedomé, hm, kam to zaradit," rozmyslala som. Potom nàm naservirovala este dva ùprimnejsie ùsmevy v podobe jej kamaràtok-kolegyn. Tiez ten podobny akcent. Vysvitlo o chvilocku. "Ja som Sylvia a pochàdzam z Argentiny," hovori mi jedna z nich, ktorà mà velmi europske crty. Tà druhà sa predstavi ako Isabelle a je povodom z Uruguaj. No a domàca Marie-Lola povodom Spanielka. Tàk, preto ten ich prizvuk. Aspon nie som sama dnes vecer s prizvukom :) Jediny cistokrvny Francùz je susedin muz:)Ani vàm snàd nemusim hovorit, ze z predpokladaného nudného polhodinového aperitivu, sa vyvinul trojhodinovy ùzasny vecer. Asi preto, ze ma stàle obdivovali, ako som sa superne naucila po francùzsky za tie dva roky a to bez nàvstevy skoly :)) Keby ste ma videli ako som ràstla :) Este pol hodiny a nevmestim sa do dveri :) Ked sme odchàdzali vravim drahému: " Ich pozvi zajtra k obedu, nie?!" Samozrejme po anglicky, takze zvysok osadenstva nerozumel :) Tak prelozil, co som povedala a domàca sa ohradila, ze uz mà kùpené stejky na zajtra a nechce ich nechat pokazit. No to by som nebola ja, keby som nemala plàn Bé, ze àno. Hovorim, uz po francùzsky:"Vy donesiete stejky, my spravime omàcku, teda drahy :)" Dohodnuté. Zajtra o jednej. Super. Lùcime sa a dakujeme za prijemny vecer. Odchàdzame a zasa sa cestou domov bijeme o dàzdnik.

Dnes ràno vstàvam o pol deviatej. Ukrutne ma boli hlava. Zamiesim na langose a fànky. Treba sa predsa prezentovat. Cesto sa podarilo, kedze ho robim od oka. K aperitivu som spravila mini langose s hodne cesnakom, ten tu majù radi a omàcku z naslahaného tvarohu s pazitkou a cesnakom :) Fànky tiez vyzerali jedlo, dala som aj trochu whisky, kedze rum som nenasla :) O jedenàstej som este kladivkom "namlela" strùhanku. Nemàm kuchynského robota, tak si musim robit strùhanku takto:) Obalila som enciànu podobny syr, camembert, a kuracie pecienky v tradicnom trojobale, ktoré sa podàvali ako predjedlo na salàte. No a hlavné jedlo stejky s rokfortovou omàckou.

Prisli usmiati vsetci styria. Langose im nesmierne chutili :) Tesila som sa. Predjedlo pomaly nevlàdali, lebo sa napchali langosikmi :) Ale dojedli. Chutilo im este viac :) Zapijalo sa kir royale. Diskutovalo sa a dozvedela som sa, preco tie europske crty u Sylvii, mama bola povodom Litvanka :) Vsetky tri pracujù ako profesorky spanielciny a zijù tu uz cez tridsat rokov. Takze sme mali co to aj zo spanielciny, historie juznej Ameriky a Spanielska. Stràsne vela sme sa smiali. Neviem, ale ked sa stretnù iné nàrodnosti v cudzej krajine, je to akési srdecnejsie. Neviem, ci je to empatiou, lebo urcite si kazdà presla svojim, kym sa zaclenili do spolocnosti a tym tà srdecnost a spolucitenie. Tak sme obed ukoncili kàvou a mojimi -tadà (to je vyraz dcéry, nieco v podobe fanfàr)- fànkami. Zaiskrili im ockà ako detom. Hoci uz pri salàte vzdychali, ze nevlàdzu, tu sa "vrhli" na moje fànky. Ako som predpokladala, neodolali :) Tak som im este pribalila na cestu do Pariza, pre pripad zàpchy na ceste, budù mat cosi na zahryznutie. Srdecne podakovali a pobrali sa dobalit veci. Kyvali nàm z cesty ako deti. Zeny, ktoré by mi mohli byt matkami, v spolocnosti ktorych som sa necitila ako dieta. Tak som sa zasa co to poducila :) No tak idem umyt riad a spratat ten vybuch v kuchyni :)

Saturday, May 26, 2007

Kràsy Slovenciny

Prvy kràt sme sa vybrali na nàvstevu domov na Slovensko, ked mala malà takmer dva roky. Nelàkalo ma cestovanie s malym dietatom. Som dost nervozny cestovatel a este k tomu dieta, no ziadna vyhra. Tak ked mala dva tyzdne do druhych narodenin, zbalili sme sa a vybrali sme sa na letisko do Londyna, 3 hodiny cesty autom. Prezili sme a dorazili sme vcas. Postavili sme sa do radu na check in. Kufor trpel nadvàhou, ja nervozitou a malà ùnavou. Super kombinàcia. Muz zostal pracovat s tym, ze po nàs pride autom o mesiac.

Stastlivo sme presli check in-om, ani sme neplatili za nadvàhu. Este nàm zobrali aj autosedacku bez priplatku, kedze nasi doma nemajù autosedacku:) Do lietadla sme stastlivo trafili, teda do toho spràvneho, nie je problém trafit do kadejakého lietadla, ze àno :) Pristali sme v Bratislave po v celku prijemnom lete. Mali sme tri sedadla pre seba, hoci dcéra mi mala sediet na kolenàch. Letusky boli milé. Ked sme vystùpili na letisku, dokonca nad nami drzali dàzdnik, lebo prsalo:) Zaradit sa do haly a pockat na ten nàs "kufrik". Malà v kociku, na vrchu autosedacka, deka, nejaké hracky, nadvàhou trpiaci ruksak, kabelka a kufor. Pri okienku podàvam pasy colnikovi. Jéj, vy màte so sebou malù, zacudovane prehodi, ani som ju nevidel :) Mozete ju vykliesnit, nech porovnàm fotku? Jasné, bez problémov, usmejem sa :) Stastlivo sme vosli do uvitacej haly, kde na nàs cakala rodina. V hrdle mi navrela hrca, nevideli sme sa dva roky. Uvitanie a nalodit sa do auta. Tààk, a sedeli sme doma v obyvacke. Malà trochu vyhùkanà, nerozumela. Bola zvyknutà, ze som s kamaràtkami rozpràvala po slovensky, ale rozumela akuràt dobrù noc, lùbim ta a dakujem. Este som ju naucila Kom-kom kominàr :) Viem, nie je to vela. Asi tak o tri dni sa postavi do kuchyne ku chladnicke a zahlàsi v perfektnom trnavskom nàreci: "Scem jogurd!" Sestra zvyknutà, ze prekladàm, sa ma pyta, ze co chce. Hovorim, to nerozumies, ved po slovensky svitori. Salvy smiechu. Tak sme jej dali JOGURD:) Asi po tyzdni sme isli na pàr dni ku tete. Na privitanie sa zbehlo zopàr znamych a nalial sa do stamprdlikov maly aperitiv :) Teta sa otocila, po pohàr vody na zapitie a kym sme stihli nieco podniknùt, malà zobrala stamprdlu a zahlàsi: "Nazdravie!" Potom si podakovala:"Dakujem!" A hupla pol stamprdle do seba. Malej sa na nose spravila vràska, v ociach zahrali iskricky a zahlàsi: "More!" (esté; pozn.autora) My vsetci na nu paralizovane cumime ako zaby z prachu. Zobrala som jej pohàrik z ruky a hovorim:"To ty nemozes, moja." Salvy smiechu. Odvtedy sme dàvali pozor na stamprdle a nasu pravù Slovenku :)

Asi o tri tyzdne sme isli kamaràtovi na svadbu. Jednu noc sme spali u jeho rodicov. Na privitanie jeho mamina polozila na stol stamprdliky a ponùkla nàm domàcu pàlenku. Malà chytila pràzdny pohàr a s iskrickami v ociach zahlàsi: "A ja mooozem!" Neuveritelné ako rychlo sa deti ucia "materinskù" rec. Ale aj tak jej najoblùbenejsia fràza bola: "To je mooooje." Odvtedy sme nemali podobné hlàsky, asi nebola prilezitost, predsa len, slovenskà krv sa v nej nezapre :))

V marci tohto roku prisla mama na nàvstevu. Pobudla nieco cez dva tyzdne. Po dvoch dnoch sa malà chytala konverzovat. Hrali domino. "Babka màs sest'ky? Nemàs? No ja màm!" "Ja nemàs, ty màs?" Babka odisla statslivo domov. Tiez sme si uzili na letisku. Asi to màme v rodine. "Oni mi to nezoberù! Pozri, tomu to dàvajù do sakla! To preco? Ten moj kufor je prilis tazky, ja budem preplàcat! A tam potom uz nepojdes so mnou? A ako to tam nàjdem?" Nastastie boli pred nami len traja, inak by som to asi vzdala, ale aj za tù kràtku chvilu toho dokàzala vyprodukovat :) Na listocku mala napisané otàzky, v pripade, ze by netrafila :) Asi tyzden po odchode malà chodi po byte s hlavou v rukàch a lamentuje: "Jézismària, jézismària" Pytam sa: "Co je?" "Nic, bàbika nechce spat!" Aha, este ze tak :) Potom vybehne zo zàchoda a hundre si: "Paneboze, paneboze..." Zasa sa spytam, ze co je. Odpovie mi: " Ale nic, len som zabudla splàchnut!" Tak som sa usmiala. Zaujimavé, ze deti vedia tak adekvàtne pouzit fràzy z jazyka, ktory im nie je materinskym:) Nadalej citame slovenské knizky a zaujato pocùva, akoby rozumela :))

Friday, May 25, 2007

Nostalgia

Dnes màm takùto nàladu: pozri tunak, este som neprisla na to, ako download videà z youtube, ale pride aj na to :)

http://www.youtube.com/watch?v=Ge8nT0bNd0A

Samozrejme, ze nezabila posledného muza vidlickou :)

Potom pride drahy z obchodu s tym najvacsim moznym ùsmevom a zahlàsi: "One bread for Miss France!"

No nedali by ste mu bozk smrti?! :)))

Thursday, May 24, 2007

Lekari

Uz dlhsie ma bolievaju nohy. Zacalo to este v bare. Automaticky som si vyvodila zàver, krcové zily. Tak som kupila podkolienky a ficalo sa dalej. Po poziari si hovorim, fàjn, oddychnem si , nozky prestanu boliet. Starù belu. Bolia viac ako predtym. Tak som zasla ku vseobecnemu, dala mi lieky na cirkulaciu a pancuchy (nastastie, sa dajù vybrat farby, takze nie také tie babkovské). Nosila som poctivo celu zimu. Aj tabletky brala, menej poctivo, ale brala. Najprv trochu polavilo a potom sa vràtili bolesti, este horsie ako predtym. Znova k lekàrke a poslala ma ku flebologovi. Dnes bol den D.

Tak ako obycajne, ked potrebujete urobit nieco dolezité, som ràno zaspala. Rychle nachystat malù do skolky, zaviest na autobus. Hop, najprv sa obliect. Ja ràna tazko rozchàdzam. Mne trvà zaspatost do obeda. Autobus sme stihli. Oki. Dat oprat, vypit kàvu, vybavit postu a ficat. Po ceste sa zastavit na benzinke. Shit! Zavretà. Dùfam, ze dojdem do mesta! Dosla som, dokonca som nasla aj volny flek na parkovanie :) Teraz uz len najst ordinàciu dotycného lekàra. Motàm sa, motàm a nakoniec, uz klasicky, sa vydàm opacnym smerom. Prisla som na to po desiatich minùtach chodze. Otocka naspat. Nasla som. Vojdem dnu, dàm list od lekàrky recepcnej a usadi ma v cakàrni. Som 40 minùt pred terminom! No dobre, casopis, obràzkové destké knizky tu nemajù, kedze deti asi netrpia cievnymi problémami tohto druhu. Som zachrànenà, majù tu obràzkové casopisy, kedze tie pismenkà vo Francùzstine sa mi nejako zle ukladajù do kopy. Este ulozit ako ulozit, ale precitat, no nechajme to tak. Tak si listujem v obràzkovom casopise, kazdù strànku podrzim dostatocne dlho otvorenù, aby to vyzeralo, ze citam :) Evidentne som akosi mimo. Starké cez sedemdesiat si ma obzerajù, ci som si nàhodou nezmylila ordinàciu. Povzbudivo sa usmejem a v hlave zajacie ùmysly. Ani nie o pat minùt ma zavolà lekàr. Nechcem verit vlastnym usiam. Ja idem skor, éj ale som potesenà. Nemusim tu sediet dalsiu pol hodinu a tvàrit sa, ze citam. Tak vysetril s ultrazvukom tie moje obolené nohy. Zàver, no zily tie bolesti nesposobujù, prezrel to este raz, ked som mu opisala bolesti. Nic, nàlez negativny. Tak diskutujeme dalej, co by to tak mohlo byt. Nakoniec ma posle na krv. Asi videl, ze som zbledla, tak ma hned uistil, nie hned, pojdete na hematologické. Uff, padol mi kamen zo srdca. Nemàm rada soky tohto druhu. Stvrt na dvanàst a ja som o 76 eùr lahsia a ani o mak mùdrejsia. Nohy bolia, ako by im ktosi platil za to. Nepretrzite. Tak som este stihla zàjst na krv, kedze v tom zhone som nemala cas ranajkovat, bola som na lacno a robia do obeda. Milà pani, zasmiali sme sa. Zkomolila moje meno. Uz som zvyknutà, ja tym ich francùzskym tiez dàvam zabrat :)) Po dlhom case odber, ktory takmer nebolel. Vysledky budù o tyzden. Fajn, bez problémov. Na benzinku a do poistovne zaniest faktùru od lekàra, aby mi ju preplatili :) Vsetci usmievavi, mili. Asi to bude tym, ze moj ksicht vyzerà obludne. Nejakà alergia neznàmeho povodu. Oci màm ako angoràk, lica cervené ako klaun. Asi budem robit malej na narodeniny klauna. Usetrime na make upe :) Zasa tà moja praktickost.

Tak sa idem konecne naranajkovat a v ràmci mojej hyperaktivity idem ozehlit pràdlo a umyt dlàzku, ked som uz takà nabehnutà :)) Morningdew, zrejme to ten tvoj post dnes s tou hudbou ma tak rozbehol :)

Tuesday, May 22, 2007

Narodeninovà oslava à la Palculienka

Konecne som dnes dotlacila tie pozvania na narodeninovù oslavu malej. Uz dva roky sme prevrzli jej narodeniny. Najprv koli stahovaniu a potom koli pràci. Tak tento rok sme malej slùbili, bude oslava ako sa patri :)) V stredu 30teho màja od tretej poobede do pol siestej.

Tak som natlacila pozvania, po obede som ich zaniesla ucitelke, nech ich vlozi malym do zositov, aby mi rodicia mohli do piatku dat vediet, ci ich ratolesti sa zùcastnia. Pytam sa: "Kolko chlapcov, kolko dievcat?" Odpoved: "12 chlapcov, 14 dievcat :)" Prehltla som. Otàzka: "Chcete pozvat celù triedu?!" Odpoved: "No, asi hej, ked ja nepoznàm, kto je naj kamàrat/ka malej:)" Dobre. 12 modrych oznàmeni, 14 zltych, plus jeden brat a jedna sestra, ktori sù v inej triede. K tomu deti znàmych, ktoré sù kamaràtky malej. Total 29 deti 3-5 rokov, 5 deti vek 10+. K tomu ja s drahym, a asi 5 dospelych. Spolu 34 deti bombardujùcich ma francùzstinou, lietajùcich a vrieskajùcich ako opice. Mala som moznost ich vidiet dnes na skolskom dvore, verte mi, viem o com hovorim:) 34 "anjelov" v akcii. Viete co, ak màte cestu okolo, pozyvam aj vàs, aj s detmi, uz nejakych desat ludi hore-dole a rec nàsho kmena vzdy potesi :). A mozno spravim vanilkovù tortu s cokolàdovou polevou :))))

Plan A: Zàhradka, slniecko, tràvicka, anjelickovia sa mozu realizovat; àch, moje planty melonikov, co nestihli zozrat slimàci.... :)) Nevadi, podsadia sa ...

Plan B: Ak bude prsat, tak to vsetko budem musiet nastahovat do domu. Hmmmm.

Plan C: Psychiatria dva dni pred akciou :)

Pomooooooc!!!

Ps1: tak len tajne dùfam, ze polovica z nich uz bude mat na stredu iny program, v pripade dazda.... A este si budem strasne silno zelat, aby nàm tu nelialo ako z krhle :)

PS2: Dàm vediet ako sme dopadli. Ak nedàm vediet, ideme podla plànu C :)))

PS3: Inzeràt: Zhànam zaklinadlo na dobré pocasie. Cena nie je rozhodujùca.

Znacka: zùfalà matka s oslavou narodenin na krku :)

Sunday, May 20, 2007

Srdcovà dàma

Navstivila som znàmych. Pani mà konicek vysivanie sijacim strojom a sitie roznych originàlnych utierok. Tak som ju poprosila o skràtenie dlhych nohavic. Manzelsky pàr, ktory je spolu uz 40 rokov. Kràsa vidiet takychto ludi spolu aj po 40tich rokoch, plnych làsky, porozumenia a tolerancie. Po skràteni jedného pàru nohavic sme si sadli ku kàve a diskutovali o kadecom. Zeny, tie vzdy nàjdu tému na diskusiu :)

Rec padla na ziarlivost a neveru. Z vlastnej skùsenosti prisla k takémuto zàveru: -Ak je to zàlezitost od opasku dolu, dà sa to vyriesit. Ak je to zàlezitost od opasku hore, niet co riesit.- Rozpràvala z nej skùsenost. Manzel mal milenku, odstahoval sa od nej na 18 mesiacov, nie vsak ku milenke. Vysvetlila mi, aké to bolo tazké. Syn, ktory mal 13 rokov, vysvetlovania a hladanie cesty. Nikdy vraj nezabudne, ked isla za nim ku nej. Bolo mu treba povedat, ze na druhy den musi ist so synom na skùsku, nakolko jej v pràci nedali volno. Vo svojom byte nedvihal telefon, bolo to pred érou mobilov. Pocit nadradenosti dotycnej a jej prekvapivy klud a vyrovnanost. Prekonali to. Obdivujem jej silu, povzniest sa nad tou skutocnostou, ze jej muz ... Nie, nie je to lahké zit s vedomim, ze vàs ktosi podviedol, aj ked to bolo "iba" fyzického charakteru, ale treba si uvedomit, co je v zivote dolezitejsie. Ja som len sedela a nenachàdzala slov. Neviem si predstavit, ze by som dokàzala...

Potom som si spomenula na den, ked som nasla to, co som nehladala. Hladala som akysi moj papier. Omylom, naozaj to nie je moj styl, hrabat sa v niecich papieroch, aj ked sme spolu zili uz niekolko rokov, listy adresované drahému som neotvàrala, aj ked boli len z banky, ci inej institùcie. A tak som nàhodou nasla doklady drahého, staré, dàvno neplatné. V ktorych stàlo okrem mena, adresy a dàtumu narodenia, stav- zenaty!!! Ruky sa mi triasli, na moment sa mi zastavilo srdce a vravim si, to nie je mozné, pytala som sa ho, povedal nie. Tym to pre mna haslo, viac som nehladala. Ten doklad v mojich rukàch ma pàlil. Dùfala som, ze to bude nejaky omyl; Mozno je uz rozvedeny, ale preco mi nepovedal, ze bol zenaty?! Prisiel domov, spytala som sa ho. Najprv jeho zàchvat hnevu, preco som sa mu hrabala v papieroch!! Vysvetlila som mu, ze to bola nàhoda. Prvà rana: Netajil, je zenaty, avsak so zenou uz nezije roky. On je v Anglicku, ona vo Francuzsku. Nevidel ju a odisiel od nej. Druhà rana: je zenaty uz druhy kràt! V okamziku sa mi zrùtil moj domcek z kariet. Cely nàs vztah bol vybudovany na klamstve! Citila som sa podvedenà, oklamanà, zneuzità. Myslela som si, ze nikdy mu nedokàzam odpustit ten fakt, ze mi nepovedal pravdu. Uz nikdy mu nebudem moct verit. Nemala som nikoho, komu by som to mohla povedat, vyzalovat sa. Hanbila som sa za to, ze som bala takà naivnà a zalùbeno dovercivà. Moj svet sa mi zacal rùcat pred ocami. Pohlcovala ho nicota. Len malinké, ziarivé zrniecko piesku kdesi v tmàch nicoty. Dcéra. Mala vtedy nieco vyse roka. Nevedela som, co dalej. Odist, kam? Domov? Neprichàdzalo do ùvahy. Ja v postnatàlnej depresii, neschopnà postarat sa o moju dcéru. Malà naviazanà na otca. On zàvisly na nej. Milion otàzok a ani jedna priama odpoved. Co spravit?! Hodit sa pod vlak?! Cez dedinu ziadny vlak nechodil! Nic, treba nieco spravit. Nevedela som co. Bola som ako zviera zahnané do kùta. Zùrila som, hnevala som sa sama na seba, ako som mohla byt takà naivnà; nanho, ako mi mohol takto klamat, co iné este predo mnou taji, bola som na konci so silami. Po zùrivosti prisla bezmocnost. Pocit lutosti z premrhanych rokov zivota, z premàrnenych zivotnych sanci... Ked ma presla zùrivost a lùtost, na rad prisiel plac. Rumàzgala som... Revala som... Plakala som... Vzlykala som.... Slzila som... Vyplavovala som vsetku tù zlobu, zatrpknutost, bezmocnost, lùtost a spinu zo mna von. Sklamanie.. Po tyzdni som bola schopnà pocùvat. Aj to len s velkou dàvkou sebazapierania. Rozhovory, ktoré nikam neviedli. Bolo to ako sypanie soli do otvorenych ràn... Otàzky, na ktoré sa nedali nàjst odpovede... Mlcanie, ktoré zatinalo do zivého... Bolo sa treba rozhodnùt, co dalej. Znovu debata, odlozit emocie a sebalutost bokom a pozriet sa na to reàlne. Bolelo, boli, bude boliet... Pomaly sa bolest otupovala. Vracala sa stratenà dovera, aj ked velmi, velmi pomaly. Dnes to nie je zabudnuté, ale je to odlozené a hermeticky uzavreté v pohàriku na najvyssej policke... Obcas sa to vyplazi von, ako Dzin z flase a màta. Ani neviem, kde som este nasla v sebe silu, vsadit na srdcovù dàmu, a nerozhodnùt sa pre jej sestru nenàvist... Aj ked pokusenie bolo velké.

Presli sme asi najdlhsim rozvodovym konanim v historii rozvodového sùdnictva. Ziadost bola podanà v decembri 2004 jeho zenou. Od roku 1996 spolu neziju v jednej domàcnosti! Obidvaja sùhlasia s rozvodom, nikto od nikoho nic neziada, nemajù spolocné deti a predsa...V Januàri 2007, prebehlo zàverecné konanie a dnes by sme mali mat papier, ze oficiàlne spolu nezijù od roku 1996!!! Viva la France!!!! Este stàle je to, mali by sme.... Jedna vec vo Francùzsku, nikdy nie je nic isté, pokial to nemàte na papieri ...

Zàkusky

No tak vàm idem (ne)odporucit ako napiect lacno, rychlo a hlavne chutne.

Urcite poznàte "hrncekové" kolàce. Ci uz s kyslym mliekom, marhulovym kompotom a iné dobroty. U nàs v restauràcii sù velmi oblùbené, kedze sù lahsie stràvitelné ako ich tradicné kolàce, ktoré sù podla mna presladené a premastené. Sù dobré ako olovrant ku kàve, ale nie po predjedle, hlavnom jedle, syre. Taky francuzsky zàkusok je, podla mojho nàzoru, po dobrom obede zabijàk. A navyse, naozaj som nemala jediného zàkaznika, ktori by povedal, ze mu nechutil kolàc.

Kedze do kuchyne sa dostàvam na poslednù chvilu, tento druh kolàcov je velmi efektivny. Priprava netrvà ani pat minùt. Nemàm presny recept, zosit s receptami zostal kdesi v kuchyni a urcite bol cely cierny a ak nie cierny, mysi a potkany sa onho postarali po poziari :) Nevadi, mama mi posle recepty a budeme piect zasa nase lahké kolàciky.

Takze màme tradicné suroviny: hladkà mùka, kyslé mlieko, olej, orechy, hrozienka, cukor, pràsok do peciva ci soda bikarbona, navyse mozeme spravit polovicu cesta cokolàdovù a polovicu vanilkovù. No a tu zacina moj speciàlny pridavok. :) Pre hnedù cast cesta pridàme tradicné kakao. Mozem byt aj rozpustenà cokolàda. Na vanilkovù cast cesta, okrem vanilkového cukru, pridàme "moju vanilkovù aromu". Nie hocijakù. Ideàlna je takà, ktorù ùplne nàhodou objavite v umelohmotnom pohàriku, s kràsnou vignetou, ktorej nerozumiete, hermeticky uzavretù v kuchyni, po predchàdzajùcich majiteloch. Jedinà vec, ktorà bola pouzitelnà! Tàto prisada neuveritelne kràsne vonala. Bola sice vzlastneho vyzoru, ale tà vona, no kràsa :)) Tak som pridàvala onù vanilkovù prisadu do takmer vsetkych vanilkovych rezov. Kolàce vzdy ochutnàval moj ochutnàvac Danko, ten ktory mi pomàhal malovat fasàdu domu :) Chutili mu, aj ked povedal, ze tù vanilku tam naozaj nie je nejako vyrazne citit. Nevadi, nabudùce dàme viac :) Inak kolàc jedly a navyse chutny. Takto sme pripravovali kolàciky uz dobré dva mesiace. No s tou vanilkou mi to stàle neslo do hlavy. Nech som jej dala kolko chcela, po upeceni vona nikde! Hm, kde je pes zakopany. Tak po troch mesiacoch, ked uz moja francuzstina zacinala ist trochu lepsie ako v lete na saniach, som sa vràtila k onej "vanilkovej arome". Pozrela som si tù etiketu na pohàriku este raz. Teraz som uz okrem dàtumu zacala vnimat aj nadpis. Sable de cendrier - vanille. Tak som si to precitala este raz a kricim na drahého: "Zlato, co to znamenà sable de cendrier ?" Na co on sa pyta "coo?!" Tak som podisla k nemu a on to precita: "Sabl d sandrie" a pokracuje:"preco ta to zaujima?" "Aha", prehltnem, takto mi to nieco hovori, kedze nefunguje hovor ako pises! Sandrie, sandrie, sandrie.... Kuaa, sak to je aromaticky piesok do popolnikov, na pohlcovanie pachu tabaku!!!

Tak som uz nevanilkovala kolàciky. Piesok odletel kràsne hermeticky uzavrety do kosa. Nastastie vsetci zàkaznici boli bez ujmy. Danko prepàc, ale naozaj som nevedela :)) To bol ten chrumkavy element, ktory som ti vysvetlovala inou mùkou :) Dnes vanilkujem tradicne vanilkovym cukrom a olejom.

Drahy do dnes nevie, nemala som odvahu priznat sa, ani Dankovi. Vy ste prvi... Aj takéto sa stàva aktivnemu blbcovi v kuchyni :))))

Friday, May 18, 2007

Skolka-dozvuky

Tak ako som slùbila....

Dnes ràno sme dcéru odviedli do skolky osobne :) Ucitelka tusila, ze nieco nie je v poriadku, kedze sme prisli obidvaja s malou.

Slusne sme sa spytali, co sa stalo. Teda muz sa spytal, ja sa v takychto situàciach velmi tazko ovlàdam, asi to bude tymi emociami a recovou bariérou :) Dostalo sa nàm takéhoto vysvetlenia: vraj sa nasa "stihacka" zrazila s "airbusom" pocas pozemného preletu na skolskom dvore! Navyse nàm bolo vysvetlené, ze nasej malej navrù modriny neuveritelne rychlo. Tak aspon, ze ju nikto nepreplieskal. Ucitelka sa nàm ospravedlnila, ze "zabudla" napisat do zosita, co sa stalo. Este sme dodali nieco v zmysle, ze sme si vedomi toho, ze nehoda sa stane, len by sme o nej boli radi informovani nou, kedze dcéra nàm nie je schopnà vysvetlit, co sa stalo. Vraj ju to mrzi a uz sa to nebude opakovat. Tak zostàva len dùfat. Riaditelka nàm potvrdila verziu ucitelky, ze malà sa zrazila uz so spominanym chlapcom. Ukludnilo ma to. Predsa len, je rozdiel, ked sa z niekym zrazite a ked vàs niekto buchne.

Tak som rychlo vytrhla tie dve strànky, ktoré som v utorok v zàchvate "kypenia" napisala, kedze uz neboli aktuàlne. Obsah si urcite viete domysliet. Nieco v zmysle bezpecnosti, zodpovednosti a inspekcie skolky :) Ked sa jednà o bezpecnost mojho dietata, som "kràl Levie srdce":))

Malà je v pohode a tà Arnica naozaj robi zàzraky. Dnes mà uz len stvrtku z utorkovej a uz ani pri prezliekani to tak neboli.

Vsetkym vàm pekne dakujem za vasu podporu :))

Wednesday, May 16, 2007

Skolka

Tak vcera som sa zasa rozculila...Kypela som ako sumienka.

Vyzdvihla som malù na zastàvke ako obycajne, pozdravila soféra a vychovàvatelku, tà len uhla pohladom. Bolo mi to cudné, ale vravim si, asi mà toho uz za cely den dost :) Malà bola trochu tichsie ako obycajne, tak som ju zobrala na ruky a odniesla do auta. Bolo mi to cudné, ale potlacila som svoj instikt. Ked som malù usàdzala do auta, povie mi: "Mami aha, sotil a buchol ma Axel" a pritom mi ukazuje na modrinu pod okom. Otocil sa mi zalùdok od jedu. Zasa mi dali malù "modrù" a bez vysvetlenia. Vravim si vsak v duchu; klidek, pozri sa do zosita a mozno to tam bude vysvetlené. Fàjn, jeden, dva, tri, styri, pat, .........ukludnilo ma to. Odisli sme do obchodu a v aute sa mi tlacili slzy do oci, tak som radsej pustila hudbu, malà pocùvala a dalo mi to cas potlacit moj pocit na plakanie. Asi na staré kolenà zostàvam prehnane citlivà. :) Vràtili sme sa. V zosite ani ciarka o tom, co sa stalo! Kypela som druhy kràt... Jeden, dva, tri, styri, pat, sest ....... tisicdvatsatjedna ....... nic, este stàle kypim. Muz ma poziadal napisat kràtku spràvu do zosita pre ucitelku. Pisem a kypim. Zastavila som sa po dvoch "kràtkych" stranàch. Devattisicdevatstodevedesiatdevat konecne, dokypela som... Dnes nie je skola, ani zajtra. Zasa nejaky sviatok. Tak v piatok budeme s muzom kypiet spolu v skolke. Som zvedavà, akù vyhovorku zasa nàjdu.

Nemienim to prehànat, viem, ze ùraz sa stane, ale uz v septembri som robila poriadok, ked malà prisla s modrinou na bedrovej kosti velkosti dlane a nikto mi neràcil povedat, co sa stalo. Objavila som to az vecer, ked som ju sprchovala. Malà mi povedala, vraj spadla, niekto ju posotil a vychovàvatelka jej dala na to masticku. Na druhy den som im jasne dala najavo, ze si nezelàm prekvapenia tohto druhu. Ak sa aj nieco stane, chcem o tom pocut od nich! Vidim, ze som sa nevyjadrila dost jasne. A mozno, ked to povie chlap, tak to v ich hlavàch rezonuje dlhsie. Neviem, uvidime. Nechàme sa prekvapit v piatok.

Tak som dnes v lekàrni kùpila Arnicu, màm s nou velmi dobré skùsenosti a malà mà navyse tie "pilulky" rada :) Pulovre prevliekame cez hlavu velmi opatrne, aby sme tù modrinu "nezobudili". Ked ju zobudime, tak vzdy zacne boliet a boli, pokial znovu "nezaspi" :) Tak mi to moja dcéra vysvetlila :)

PS: v skutocnosti tà modrina vyzerà horsie, dnes to opuchlo este viac ako vcera. Asi sa dnes "zobudila", vcera vecer, ked sme to fotili, uz "spala" :))

Tuesday, May 15, 2007

Vdaka

Ani neviem ako zacat. Nie je to jednoduché nàjst vhodné slovà.

Uz dlhsie som sa pohràvala s myslienkou pisat blogy, vzdy ma vsak odradzovali hrubé, agresivne a casto hlùpe reakcie na diskusiach. Mnoho kràt sa ma dotkli reakcie, ktoré ani nepatrili mne. Cez to vsetko boli tak agresivne podané, ze ma odradili dokonca nieco napisat, aby sa dotycny neobràtil proti mne. Vela kràt som poslala osobnù spràvu, aby som aspon takto vyjadrila svoj nàzor a snàd tym aj dodala aspon trochu pozitivnej energie autorovi ci autorke. Naozaj som nebola ochotnà vystavovat sa takemuto sposobu agresie. Cez to vsetko, ze je to neosobne pisané, sa ma to dokàzalo dotknùt.

Potom niekto uviedol na blogoch na poste blogspot. Tak som nazrela do sveta Murphy. Cakalo ma dalsie milé prekvapenie. Cez Murphy sa mi otvorili dvere ku Germe, Femme, Sasanke, Arwe, Pustovnicke, Ostrovanke, Motylovi, Lote a mnoho, mnoho dalsich. Vela clànkov mi neraz vyrazilo dych a mnohé mi zaliali oci slzami radosti, ci smùtku. Prekvapila ma ùprimnost s akou sù napisané. Prekypujù skùsenostami, inteligenciou, ironiou, humorom, hlbkou, citmi a vela kràt bolestou, ktorù ste vsetci v zivote za urcitych okolnosti mali moznost pocitit. Vela kràt je to, akoby som citala moje najvlastnejsie pocity, radosti, starosti ci bolesti. Pràve takto mi vsetci, ktorych navstevujem pomàhate nàjst odpovede skor, nez stihnem spravit dalsiu osudovù chybu. Vela kràt sa cez vase clànky dostàvam o milu vpred bez toho, aby som ju musela pokropit vlastnymi chybami a nàsledne vycitkami. Nejeden kràt humorné clànky sù ùcinnejsie ako psychoterapia. Cez to vsetko, ze mi je naozaj mizerne, ma dokàzu nahlas sa rozosmiat a obdivuhodne mi zdvihnùt nàladu. Smiechom k trvalému stastiu! :)))))) Ako bonus sa mi ràtajù diskusné prispevky. Inteligentne vyberané fràzy, bez nàznaku uràzky, ci povysovania sa a presadzovania si svojej pravdy, ktoré povzbudzujù a dodàvajù silu.

Uvazovala som stàle viac o tom, ze si zalozim svoj blog. Niekolko kràt som zacala, ale nikdy som to nedotiahla do konca, ked bolo treba stlacit enter, vzdala som to. A tak som jeden podvecer skoncila klàvesnicou enter. A som tu. Som nesmierne rada, ze som nabrala odvahu. Inspirovala ma Ivka, ty vies a urcite aj ostatni :), nazvala som ta svojou blogovou krstnou mamou :) Ty si bola prvà, ktorej som sa"pochvàlila". Tvoje blogy mi dodali silu, ked som o sebe pochybovala. Precitala som si ta spatne a skladacka pekne zapadla do seba. Dakujem, ze ma dokàzes svojimi clànockami takto povzbudit, poucit a posunùt vpred a neraz pobavit. Ty si bola prvà, ktorà ma svojimi blogmi oslovila. :)

Vsetci mi pomàhate vyhràvat moje malé, na pohlad bezvyznamné zàpasy o lepsiu matku - zenu - dcéru - sestru; este màm dlhù cestu pred sebou, aby som sa priblizila aspon k lepsiemu priemeru, som si toho vedomà a pracujem na tom. Nie vzdy to vypàli tak, ako by som si zelala, ale naozaj sa snazim viac. Pràve vase ùprimné vypovede ma prinùtili zamysliet sa a urobit vsetko preto, aby sa moja dcéra jedného dna necitila ako mnohé z vàs. Uvedomila som si, ze làsku treba dat najavo, nestaci, ze ju citite vo svojom vnùtri, treba ju pustit von, aby aj ini z nej dokàzali cerpat. Nie, nie je to vsetko ruzové, sù dni, ked mi to nejde, ale citim, ze som pokrocila vpred, odkedy som obklopenà vasou pritomnostou cez clànky, ci komentàre :) Je to tak neosobne doverné. Cloveku sa akosi lahsie prijima pravda a rada od niekoho, kto ho neposudzuje a neodsudzuje, od niekoho, kto vie pochopit, lebo tym presiel sàm, alebo niekoho, kto sa snazi pochopit.

Uprimne vàm zo srdca vsetkym dakujem a zelàm vàm vsetkym co najmenej starosti a co najviac radosti. :))

Sunday, May 13, 2007

(Bez)Nàdej

Dnes som si len tak okrajovo pozrela poludnajsie spravy. Nic nové. Vela nàsilia, hrozy a katastrof. Akoby uz ani nebolo stastia medzi nami.

A predsa, oslovil ma jeden prispevok, aj ked vo mne vyvolal smùtok. Anglickému, manzelskému pàru zmizla 4 rocnà dcérka v Portugalsku. Nezachytila som presné informàcie za akych okolnosti, len muz mi povedal, ze sa to stalo pred desiatimi dnami. Desat dlhych dni dùfajù, ze sa im ich anjelik vràti. Na to ukàzali zàbery miestnej policie, ako prehladàvajù prilahlé zalesnené oblasti a rodicov, ktori sa vyjadrili, ze nestràcajù nàdej a prosia vsetkych, ktori majù nejakù informàciu, aby nevàhali. Navyse, dnes mà ich dcérka narodeniny. Tak ako vela kràt predtym, pocas pobytu v Anglicku, ma vzdy vedela dojat spolupatricnost dedincanov. Pri akejkolvek tragédii dokàzu zmobilizovat svoj pocit spolupatricnosti a vyjadrit tym najneocakàvanejsim sposobom podporu. Ani dnes tomu nebolo inak. Hoci rodicia dcérky sù stàle v Portugalsku, v ich rodnej dedine sa zisli na nàmesti spoluobcania a kazdy z nich mal v ruke ruzovy balonik, na ktorom bol pripevneny maly listocek so zelanim. Dnes na obed ich vypustili do atmosféry na znak spolupatricnosti. Nie je to ojedinely pripad. Pocas siestich rokov v Anglicku som bola svedkom takychto chvil viac kràt. A to sa tvrdi, ze Anglicania sù citovo chladni. Ja som sa dnes znovu utvrdila v tom, ze by sme nemali zostat lahostajni. Aj malym, na pohlad bezvyznamnym gestom, ako je jeden maly ruzovy balonik, im mozeme dat najavo, ze nie sù sami. Ze je vela ludi, ktori na nich v tychto tazkych chvilach mysli, niektori sa mozno modlia a vela ludi, ktori dùfajù spolu s nimi. Aj ked som si vedomà toho, ze samotné spolucitenie im dcéru nevràti, ale domnievam sa, ze ich to dokàze dusevne podporit.

V spràvach ukoncili prispevok vyjadrenim, ze ich dcérka zmizla v dosledku pedofilie alebo ilegàlnej adopcie. V poslednych dvoch rokoch som podobnych spràv pocula, ci citala vela. Neviem, ale ako by sa medzi nami siril mor-pedofilia. Aspon raz do mesiaca v miestnych, nie nàrodnych, novinàch je spràva o dietati, ktoré je nezvestné, ci bolo usmrtené za zvlastnych okolnosti. Vekovo sa to pohybuje od 2 do 13 rokov. Nevyhyba sa to ani dedinàm, ci skor osadàm s minimàlnym poctom obyvatelov. Snàd len Belgicko mà vyssie percento pedofilnych pripadov ako Francùzsko. Aspon ja to tak citim. Mozno je to len moj pocit, a mozno sa tu o tom len viac hovori. Neviem, odborné statistiky som neskùmala.

Takmer bola poznacenà aj nasa dedina podobnou udalostou. Dievca bolo nastastie velmi duchapritomné a verim, ze tak predisla tragédii. Matka priviezla 12 rocnù dcéru na zastàvku, ktorà je priamo na nàmesti. Myslim, ze to bolo skoro na jesen. Ràno o siedmej bolo sero, nie vsak tma. Od septembra sme zmenili otvàraciu dobu na 7 hodinu rannù. Manzel mi neskor opisal, co sa stalo, kedze som bola hore s malou. Asi o 07:05 vbehlo do baru dievca, asi tak 11-12 rocné. Ustràchane sa spytalo, ci moze pockat na autobus u nàs v bare. Muz povedal, ze samozrejme a spytal sa, co sa stalo. Nebol sàm, boli u nàs uz zàkaznici. Vysvetlila im, ze zastavil cerveny nàkladiak a sofér jej ponùkal nieco ako cukriky a vraj ju odvezie do skoly. Nebol to znàmy, ci sused. Na co ona zmobilizovala reflexy a utekala sa skryt do baru. Je to k nàm len prejst cez cestu. Vzàpati vysiel von zàkaznik, zobral auto, ze ho skùsi dobehnùt a zapisat si znacku, ale cerveny nàkladiak nikde nevidel. Akoby sa po nom zlahla zem. Asi o dva dni prisla matka dcéry a podakovala sa manzelovi a dodala: "Vzdy s nou cakàm az do prichodu autobusu, v to ràno som sa ponàhlala, nechala som mladsieho samého doma, bol chory, tak som sa chcela co najskor vràtit. Autobus mal prist ani nie o pat minut, vravim si, je to v centre dediny, co by sa stalo?!" Muz ùprimne povedal, ze niet za co a mrzi ho, ze nemoze pomoct viac, nàjst dotycného soféra. O niekolko dni prisla policia vypocut "svedkov", mojho muza a dotycnych, ktori boli v to ràno v bare spolu s nim. Odvtedy sa nic podobné neudialo. Asi kazdà matka trpi fobiou pedofilie, ale po tejto prihode obcas dcére prizvukujem, mozno casto, ze nikdy s nikym nesmie odist, ci sadnùt do auta. Je zvyknutà na cudzich ludi a bojim sa, ze niekto to moze zneuzit. A tak pred vyletom prizvukujeme s muzom, ze len ucitelka alebo opatrovatelka ju mozu odviest na WC a podobne. Nechcem ju zastrasit, ale opatrnosti nikdy nie je dost. Zdravà prevencia nikdy nie je na skodu.

Saturday, May 12, 2007

Vrazda?

Pocas mojej praxe som "povymetala" viacero nemocnic a nekonecne vela oddeleni. Od interného, cez LDCH, kardiologiu, chirurgiu, neurologiu, ORL po oddelenie sestonedelia a novorodencké. Gynekologia nàm bola ako "zenàm" obzvlàst blizka, kedze kazdà z nàs skor, ci neskor plànovala zalozit si rodinu. Vsetky sme dùfali, ze sa nàm podari asistovat pri porode, predsa len, pred tym neboli dostupné materiàly ako dnes. Teda aspon tu. Podchvilu ide v televizii dokument o tehotenstve a porode :) Minule som nàhodou zapla televiziu, dcéra sa chcela presvedcit, ze naozaj nedàvajù ziadne rozpràvky a nadabila som na porod v priamom prenose o tretej poobede! Na co dcéra zahlàsi: "Mami, nechaj to, to je zaujimavé!" Nemyslim, ze pochopila o co sa jednalo, ale pre istotu som to prepla, nemienim ju traumatizovat, a potom si usit na seba bùdu:) Mimochodom ten rozhovor o tom, ako babatko vyberieme z bruska, sa odohral este predtym.

A tak sme dlho cakali, na prichod nového dietatka. Detom sa ràno von nechcelo :) Teda àno, ale tak okolo stvrtej hodiny rannej a potom az kedysi po obede :) A tak raz sme mali stastie. Kym sme prisli na sàlu, uz bolo po porode, mamina bola rychlejsia ako my :) Nikdy nezabudnem, ze jej dietatko len na rychlo ukàzali a odviedli ho prec. Ked ju po dvoch hodinàch priviezli na izbu, so strachom v ociach sa nàs pytala, ci je zdravé, ci mà vsetky prsteky, kedze jej len v rychlosti nieco povedali . Potrebovala sa uistit. Bol to chlapcek v plnom zdravi. Az dnes viem, ako sa chuda citila. Musim uznat, ze vtedy, neviem ako dnes, dùfam, ze sa to zmenilo, ludsky pristup bol niektorym lekàrom cudzi. Utvrdila ma v tom dalsia situàcia.

Mali sme moznost zùcastnit sa aj potratov. Ci boli indikované z medicinskeho hladiska, alebo osobného rozhodnutia zeny, pristup niektorych lekàrov bol velmi neludsky. Neviem, ci sa predvàdzali pred praktikantkami, alebo tak fungovali bezne. V pamati mi zostal jeden ludsky osud. Zena, vdova, styri deti. Nechcené tehotenstvo riesila tak, ako uznala ona za vhodné. Co som si vypocula vtedy v sàle, bolo vrcholne nechutné. Lekàr sa vyjadril v takomto nejakom zmysle:"Ktovie, ako sa to stalo, ked mà muza nebostika?!"Potom dalej rozvijal nechutnù debatu a vyrazy, ktoré pouzival boli pri najmensom nechutné. Co ma dojalo najviac, bol fakt, ze asistentka, zena, sa na tom este trhlo smiala! Vtedy som sa zaprisahala, ze nikdy, nikdy sa nerozhodnem riesit podobnù situàciu ako tàto zena. Som si vedomà, ze clovek nemà nikdy hovorit nikdy, ale naozaj to mnou otriaslo. Ako mladà budùca zdravotnicka, som verila na ludsky pristup a aspon trochu respektu, ked uz nic iného. Viem, ze to nepocula, ale aj tak som verila, ze si zaslùzi aspon ludsky pristup, ked uz nie ùctu! Nebol to jediny pripad, tento mi vsak zostal zaryty v pamati, nakolko dany "lekàr" bol naozaj "hovado" najhrubsieho zrna.

Asi o dva dni sa vezieme vo vytahu na deviate s jednou spoluziackou. Nastùpil k nàm lekàr a zviezol sa s nami asi dve poschodia. Potom sme pokracovali uz len samé dve, ked spoluziacka zrazu do ticha zahlàsila: "Pràve sme sa viezli s vrahom!" Ja na nu nechàpavo pozriem a naivne sa spytam: "Ano, ako vies?" Ja viem, niekedy mi to pàli stràààsne pomaly :) Ona vsak vàzne dodala: "To je lekàr, ktory vcera robil potrat. Pre mna je to vrah!" Zamyslela som sa. Nikdy som to tak radikàlne nevnimala, hoci som veriaca. Vzdy vo mne zvitazilo ospravedlnenie, ze je to lepsie takto, ako trpiet nedostatkom làsky, alebo byt hladny, tyrany alebo zneuzivany, ci vàzne postihnuty...

Nechcem tymto nikoho odsudzovat ani posudzovat, ani riesit situàciu, ci sù potraty spràvne alebo nie. Na to màm dnes svoj nàzor a ten tu nebudem prezentovat kedze verim, ze je to kazdého osobnà vec. Som si vedomà toho, ze zivot nie je len cierno-biely a preto verim na ludsky pristup za kazdych okolnosti....

Friday, May 11, 2007

Po vylete

Tak som to stastlivo vydrzala. Dcéru som ràno odviedla na zastàvku, vysvetlila jej, ze s nikym okrem ucitelky a opatrovatelky nesmie odist. Pocùvala len tak na pol ucha, v myslienkach uz bola v skolke :) Opatrovatelke som podala peniaze, aby si malà mohla priniest suvenir.

Den ubehol ani neviem ako a boli styri hodiny. Tak som este vybrala pràdlo z pracky a isla som po malù. Autobus zastal a malà prvà na schodikoch, nevedela sa dockat. Opatrovatelka mi podala akùsi vecicku zabalenù v papieri. Na co malà hned spustila:"Mami, opatrne, to je dacek pre tatina a je to velmi krehké, nepokaz mi to!" Malà stebotala ako lastovicka, usadila sa na sedadlo a stràzila si tù vecicku ako oko v hlave. Za tù minùtku mi stihla toho narozpràvat :) "Vsetko som spapala, ten povedal toto, ten spravil toto, tà urobila hento a potom toto ...... a vies co sme este ......"

Ked sme za sebou zavreli vchodové dvere, vybalili sme ruksak, na moje prekvapenie chlebiky spapané, zostali len kekse a slané tycinky. Muz nebol este doma a tak nanho cakalo zabalené prekvapenie. Ako tak pozerala na ten zabaleny darcek, zrazu jej doslo, ze nemà nic pre mna. Povedala mi: "Mami, nevadi, ale ja nemàm pre teba darcek?!" odpovedàm jej: "Nevadi drahà, mne staci, ze si sa mi celà vràtila :)" Hned na to som dostala najkrajsi darcek. Pohladkala ma po chrbàte, potom po licach a nakoniec ma objala a povedala:"I love you, mummy!" Odpovedala som, ze ja tiez. Este dodala:"Ak chces, tak ti dàm moje kekse, co som nezjedla :)" No, odmietli by ste?

Prax

Neviem, ci som vàm uz spominala, ze som detskà sestra, aj ked uz dlhé roky sa tomuto kràsnemu poslaniu nevenujem. Ako praktikantky sme si zazili svoje :) Niektoré pribehy mali stastné konce, iné nie.

Chcela by som sa vràtit k tym krajsim, aj ked mozno nie stastnym. Ako tretiacke, pocas praxe na pooperacnom oddeleni, sa mi naskytla moznost zùcastnit sa operàcie srdca. Bola to prvà a poslednà, ktorù som videla. Nechcem vàm tu opisovat presny postup. Chcem sa vràtit ku pocitom, ked som prvy kràt uvidela bijùce ludské srdce.

Chirurg vosiel do miestnosti az ked bol otvoreny hrudny kos. Obràtil sa ku nàm a povedal skor sebe, ako nàm: "A màme tu nové tvàre!" Nechàpali sme, nakolko sme boli celé v zelenom, este aj "nàhubky" nàm dali. Ani vlastnà matka by nàs asi nespoznala :) Potom dodal:"Vase oci vàs prezràdzajù. Zrenice rozsirené od vzrusenia a ocakàvania;" potom si navliekol rukavice a zacal sa venovat tomu krehkému, bijùcemu srdcu.

Vidiet ludské, bijùce srdce na zivo, je ako by ste stàli vedla Stvoritela. Ten pohyb je taky elegantny, presny a bezchybny. Neviem to prirovnat k nicomu pozemskému. Este som nevidela pohyb, ktory by sa podobal tej elegantnej sùhre svalov. Necudujem sa, ze làska sa spàja pràve s tymto orgànom. Citite tù energiu a zranitelnost zàroven, jeden chybny pohyb a vsetko je stratené. Prekvapilo ma, ked zaviedli mimotelovy krvny obeh, ktory umoznil srdce zastavit a tak napravit chybu, ktorej sa "Stvoritel" dopustil, ako sa z toho kràsneho, ladného svalu vytratila vsetka energia a zmensilo sa takmer o polovicu a bezhybne odpocivalo v hrudnom kosi. "Aky to je asi pocit, dotknùt sa ludského srdca? Musi to byt, ako by ste si podali ruku s Bohom." A tak som tam dve hodiny fascinovane stàla s rozsirenymi zrenicami a myslienkami, ùprimne "zàvidiac" tomu chirurgovi, ze mà moznost sa ho tak dotykat. Obdivovala som jeho sikovnost s akou napràval tù chybu, ktorà uberala na kvalite zivota toho chlapca.

Po dvoch hodinàch sme museli opustit sàlu, nakolko nàm koncila prax. Operàcia bola len v polovici. Pocas tejto prvej polovice sa vyskytli problémy u pacienta, avsak podarilo sa to stabilizovat. Chirurg sa vyjadril, ze obvodny lekàr to nemal nechat zàjst tak daleko. Mal diagnostikovat tento problém ovela skor a tym zvysit sance na ùspech. Bolo mi smutno. Neviem, ci sa chlapca podarilo zachrànit, uz sme sa na pooperacné nevràtili a nepàtrala som dalej. Chcela som si zachovat myslienku, ze vsetka tà pràca, nevysla nazmar a dùfam, ze dnes je to dospely muz, ktory sa tesi zo zivota :)

Thursday, May 10, 2007

Vylet

Zajtra ide dcéra zo skolky na vylet a ja opat prezivam zàchvat paniky ako minuly rok.

O takomto case minulého roku sa vybrali do zàmockych zàhrad. Vedeli sme o tom dopredu. Dcéra o nicom inom nehovorila. "Mami, uz zajtra ideme?" "Nie, az o tyzden :)" Kazdy den tà istà otàzka. Az nadisiel ockàvany den D. Malù som obliekla, dala siltovku, aby jej slnko neprazilo cely den na hlàvku. Ràno pusa na rozlùcku a odviedla som ju do skolky. Domnievala som sa, ze obed im nachystà jedàlen. Ked som sa vràtila, dala som muzovi pre istotu este raz precitat ten oznam zo skolky, kedze ja som mu celkom nerozumela :) Precital, zbledol a potom na mna vypustil: "To ty jej musis dat nieco na piknik! Budu jest vonku a kazdé dieta si mà zo sebou doniest piknik!" Tak rychle do kuchyne, kde som si ulavila a vynadala si do blbcov, urobila som v rychlosti malù bagetku so syrom, pribalila nejaké kekse, ovocie a hajde naspat do skolky, zaniest to dcére. Stihla som to.

Asi o pol desiatej zastavil na nàmesticku kràsny novy autobus a vzàpati sa vyrùtili maly skolkàri. Tvàrili sa velmi dolezito, na krku im visela menovka a na chrbtoch batozteky s dobrotami. Dcéra ma zbadala stàt vo dveràch a kyvala mi o dusu. Videla som, ako sa tesi. Mne navrela v krku velkà guca a do oci sa mi tisli slzy. Neviem co ma to pochytilo, obycajne nemàvam zàchvaty takéhoto sentimentu. Uvedomila som si, ze vyràstla a cim dalej tym viac sa stàva nezàvistlou. Prvy kràt som "vyprevàdzala" dcéru na vylet. Ked vsetci nastùpili a usadili sa, autobus sa pohol. Presiel okolo mna a malà este stàle màvala, ako na prvého màja. Ja som sa vràtila k pràci a zeny, ktoré boli u nàs na kàve sa usmievali: "Neboj, ved sa ti poobede vràti, aj my sme to prvy kràt tak prezivali, pockaj az pojdu na tyzden na lyziarsky :)" Cely den som na tu moju malù trojrocnu "opicu" myslela. Ulavilo sa mi, az ked na nàmesti zastavil autobus a vyrùtili sa z neho nasi "ostrielani" skolkàri. Dcéra este dlho rozpràvala o pikniku a dva tyzdne nàs bombardovala otàzkou:"Zajtra ideme na piknik?"

Rok ubehol ako voda a dnes som bola nakùpit nieco na zajtrajsi piknik. Uz dnes citim nervozitu, aj ked piknik bude pripraveny poriadne, nie na poslednù chvilu, ako minuly rok. V krku màm opat tu hrcu a navyse, zajtra ju neuvidim odchàdzat. Nezakyva mi z autobusu, ani ju neuvidim hrdo vystupovat. Tak len dùfam, ze to vsetko dobre dopadne, ako minuly rok :)

Wednesday, May 09, 2007

Viera

Zo zrkadla sa nemà tvàr diva,

v ociach hlboky smùtok skryva.

Tak dobre ukryty pred cudzim zrakom,

dusa podobà sa vlcim makom,

krehkà jak kvet v rozpuku,

ked slnko zmeni sa na bùrku.

* * * * * * * * * *

Nemà detskà tvàr,

ukryva v sebe zial.

Svoje oci obràtiac k nebu,

predstiera svoju tùzbu Bohu.

Nie na hlas, len septom,

mu rozpràva o vsetkom.

Prosbou ukonci modlitbu svoju;

"Vràt mi, prosim, mamu moju.

Ty màs v nebi vela màm,

mohol by si poslat jednu k nàm."

* * * * * * * * * *

Ràno zobùdza sa s nàdejou,

ze mama sklàna sa nad postelou,

a nezne septom ho zobùdza,

presne tak si to pamatà.

* * * * * * * * * *

Ràno vsak nad postelou je otec,

v ruke z cerstvych kvetov veniec.

Ruka v ruke vykroci smutnà dvojica,

opustenà a pràzdna je ulica,

ktorà na to miesto vedie,

tam, kde hasnù posledné nàdeje.

* * * * * * * * * *

Fotku drziac v ruke, na ktorej sa zena usmieva,

cez mihalnice sa tisko slza prediera,

prosi vrùcne Boha este raz:

"Ty màs v nebi vela màm,

tak posli, prosim, jednu k nàm..."

* * * * * * * * * *

S vrùcnou vierou v srdci usina,

dùfajùc, ze dnes ho Boh pocùva,

nevie sa dockat ràna,

az k posteli pride mama....

Babskà trojka

Jedného dna sa k nasim stàlym zàkaznikom pridala nizka, nevyraznà "zienka". Takà sedà myska. Velmi milo vzdy pozdravila a prehodili sme nejaké tie fràzy. Snazite sa drzat si profesionàlny odstup, kedze vela casu na spolocensky zivot pri nasom pracovnom tempe naozaj nemàme. Otvàra manzel ràno o siedmej, ja neochotne vstanem o osmej, aby som pripravila malù do skolky. Nie som ranné vtàca. Odvediem malù na 8:45 do skolky a zaradim sa do pracovného procesu, ktory casto nekonci zàverecnou o osmej vecer. Pocas dna treba dat oprat, zehlim zàsadne vecer a v stredu poobede. Màme zatvorené v stredu po obede a v nedelu poobede. Uz sa nàm stalo, ze sme zatvàrali v nedelu o siedmej vecer :) Takze z tohoto dovodu nemàme naozaj cas ist von, ci pozvat niekoho k nàm :)

Pani chodievala pravidelne a neskor som spoznala jej dcéry. Starsia 15 rocnà velmi vystrednà, ale ukàzalo sa, ze netreba sùdit cloveka na prvy pohlad. Pod jej zenskou excentrickostou sa skryva dusa dietata. Mladsia sestra mà 10 rokov. Uplny opak starsej sestry. Tichà, utiahnutà ale tiez velmi milà. Minuly rok sa ponùkli, ze nàm pomozu pocas oktobrovych trhov. Kazdy rok màme tretiu sobotu v oktobri trhy. Premelie sa dedinou nieco do 15 000 nàvstevnikov. Ako jediny bar-restauràcia, viete si predstavit, ako to u nàs vyzerà. Otvàrame ràno o 4tej, kedze trhovnici prichàdzajù uz vecer a zostàvajù spat na mieste. Ràno je dopyt po kàve, ci horùcej cokolàde nepredstavitelny. Tak nàm pomohli s pràcou. Mali sme moznost spoznat sa este viac.

Po tom, co sme nasli bar vypàleny, som nemala moznost sa s nimi stretnùt. Az teraz na jar sa zastavili na nàstevu. Priniesli dve prepravky hraciek pre dcéru. Mladsia uz z nich "vyràstla", tak jej ich podarovala:) Dcéra bola velmi nadsenà. Hrali sa spolu cely vecer a pokracovali po spolocnej veceri. Odchàdzali od nàs nieco pred polnocou. V nedelu sa dievcatà ponùkli muzovi, ze mu pomozu vytrhat dlazbu v bare. Je treba vytrhat celù dlazbu, aby sa mohla dat novà. Celù nedelu stràvili v bare. Po poludni som spravila uz tradicne fànky a zaviezla som im ich. Mladsia sa hrala s dcérou a ja som pomàhala s tou dlazbou. Nevdacnà pràca :) Niektoré isli lahko, iné boli nepoddajné. Co sa nàm dalo, to sme spravili. Z 96 m2 sa v nedelu spravilo nejakych 30 m2. Vytrhat, nalozit do tàcok a vyviest na vlecku. Okolo siestej sme to "rozpustili". Tak som dievcatà zobrala domov. Prvy kràt som navstivila ich pribytok. Utulne prerobenà starà stajna. Vypili sme kàvu, pokecali a zasmiali sa. Dve mladsie sa zatial hrali v detskej izbe.

Vedela som, ze otec im zomrel. A preto ma neprekvapilo, ze sa pocas nàvstev v bare starsia k muzovi spràvala tak, ako sa spràvala. Chybal jej otec. Vsetky tie hry a otàzky. Keby ich clovek pozoroval a nevedel nic z jej zivota, pomysli si, ze to nemà nic spolocné s hrou. Bola som vzdy s nimi v bare, ked boli u nàs a naozaj som nemala pochybnosti. Je velmi otvorenà, sebavedomà a veselà. Navonok velmi dospelà, ale dnu dieta, ktorej chyba otcovskà autorita a làska. Az dnes som sa dozvedela, za akych okolnosti im zomrel otec. Povodne som myslela, ze to bola choroba. Bola, ale nie ten druh choroby, ktory som mala na mysli. Trpel depresiami a spàchal samovrazdu. Zabarikàdoval sa v dome a zavolal zene na mobil. Ona zalarmovala policiu. Volala ich uz predtym, aby odobrali jej muzovi zbran, nakolko sa bàla o jej vlastny zivot a zivot jej deti, ale vraj nemajù pràvo. Policia sa musela vlàmat do domu. Prisli vsak uz neskoro. Okrem nàboja, ktory pouzil pre seba, mal nachystané dalsie tri! Radsej ani nepomysliet, co by sa stalo, keby boli vtedy doma. Bolo 26 decembra. Takto kazdy rok na Vianoce si uvedomujù, aké mali stastie v nestasti. Starsia dcéra mi povedala, ze bola nanho velmi naviazanà. Viem si predstavit ako, ked vidim svoju dcéru s "dadinke":)

Som prekvapenà, ako je mozné, ze niekto s tazkou depresiou a viacnàsobnymi pokusmy o samovrazdu, moze drzat zàkonne zbran v dome! Naozaj sa musi udiat nieco tragické, aby sa tym niekto zapodieval?! Je tu vela veci, ktorym nerozumiem. Systém zlyhàva asi tak, ako vsade. Neviem, asi som cakala, ze vyspelà krajina, za akù sa Francùzsko povazuje, by sa malo snazit zabrànit takymto tragédiàm, ale vyzerà to tak, ze opak je pravdou. Liecbu ignoroval a vobec nikoho to nezaujimalo.

Uz teraz sa tesim, kedy ich stretnem. To bude zasa v dome veselo :)) Som nesmierne rada, ze som mala moznost spoznat vela fantastickych ludi, ktori vàm pomozu prekonat tazké chvile a osud ktorych vàm pripomenie tesit sa z vlastného stastia, aj ked si niekedy myslite, ze horsie snàd uz ani nemoze byt......

Tuesday, May 08, 2007

Iracionàlne 3.

Neviem ci sa vàm niekedy stalo, ze velmi blizky clovek, vàn "nejakym" sposobom dal vediet, ze sa luci s pozemskou pùtou. Nàm sa v rodine stàvali takéto veci casto. Neviem si inak vysvetlit tieto ùkazy, ktoré sa odohrali pràve vo chvilach, ked najblizsi trpeli, ci opùstali nàs.

Zacalo sa to dedkovou smrtou. Dedko utrpel mozgovù poràzku, po ktorej ùplne stratil zrak. Odvtedy to s nim slo dolu vodou. Mal 79 rokov. Starala sa onho babka s mamou. O nemocnici ani pocut. Vzdy hovoril: "ked som prezil koncentràk, prezijem aj toto!" Bol to osudom skùsany clovek. Nikdy nezabudnem, ked mladsej sestre vyrobil kolisku. Bol stolàr. Zanechal nàs pràve v den narodenin mojej najmladsej sestry. Mama mi vravela, ze sa pri nom striedali celù noc, citili, ze nadisiel cas. Ràno bola na rade mama, na desat minùt velmi tuho zaspala. Ked sa zobudila, dedko uz nedychal. Najstarsia sestra v tom case byvala na opacnom konci republiky. Pracovala v kuchyni. Ràno sa jej zastavili hodinky. Vsimla si to zhruba o desiatej, ze hodinky zastali na osmej hodine. Nic zvlàstne si nemyslela, vybila sa baterka, treba ju vymenit. Zlozila ich a odlozila si ich nabok, nakolko jej pri pràci prekàzali. Poobede si ich isla zalozit na ruku. Na jej prekvapenie hodinky isli a co viac, nemeskali ani minùtu hoci o desiatej meskali celé dve hodiny! Po obede jej volala mama, aby jej oznàmila, ze dedko zomrel ràno o osmej. Hodinky nepotrebovali vymenit baterku dalsieho pol roka. Sestra veri, ze takto jej dedko oznàmil svoj odchod.

Dalsia takàto prihoda sa stala starej mame. Jedna z jej sestier zila pri Ceskych Budejoviciach. Babka, este pokial jej zdravie dovolovalo, chodila ju pravidelne raz za dva roky navstevovat. Bolo leto, pomerne teplo. Babka presla chodbickou do vedlajsej izby. Este ani nezavrela dvere a lampa, ktorà na strope visela niekolko rokov spadla a rozbila sa na tisic drobnych kùskov. Neviem, videli ste rozbit sa "duritku"? Presne tak sa sklo rozprsklo, vsade. Babka zostala akàsi nesvoja. Bolo to hned po obede. Do vecera sa ukludnila. Na druhy den prisiel telegram, ze jej sestra zomrela na nàsledky infarktu. Az ovela neskor sa dozvedela, ze v case, ked u nàs spadla tà lampa, prevàzali ju vo vrtulniku do nemocnice. Avsak nepodarilo sa im ju uz zachrànit.

Dalsia prihoda, snàd ani nie je prihodou. Je to snàd len "nàhoda"? Uz som opisala ako zomrela babka. Ked sme ju mali nachystanù, zavolal sa pohrebny ùstav, ktory ju prisiel vyzdvihnùt. Ja som si isla nad rànom este pospat, nakolko som mala nocnù sluzbu ten vecer. Ako som prechàdzala okolo izby sestrinych deti, nazrela som na nich, ci spia, ako ma poziadala sestra. Jej dcéra mala vtedy dva roky. Starà babka (prababka) ju mala velmi rada. Bola takà vsetecnica :) Ked som otvorila dvere, obidve deti tuho spali. Avsak skor, nez som stihla za sebou zavriet dvere, som jasne pocula, ako sestrina dcéra zo sna lùtostivo zvolala: "Kapkà, kapkà". Ona, kedze prababka bolo pre nu tazké vyslovit, volala ju kapka. Moju mamu volala babka. Tak v tom nemala misung ani ona, ani my a vedeli sme, o kom je rec. :) Zretelne som pocula, ze zvolala Kapka. No tak som sa otocila a isla som si dat kàvu, kedze ma spànok presiel.

Na dnes uz poslednà. Raz v noci ma prisla zobudit velmi rozrusenà sestra. Cez to vsetko, ze mala pri sebe dve spiace deti, velmi sa bàla. Muz mal nocnù sluzbu. Opisala mi, co sa jej stalo. Zobudila sa na strasny buchot v izbe. Opisala mi to takto: ako by sa gùlala po zemi obrovskà kovovà gula a pod nou praskal beton podlahy. Spali sme na prvom poschodi, preto ten praskot drviaceho sa betonu pod vàhou tej "gule". V lakovanej skrini videla odraz ràdio budika. Ukazovali dve hodiny ràno. Vravela mi, ze celé telo jej strplo, nebola sa schopnà pohnùt. Bola ùplne paralizovanà od strachu. Deti spali. Tvrdila mi, ze takto paralizovanà sa citila iba na moment, ked vsak pozrela na odraz hodin v skrini, ukazovali styri hodiny! Tak zazala lampicku vedla postele a opatrne nakracovala na dlàzku, lebo sa domnievala, ze je urcite celà popraskanà a bàla sa, ze sa ocitne na prizemi aj s kusom betonu. Presla a nic, dlàzka ani nevrzla. Tak ma prisla zobudit, aby som sla spat k nej. Deti pocas celého "rachotu" tuho spali. Ja som bola vo vedlajsej izbe, tiez som nic nepocula. Ale isla som si k nej lahnùt, lebo naozaj bola vystrasenà. Pred obedom im zazvonil telefon. Svagor zomrel. Ràno o druhej ho zrazili autom opiti mladici vracajùci sa z diskotéky. Isiel domov na bicykli z pràce. Pracoval na smeny. Zostali po nom 3 deti a zena v osmom mesiaci tehotenstva. Na pohreb prisla matka dotycného "mlàdenca", ktory ho zabil a ziadala manzelku zosnulého, aby stiahla zalobu, vraj jej dobre zaplatia! Odmietla z odovodnenim, keby to bolo opacne a moj muz zabije za takychto okolnosti vàsho syna, tiez by ste si nechali zaplatit?! Matka nadalej naliehala, az ju svagor nevyviedol slusne von z cintorina.

Sunday, May 06, 2007

Postnatàlna depresia

Chcem vàm opisat cast zivota, ktorù som si nezvolila dobrovolne a ktorù, keby sa dalo, by som nejradsej vygumovala z pamati mojich najblizsich. To sa mi vsak nikdy nepodari. Hambim sa za to, ako som sa dokàzala k nim spràvat.

Zacalo sa to po porode mojho zàzraku. Samotny porod prebehol bez toho, aby som sa nan psychicky pripravila, aj ked som si nie na cistom, ci sa to vobec pri prvom dà. Je to ako so zmrzlinou, darmo vàm niekto opise ako, vyzerà, ako chuti aj tak, az ked ju ochutnàte pochopite o com ten druhy hovoril:) Po tyzdnovej "rehabilitàcii" v nemocnici, kedy som plakala castejsie ako moja dcéra a to plakala za prvù ligu :), som celà vytesenà a ubolenà prisla do vytùzeného domova. Prvé dve hodiny bolo fajn, potom zacal kolotoc. Krmit, prebalit a prezliect. Plienky nestihali absorbovat, tak si to odniesli veci:) Krmilo sa u nàs kazdù hodinu, niekedy sme vydrzali az dve! Nakrmenà, prebalenà a hups dat prat, upratat a uz zasa treba krmit :) Takto to slo dva tyzdne dokola. Prvy kràt sme sa vybrali na prechàdzku:) Kràsne nakrmeni, prebaleni 10 minut v aute a uz reveme, ze sme hladni a màme nalozené v gatiach! Hurà dokrmit v aute na parkovisku, prebalit nalozit do kàry a hajde nieco kùpit, kym nàs hlad zachvàti. Poviem vàm s takym ràdiom chodit po meste, ziadna vyhra. Ludia za vami tocia hlavu a v ociach ten vyraz " akà krutà matka, takto nechà také malilinké bàbo plakat." A este pokrùtia hlavou na znak nesùhlasu. A vàm je z toho do placu, no mozno aj tie hormony majù na tom svoj podiel. Ponàhlate sa najviac, co vàm sili stacia domov! Kocik sme na 4 mesiace odlozili. malej sa v nom nepàcilo. Pré dva mesiace ju nosil v klokanke muz, mna este stàle bolel rez. Taktiez po troch tyzdnoch som zacala bojkotovat zvyk "krmit kazdù hodinu" od jedenàstej vecera do 5 tej ràna. Jediny ùspesny sposob, malà spala na muzovi v hùpacom kresle. Viem, nebezpecné, ale od vycerpania som uz nevedela ako dalej. Zabralo, muz sice spal ako na ihlàch, ale vydrzali spolu tri, niekedy az styri hodiny. Vycerpanost sa akumulovala u obidvoch. Zacalo tazké obdobie pre oboch. Muz si poobede pospal s malou, ale ja som "musela" dozehlit, doprat, doumyvat a vecer dopozerat, odmailovat a pockat na muza. Sila zvyku, nevedela som sa bez neho ulozit a ist spat. To ma este vecer "vytocil" svojimi problémami so séfom a jeho milenkou v pràci. Jemu sa ulavilo a vo mne to vrelo. Takto sme ficali 6 mesiacov. Nemala som pri sebe rodinu, ktorà by pomohla, poradila a podrzala. Cez telefon to nie je ono. Nikto vàm nedodà pocit istoty cez telefon. Po 6 mesiacoch som prvy kràt spozorovala vàznejsiu zmenu na mojom spràvani. Podràzdenost bola jav nepretrzity, zacala som sa dokonca odcudzovat aj malej. Nehrozi aby som ju pomojkala, este obcas pusu, ale bolo to skor z donùtenia ako z presvedcenia. Z muzom sme uz nerozpràvali, stekali sme na seba. Ked som bola vrcholne vytocenà, tresla som dverami a zavrela som sa do spàlne. Ked sa prisla malà pozriet, ci je maminka OK, tak som ju surovo vyhodila za dvere. Zacala som v sebe citit nehoràznu agresivitu, neviem skade to do mna voslo, ale dralo sa to von ako sidlo z vreca. Ked som nasla na stole tanier po ranajkàch, pleskla som ho o stenu a bolo upratané. Ulavilo sa mi. Potom to uz bolo na dennom poriadku. Potkla som sa na hracke malej, buchla som ju o zem a rozletela sa na màrne kùsky. Zasa ùlava. Tak isto skoncil dialkovy ovlàdac a véééla tanierov, sàlok, hraciek. Malà sa ma zacala bàt. Nevedela som trpezlivo odpovedat. V jednom kuse som ziapala a bolo mi jedno, ci to bola malà, alebo muz. Nadelovala som rovnako! Bezcitne, kruto a bezohladne. Nik a nic mi nebolo svaté. V tom case som vàzila necelych 43 kil. Kruhy pod ocami od ùnavy boli také tmavé, ze som vyzerala ako medvedik panda. Nedokàzala som sa v klude najest, jediné co som dokàzala, bolo spat. Aj 15 hodin v kuse. Malà sa naucila vyliezt z postielky, jemne zavrela za sebou dvere a isla sa hrat do obyvacky. Muz jej doniesol ranajky. Malà mala vyse roka, ked si lekàr vsimol, ze nieco nie je v poriadku. Spravila som test. Vysledky boli alarmujùce. Tak sme diskutovali, ako najlepsie bojovat proti tejto pliage. Lieky som radikàlne odmietla, zostàval sport. Vraj sport pomàha uvolnovat takéto depresivne stavy. Postnatàlna depresia, je len prechodné obdobie. Vraj sa casom sama vytrati. To tvrdia lekàrske stùdie, nakolko sù pravdivé, neviem.

Akonàhle sme identifikovali problém, bolo ho treba riesit. Mala som konzultàcie raz za dva tyzdne u nàsho vseobecného lekàra. Zobrala som so sebou muza, nakolko on sa domnieval, ze som "len" nervàcka. Ani sa mu necudujem, spràvala som sa ako zmyslov zbavenà. Nechcite vediet kolko tanierov som rozbila a keby len to, sù veci, o ktorych este nedokàzem takto verejne pisat. Lekàr mu vysvetlil, co sa deje v mojej hlave. Pozeral nanho stàle podozrivo, ale pomaly to bral na vedomie. Zacala som chodit do fitnes klubu dva kràt do tyzdna, plus plàvanie. Muz bol doma s malou. Zacala som kontrolovat svoju agresivitu. Islo to velmi tazko. Kypelo to vo mne. Ked ma chytal atak zùrivosti, tak som co najkrotkejsie odisla do izby a tam som ho rozdychavala. Vtedy ma nikto nevyrusoval, obidvaja si boli vedomi nàsledkov, az zasa vybuchnem. Bola to tazkà skùska. Pre nàs vsetkych. Najviac trpela tym dcéra. Vdaka tomuto obdobiu som nedokàzala vychutnat jej pritomnost a tesit sa z jej velkych ùspechov. Bola pre mna "zàtazou". Tak som ju vnimala vdaka svojej chorobe. A ona sa ku mne tùlila a bozkàvala ma s takou làskou a ja som nebola schopnà jej opatovat tu jej bezhranicnù làsku. Hladkala mi lica a volala ma maminka cez to vsetko, ze ja som na oplàtku na nu nahucala, alebo ju odsunula, nech neotravuje, lebo musim zehlit, varit ci umyt riad. Mali sme okamihy, ked som bola kludnà, ale tie nedokàzali vykompenzovat tie cierne okamihy. Dodnes sa ma najprv spyta, ci ma moze objat, alebo mi dat pusu, ako pamiatku na tych 12 mesiacov hrozy, na ktoré asi nikdy nezabudne a uz teraz viem, ze mi ich raz pripomenie. Neviem, ci sa jej dokàzem pozriet do oci, az nastane tà chvila....

Muz mà s dcérou nàdherny vztah, kedze on bol ten, ktory kompenzoval moje citové zlyhanie. Chodievali spolu von, ked som bola neznesitelnà. Vzdy si ju zastal, ked som na nu bez priciny vybehla. Ak sa jej dnes spytate, ci ideme von bez tatinka povie nie, nechajme doma mamu! Takà je u nàs realita! Nelutujem sa, sposobila som si to "sama". Snazim sa co to napravit, ale nie je to lahké. Vsetka cest mojmu muzovi, ktory to pretrpel som mnou a nikdy ma neocernoval pred mojou vlastnou dcérou. Som mu nesmierne vdacnà, ze stàl pri mne a este i dnes je tu so mnou. [Momentàlne mi noti uspàvanku. Je sice v podobe chràpania, ale lepsie ako klincom do oka:)]

Nechcem tymito slovami ospravedlnit co som vykonala, ale chcem vàs poprosit, ak je mozné, vsimajte si ludi okolo seba. Stat sa to moze hocikomu. Postihlo to moju znàmu po narodeni druhého dietata. Tiez sa to vlieklo dlho, kym si uvedomili, co sa s nou deje. Pre tych, ktory este len plànujù rodinu, budte prozretelny a informovany. V tomto pripade prevencia a osveta dokàzu zabrànit najhorsiemu. Rozpadu manzelstva, pokryveniu detskej duse a straty sebaùcty... Z celého srdca vàm prajem, aby ste vy, ani vasi najblizsi, nikdy nemuseli prejst takymto chodnikom pocas vàsho zivota :)

Velmi, velmi tazko sa mi to tu pise, niekolko kràt som prerusila pisanie, koli nàvalu slz. Mrzi ma jedine to, ako som sa spràvala k tej najbezbrannejsej osobke. Je mi lùto, ze som jej zivot takto poznacila. Dùfam, ze mi dokàze raz odpustit....

Bozie mlyny...

Kazdy z vàs urcite pozna ludové prislovie: "Bozie mlyny melù pomaly, ale iste..." Dalsia mùdrost je: "Aj ked kazdy bude potrestany za jeho zlé skutky, my tam nebudeme, aby sme to videli, a dostalo sa nàm tak zadostucinenia. Budte si vsak vedomi toho, ze ten trest pride." Moj muz sa mi raz zdoveril, ze on mà také "stastie", ze ludia, ktori mu naozaj vàzne ublizili, tak trest ich neminie. Je pri tom, ked sa im zrùti "svet" a tym sa mu dostane akejsi "odmeny zadostucinenia". Ja, co sa tohoto tyka, som skeptickà. Vela ludi mi ublizilo a nakoniec im este bolo lepsie ako mne! Muz mi vsak prizvukoval, ze nikdy nic zlé nikomu nezelà.

Pocas nàsho pobytu v Uk manzel pracoval pre velky hotel v srdci parku New Forest. Mal nad sebou sefa, ktory riadil cely personàl. Pracoval s nimi v restauràcii. Bol to mily clovek, sice si trochu vymyslal, ale boli to také nevinné klamstvà. Napr: mal dvoch synov, tak aspon raz do tyzdna bol jeden z nich chory a musel s nim zostat doma, alebo sa v noci nevyspal a poprosil muza, ci to nedorobi zanho. Muzovi to nerobilo problémy. Ked sme sa prestahovali do toho dvojizbového bytu, ktory sme uz tradicne museli cely poupratovat, vymalovat, vydrhnut. Po dvoch mesiacoch tvrdej pràce bol sùci, na byvanie. Ja som si teda vsetky svoje "byvania" musela oddret:) V novembri, pred mojimi narodeninami, sme sa teda stastlivo nastahovali. Bolo to uzasné. V tom roku v decembri k nim prisla pomocnica do baru. Nic, len na doobedie a niekedy vecer. Samozrejme, co cert (ne)chcel, bola na love. Hladala az nakoniec nasla jedného tupca :) séf sa zamotal do jej sieti, cez to vsetko, ze bol zenaty a mal dve deti. Poznàme jeho zenu, je to velmi milà zena. Zacalo sa peklo pre vsetkych zamestnancov. Tyzden po tom ako sa dali "do kopy", ju vymenoval za svoju zàstupkynu! Vsetci boli sokovani, nakolko nemala vzdelanie, ani praktickù skùsenost na tento post, kedze zahrnal pràcu v restauràcii. Po veceroch ju ucil ako prestriet stoly, kedze ani netusila, ako treba ulozit tri vidlicky dva noziky a dve lyzicky na stol. Cez to vsetko, sa tvàrila bohorovne. Ona vsetko vie najlepsie a vela kràt si zacala aj s muzom, ktory je profesionàl, nakolko pracoval aj v 5 hviezdickovych hoteloch predtym a mà za sebou skutocne bohatù prax. Vela kràt prisiel vynervovany a vystresovany. Samozrejme, ze oni dvaja sa pravidelne vyparili po veceroch a moj muz musel doràbat vsetko s ostatnymi casnikmi. Vela kràt som vybuchla, lebo ma to dokàzalo riadne nasrdit. On mi vsak vzdy povedal:"Nedàm im dovod, aby ma mohli zhodit. Takto, ked je moja pràca vzdy bezchybnà, sù na mna kràtky." Dnes viem, ze mal pravdu, vtedy som to videla ako velkù nespravodlivost! A tak sa napatie stupnovalo, vsetci videli co sa deje, ale nikto nic nepovedal. Séf dokonca pozadoval od zamestnancov, aby klamali aj jeho zene. Ked zavolala a on bol pocas pracovnej doby vonku s nou, museli povedat, ze je velmi zanepràzdneny a on jej zavolà. Potom rychlo zavolali na jeho mobil a on jej zavolal spat! Stalo sa to aj nàm. Doma povedal, ze spi v hoteli, lebo mà tzv: NIGHT SERVICE. Samozrejme, ze pracoval moj muz a ked zavolala, musel si nieco vymysliet a rychle mu zavolat, aby zavolal zene domov. Bolo to hrozné, nakolko je to velmi milà zena! Takto to pokracovalo takmer tri roky. Hàdavali sa v pràci, jeden na druhého si za chrbtom nadàvali!

Ked som zostala tehotnà, automaticky sme to oznàmili séfovi. Nepovedal nic. Ked som bola v osmom mesiaci, tak nàm prisiel oznàmit, ze sa musime vystahovat, ze ony maju taky zàkon. Neposkytujù ubytovanie rodinàm! Vedel od 10 tyzdnov, ze som tehotnà a cakal do osmeho mesiaca, aby nàm toto oznàmil? Nedalo nàm to. Pàtrali sme. Vypàtrali sme, ze jeho milenka predala dom, ktory mala s jej vtedy priatelom, ktorému tiez rozbila manzelstvo, a nemà kde byvat. Tak mu prislo vhod nàs vyhodit. Muz poznal velmi dobre kuchàra a ten byval v areàly majitela hotelovej siete, pre ktorù moj muz pracoval. Vysvetlili sme mu, preco nàs chce séf vyhodit z bytu. Jemu viac netrebalo. Na druhy den prisiel séf ako pes, keby mal chvost, tak ho mà asi zveseny medzi nohami. Muz nebol doma. Bola som sama. Prisiel, velmi sa mi ospravedlnoval, màval mi akymsi papierom pred nosom. Vraj to nebol on, to sàm velky séf tak rozhodol! Pritom to bol on sàm, ktory velmi skodoradostne muzovi oznàmil, ze musime z bytu von este pred narodenim malej! Podàval mi fax od sèfa, ze mozeme zostat tak dlho, ako budeme potrebovat. Tak som sa mu podakovala, ponùkla kàvu, popytala na deti a potom som s ùlavou za nim zavrela dvere a myslela si svoje. Muz sa vràtil a vedeli sme, ze sme zasa raz vyhrali aj vdaka jeho dobrej reputàcii v pràci.

Malà sa narodila, avsak ich tlak neskoncil. Muz pracoval dlho do noci, lebo oni sa zabàvali. Ked uz toho zacinalo byt dost, muz odmietol nocne sluzby. Tak nadisiel cas, ze madam musela zostat v noci sama. Raz okolo polnoci nàm zazvonil telefon. Muz dvihol a volala ona. Vraj sa jej niekto dobija do izby a ona sa velmi boji. Muz vysiel teda hore k jej izbe. Nikde nikoho, vsade klud. tak jej zaklopal na dvere. Ona otvorila a bola omotanà len v osuske. Muz nevosiel dnu, povedal jej , ze nikto nie je na chodbe, na co zacala hrat ako sa strasne boji a nech zostane spat s nou v izbe. Muzovi takmer padli cocky na koberec od prekvapenia a hovori jej:" Ja màm dolu zenu s dcérkou a ty si myslis, ze by som ich nechal spat samé a zostal tu s tebou, aby si sa nebàla?!! To si naozaj veris, ze si az takà neodolatelnà?! Nechci aby som ta vysmial!" Otocil sa a odisiel. Odvtedy som tù zenskù nemohla vystàt!! Mrcha jedna! Malà nemala este ani rok a "premiestnili ju". Dali jej na vyber, bud pojde do druhého hotela alebo odide. Odisla, na ùlavu vsetkym:) Este stihla vsak mojmu muzovi povedat:"Tvoja zena ma nemà velmi v làske, vsak?!" Asi dùfala, ze muz bude slusny a povie jej, ako velmi ju màm rada; on vsak len zahlàsil:" A mà ta mat preco rada?!" Na reakciu od nej uz necakal.

Po tom co odisla, zostal klud. Pràca sa vràtila do starych kolaji, avsak vztah medzi muzom a séfom zostal nastrbeny. Tesne pred tym, nez sme sa stahovali, sme sa dozvedeli, co sa udialo. Velmi tùzila po dietati. Aj sa jej to podarilo, ale az po tom, co odisla od nàs. Cakala so séfom dieta. Avsak dieta bolo postihnuté a rozhodla sa to riesit potratom! Jemu nedovolila ist ani na pohreb. Dà sa totiz vyziadat dieta (plod) po potrate. Po siestom mesiaci màte automaticky pràvo na svoje dieta, ak je to skor, treba prejst ziadostou, ale nie je to nic nemozné. Zaloval sa muzovi, ako sa k nemu zachovala. Ona stratila vsetko. Rodicovsky dom, ktory musela predat, pràcu, vytùzené dieta. Zivot jej zostal v troskàch. Vtedy mi muz povedal, vidis, zasa sa raz "Pàn Boh" odplatil za "dobrotu" a ja som tu, aby som to videl. Poviem vàm, na moràlku je to naozaj pozdvihujùce, ked vidite trest za vinu. Naozaj nàm zo zivota za tie tri roky urobili peklo. Ja som trpela depresiou. Aj ked sa volala postnatàlna depresia, ale vsetok ten stres pred a po narodeni dcéry, mi na pohode nepridal. Muz prisiel riadne vytoceny z pràce, vyzaloval sa mne a ja som filtrovala. Potom sa filter upchal a jedného dna to vybuchlo a vyrùtilo sa to von ako horùca làva a zanechalo po sebe vela skody. Spamatàvali sme sa dlho. Odniesla si to vsak najviac moja dcéra, co ma velmi mrzi.

Saturday, May 05, 2007

Iracionàlne 2

Toto je dalsi pribeh, ale uz z hotela, kde sma mali vlastny dvojizbovy byt.

Prvy kràt ma prisiel niekto "navstivit", ked som bola asi tri mesiace tehotnà; sedela som v spàlni pri pocitaci, zabratà do pràce. Chystala som papiere pre banku pre muza. O tri dni mal ist do Francùzska poziadat o pozicku, aby sme mohli kùpit jeden bar. Bolo treba vsetko napisat a vytlacit. Tak som tam sedela uz dobre vyse hodiny. Bol zaciatok novembra. Mali sme elektrické kùrenie, ktoré bolo priamo za mojim chrbàtom. Mala som ho pustené naplno a hrialo ako sialené. Zrazu z nicoho nic ma zacalo chladit. Po chrbte mi prebehol mràz a chlpky na krku sa mi znovu zjezili, cez to vsetko, ze som za sebou mala horùce kachle. Dvihla som hlavu od obrazovky, pozrela sa okolo seba a zasa nezàvistle odo mna, z hrdla sa mi vydrala tàto veta:"No, co potrebujes, ako ti pomozem?" Zostala som zaskocenà sediet a cakala. Nic. Len ten neprijemny chlad, ako by vàm niekto jemnùcko fùkal na krk studeny vzduch. V klude som vypla pocitac, zhasla a vysla z izby. Zavrela som za sebou dvere, sadla si do obyvacky a pustila si televizor. Cakala som na muza, kym skonci. Prisiel okolo polnoci. Bol prekvapeny, ze ho este cakàm, kedze prvé mesiace tehotenstva by som dala kràlovstvo za spànok, navyse ràno do pràce na 7 dmu. Povedala som mu, co sa mi stalo. Vosiel do izby, tam horùco ako v saune, v tej "pohodicke" som zabudla stiahnut kùrenie a chvilu sa tam pomotkal. Potom mi vravi, "nech to bolo co to bolo, co si citila, ja tu uz necitim ziadnu energiu." Az potom som vosla do spàlne.

Muz mi vysvetlil, vraj niekedy citi takyto druh "energie". Asi to patri k jeho zdedenim vlastnostiam:) Jemu sa casto stàvalo, ked isiel pozamykat vsetky dvere vecer, ze nebol sàm. Niekto (nieco) ho sprevàdzalo. Tak isto ako v castiach, kde neboli ubytovani hostia z nenazdania bolo citit dàmsky parfém. Velmi vyrazny, akoby dotycnà stàla vedla vàs. A potom, tak necakane, ako sa tà vona objavila, tak isto zmyzla, bez toho aby postupne tà vona vyprchala. Jeden moment tu bola, potom nie! To sa stàvalo aj s cigaretovym dymom.

V restauràciu mali jeden gulaty stol, hned pri dveràch. Neraz sa hostia pytali, aky pàr to tam sedi, nakolko ten stol bol rezervovany pre nich :) Ked muz prisiel, aby to vyriesil a presadil pàr ignorujùci "RESERVE", pri stole nikoho nenasiel. Hostia sa dusovali, vraj pàr cely v ciernom, v strednych rokoch :) Raz dokonca prisla studentka a pyta si od muza povolenie obsluzit pàr pri stole pri dveràch, muz jej vravi, to nie je mozné aby tam niekto sedel, este som neodomkol dvere. Kym sa vràtili z kuchyne do restauràcie, nikoho tam uz nebolo a dvere boli stàle zamknuté.

Potom ma strasilo este raz. To uz bola na svete malà. Dvere na spàlni som nechàvala vzdy pootvorené, pokial som ja sedela v obyvacke, aby som pocula, ked malà zamrnci. V ten vecer mal muz volno a bol doma so mnou. Sedeli sme v obyvacke malà uz dàvno spinkala. V hoteli klud. Bol pondelok, na to nezabudnem. Stàle som pocula suchot za vchodovymi dverami. Akoby opadàvalo listie. Muzovi hovorim, "pocujes to, co je to za zvuk?" "Jà nic nepocujem" odbil ma. Aj som tri kràt vstala od pocitaca a isla sa pozriet cez sklo na vchodovych dveràch, ci nàhodou nejakà macka alebo pes nie sù pred dverami. Stvrty kràt som pozrela cez sklo a nic. Ako som sa vsak otocila, v skàre pootvorenych spàlnovych dveri som jasne videla, ze sa nieco mihlo a suchotalo presne ako to padajùce listie. Z hrdla sa mi vydral vykrik a skocila som k muzovi, aby ihned isiel pozriet do izby! Zarucene nieco v tej izbe je. Cez to vsetko, ze tam spala moja dcéra, nebola som schopnà do tej izby vojst! Strach mi nedovolil. Moj pud sebazàchovy vyhral, nad materinskym pudom! Povodne som si myslela, ze to bola veverica alebo potkan; veveric sme mali strasne vela a nemali strach z ludi. Do kuchyne bezne chodili "kradnùt" chlieb:) Potkan sa tiez drzi pri kuchyni, takze ani ten by ma nebol prekvapil. Bolo to vsak vo vyske mojho muza. Potkan by sa drzal pri zemi a veverica asi tiez. Vtrhli sme do izby za mojho statného bojového pokriku, este stàle som sa nespamatala z toho soku a strachu o malù. Malà spala spànkom spravodlivych, dokonca ani moj vykrik ju nezobudil. Izbu sme prehàdzali hore nohami. Nenasli sme absolutne nic. ja som vsak naliehala na muza, ze v tej izbe spat nebudem. Preniesli sme madrac z postele do obyvacky na zem a tù noc sme spali tam.

Na druhy den ràno muz zasiel do kniznice a doniesol so sebou koràn napisany v originàlnom jazyku. Nie je moslim. Jeho matka bola katolicka, otec moslim. Nenutili ho ani k jednej viere. Naucili ho vsak citat koràn. A tak odriekol nejakù tù stat z korànu a vlozil ho do nocného stolika. Odvtedy ma uz nastastie nestrasilo. Nikdy nazabudnem, ako velmi som sa bàla o dcéru. To bol moj posledny osobny zàzitok. Po prestahovani do Francùzska bol pokoj. Az teraz sa mi "zazdalo" pàr veci v nasom novom dome, ktory sme kùpili v novembri. Patril starsej pani.... Uvidime, ci to je len docasné, alebo to nejako vyvrcholi :)