Koniec dobry...

... vsetko dobre :°)

Tak, ako som slubila, uz som ako tak zregerenovana a mozem tu chvilu posediet a napisat vam, ako sme dopadli.

V nedelu poobede som nastupila do nemocnice ako bolo dohodnute. Na prijme zistili, ze mam kontrakcie, ja som zasa totiz nic necitila, hoci ich intenzita, podla pristroja bola dost silna. Vravim si, nic vazne, ved zajtra uz bude po vsetkom, hlavne, ze ma nic neboli. No, skoro som sa tesila. Rano o pol druhej ma zobudila bolest v bruchu. Pozeram ako cervik na jablko a cudujem sa, ze co to?! Ved aj predtym boli kontrakcie, ale totoooo, auuu! Tak som zazvonila na sestricku, ze "trochu" ma boli brucho, takych kazdych 8 minut! Ta vybehla von a doviezla stroj na monitorovanie. Zapojila nas a cakali sme. Na garfe krivky ako Vysoke Tatry. Este sme sa nadejali, ze snad sa to ukludni. Prdlajs. Po pol hodine sa bolest zacala stupnovat. Tak mi dala lieky a cakali sme dalej. Bolest sa trochu skludnila, dokazala som aj zaspat velmi lahkym spankom. Monitoring sme este opakovali dva krat. Sestricka volala lekarovi, ze co so mnou. Nastastie to nebolo asi az take vazne, kedze som sa neotvarala :) Do rana daleko... Tak som sa pre istotu rano otretej umyla dezinfekcnou zbrndou, len keby nebolo rano nahodou casu! O siedmej rano este posledny monitoring, babo sa nedalo kontrakciami velmi rusit, bolo mu to sumafuk :) O tristvrte na devat pre mna prisli a vyviezli ma na salu. Drahy s malou nastupeni a cakali. Snad ani nemusim opisovat, ze ma nemohli napichnut, kvoli kontrakciam a ked sa im to konecne podarilo, tak anestezia dost dlho nezaberala. Nakoniec sa vsak podarilo. Prisiel moj lekar, usmial sa, ze hracicka, take sme tu uz mali velakrat. Ja smrt v ociach... Vdaka kontrakciam a myomu "vyprostenie dietata trvalo nehorazne dlhych 20 minut, mna uz zacal oblievat studeny pot, ukludnovak nezaberal, ja sa panicky pytala , co sa deje, ved prvy krat ani nie 10 minut a bolo po vsetkom.Tak doktor stihal este komnetovat a ja som medzitym zamierala strachom. Este ze anestiziolog bol taky zlaty. Ten ma ukludnoval ako sa dalo, nie ze by zaberalo, ale snazil sa, to sa mu musi nechat. :°) 9.25 uzrelo svetlo sveta nase slniecko chlapcek- a urobilo mnauu, mnauuu a ja som si v duchu pomyslela, no uz mozem aj zomriet. Este som si stihla vsimnut, ze je baculko. Sestricka len rychlo povedala, ze vazi 3740g a brala ho ocistit a ukazat nedockavemu otcovi. Mna zatial davali dokopy, co mi bolo srdecne jedno, kedze som bola nadopovana oblbovakmi. Dve hodiny na pooperacnej a konecne ma previezli na izbu. Tatina nikde. Lezala som tam sama zo svojimi zmiesanymi pocitmi, ubolena a taka sama. Az na ten ruzovy, mrnavy uzlicek vedla mna. Sestricka mi ho podala a prilozila som si ho po prvy krat na prsnik. Ten pocit! Vsetok ten stres z poslednych 9tich mesiacov so mna opadol a uvedomila som si, ake neuveritelne stastie mame. Maly bol svetlucky a tak som stiahla ciapocku a tu prekvapenie. Blondak jak das. Normalne som onemela, neschopna reakcie. Cakala som nieco ako bola hviezdicka. Olivova pokozka, tmave vlasy. A tu na mna oci blondacisko :°) Tak ma to vykolajilo, ze som nebola schopna prenho najst meno. Len som pozerala ako mucha puk! A tak po troch dnoch dray s malou rozhodli, ze sa bude volat Dylhan Maximilian. Ja som si nedokazala predstavit ziadne suce meno :°)

Hviezda v pondelok poobede zahlasila, ze mame babo, mozeme ho zobrat domov, ved ona sa postara a ja mozem zostat v nemocnici, nech sa zotavim :°) Na druhy den ho uz chcela krmit chlebom, ved ako moze niekto vyzit len z mliecka a aj to este takeho co tecie z takeho smiesneho miesta?! No tak dokola sme vysvetlovali, ze chlebik nie, mliecko bohate staci a ano, ked bude trosicku vacsi, bude sa s nim moct hrat. Ked sme jej ho dali na ruky, ludia ona mala v ociach take iskry hrdosti, lasky, ze keby mi to niekto rozpraval, asi mu neuverim, ze sestrocne dieta dokaze takto reagovat. Je strasne zlata, vsetko by chcela robit, prebalovat, prezliekat, kupat a keby sa dalo tak snad aj kojit :°)

Otec, to snad ani nemusim opisovat, viete si predstavit. Len v skratke: 5 kytic ruzi mi svietilo na izbe, chodili za mnou s malou kazdy den o nemocnice, hoci bol utahany ako kon, kedze sa pripravoval na sobotu-mali sme zasa tie gastanove slavnosti a na vsetko bol sam. Prvu noc doma, maleho mi nosil na kojenie do postele, nechaval ho odgrgnut, kedze mi robi trochu problem sadnut si z lahu a tak :°) A museli by ste ho vidiet.... Mrzi ma, ze som nemala moznost ho vidiet, ked po prvy krat zbadal svojho syna. Dnes v noci mu hovorim: Ani sa ti nesnivalo, ze budes mat raz svoje vlastne deti. On na to, so slastnym usmevom na tvari: Tak to teda nikdy a ponoril sa do rise snov... Krasne momenty, snazim sa ich vsetky zapamatat, neda sa to vsak, keby mal clovek najaku memory card v moizgu a mohol by si ju prehravat. Spomienky blednu a stracaju na intenzite, skoda...

Takze, este raz vam vsetkym zo srdca dakujem za podporu v tazkych zaciatkoch, kedy ste ma drzali nad vodou svojimi pozitivnymi komentarmi a az do posledneho okamziku ste na mna mysleli a drzali palce. Je to ako jedna velka rodina. Hoci len virtualna, ale je krasne, ze sme schopni sa podrzat, dodat si odvahy a chvaly v spravny cas. Velke Dakujem vsetkym :°)

PS: Maly je velmi dobry, aj sa vyspim pri nom :°)