Thursday, November 20, 2008

Co dokaze jedno dakujem...

Streda... Prasi sa mi do oci... A rezu a rezu...

Cely den som ako vysinuta. Vela sme toho nenaspali a aj to malo nestalo za vela. Od rana ficim na adrenaline, ved treba toho tolko porobit a den ma len 24 hodin!!! Poobede mame zatvorene, tuto stredu, vsak ako aj ine stredy, sme zasa prescasovali do pol piatej. O stvrt na sest sme mali stretko so psychologickou. Zavolala pred dvomi tyzdnami z vlastnej iniciativy, popytala sa, ako sa nam vodi a zablahozelala k novemu prirastku do rodiny :) Bola som mierne soknuta... Rozdychala som to a tak mi hned navrhla stretko o dva tyzdne. A tak sme vcera isli. Oci ma palili od unavy, za pol hodinu spanku bych dala pol kralovstva, ale nechcela som to na poslednu chvilu odvolavat. Stacilo, ze som malu nezobrala do hudobky... Prisli sme akurat. Nejakych pat minut v cakarni, ak nebude meskat... V duchu sa tesim na klud, ze si chvilu zavriem oci a aspon na chvilu prestanu palit. No mate ho vidiet, to bu nebola psychologicka poradna, keby tam neboli problemove deti. Zatial sme mali stastie... Vcera tomu tak nebolo...

Mlada matka, dieta, tazko odhadnut vek, nerozpravalo, prejavovali sa znamky hyperaktivity a agresivity s patricnymi decibelmi. Tak som sledovala, co sa dialo okolo, kedze oddychovat sa nedalo :) Chlapec, neskor som sa dozvedela, ze takmer sestrocny, sa "hral" a mamina ho okrikovala stylom: "Ukludni sa, ticho, pospratuj hracky, nerob toto, nerob ono, prestan" prisiel moment, ked ho zacvakla medzi kolena, aby sa ukludnil. S chapavym usmevom sa pozeram, zatial co zvysok sediacich uhyba zrakom, ci sleduje pohorsene "priblemove" dieta. Vyustilo to do situacie, kedy chlapec stiahol celu tacku hraciek na zem a matka po nom vykrikla, aby to po sebe upratal, co sa jemu zjavne nepacilo a dal to razne najavo! Po niekolkych minutach sa vykliesnil z matkinho objatia o nieco kludnejsi. Zasiel ku hrackam a vybral z kuchynky tanieriky a zaniesol jeden mamine, ktora sedela vedla mna. Ta ho prijala bez najmensieho naznaku ucasti, ani nepodakovala... Pozrela som nanho a jeden tanierik som si teda vypytala. Najprv na mna podozrievavo pozrel, ci to myslim vazne a potom mi teda jeden nesmelo podal. Nahlas som mu podakovala a pochvalila ho, aky je mily. Usmial sa na mna. Opatovala som usmev. Do hry sa pridala aj dcera, ktora tiez nahlas podakovala, ked jej podal tanierik. Dokonca tam sedel este jeden chlapec; mohol mat okolo 10 rokov a tomu sa tiez usiel tanierik a nezabudol podakovat. A tu zacala nasa hra. Vratil sa ku hrackam (akasi kuchynka, varic, umyvadlo, hrnce, taniere...) a najprv pozbieral to, co predtym zhodil a pozrel na mna, ci som si to vsimla. Samozrejme, pozrela som nanho a okomentovala to... "Uvaril" nam veceru a kazdemu, kto mal tanierik sa nieco uslo :) Tento krat aj mamina podakovala. Maly este stale hyperaktivne pobehoval medzi "varicom" a nami, ale s usmevom na perach, odprataval postupne hracky, ktore predtym porozhadzoval. Tak som sa prihovorila mamine, kedy som sa dozvedela, ze maly nerozprava a ze bude mat sest rokov.

Casto sa stretavam s ludmi, ktori si myslia, pretoze su to ich deti, ci podriadeni, netreba prosit, ci dakovat! Vela krat nemam chut povedat prosim ta, ci dakujem, ale bez toho sa u nas uz ani jedna fraza nezaobide. Hoci som velakrat nasrdena, nikdy nezabudnem povedat prosim. Napriklad, ked je hviezda naozaj nezvladnutelna fraza vyzera takto: Prestan, prosim ta! Ked nieco spravi, dakujem je automaticke. S drahym to je tak isto. Aj ked je vela veci "samozrejmych" bez prosim ta, ci dakujem sa to nezaobide... Vela ma "naucila anglictina"- Can you help me, please?! Can you......, please.?! Would you like a cup of tea?! Yes, please... No, thank you...

Co dokazalo jedno male, bezvyznamne Dakujem :)

PS: Dakujem anjelovi straznemu, ze som po ceste domov v aute nezaspala :)

Sunday, November 09, 2008

Tak sme to rozbehli...

Konecme sme ciastocne prestahovani a byvame na novom, aj ked v bojovych podmiekach, hlavne, ze nam jest chuti :) Beham s pradlom medzi dvomi chalupami, medzi kojenim, prebalovanim a upratovanim lietam v bare, po obchodoch a k tomu este stiham robit ulohy s malou. Ale vychutnavam si chvile kedy kojim, vtedy ocim na ten "maly" zazrak, ktory uz vazi cez 4 kila a obliekame velkost tri mesiace, hoci nemame este ani mesiac :))) Zivot sa vracia do normalnych kolaji az na male zadrhele, ktore budu vzdy.

Vo stvrtok, 27 oktobra sme mali hudobnikov. Hral sa Jazz, ktory mal uspech u posluchacov a cez to vsetko, ze nie som privrzencom jazzovej hudby, hudobnici ma nadchli a organizujeme dalsi vecer na buduci stvrtok, kedy uz rozbehneme konecne aj restiku. Bude to frmol, kedze sme si odvykli, ale mame stastie. Maly spi o to lepsie, cim viac hluku ma okolo seba a teda mozem sa zapojit do pracovneho procesu. Takto sa tvaril naposledy, priamo v sale pri zivej hudbe :) O nieco neskor zacal pokyvkavat v spanku hlavou, no zazitok :) Este ze som ho zvykala na hluk, predsa len ta opera Carmen bola dobra volba, takto sa nemusim bat zapat vysavac, ked drobec spi. V noci spi, len jedna vec, nechce si potrebu urobit do plienky, len v nutnom pripade a aj to len raz, ked je uz plienka spinava, tak zdrza a tak ked menime plienku, musim pockat (niekedy aj pol hodinky) kym si ulavi :) Ja viem, to je fajn, ale nehovorte mi to rano o tretej, kedy sa mi chce najviac spat! A tak cakam a hlava mi kvacka ako sliepke :) Pozorujem ho na pol ocka :) Snad ani nemusim pisat, ze ocikane mame uz vsetko a najradsej si cika na paty :) No a stolica, tu uz sme mali tiez kadetade ;) Ale po troch tyzdnoch to uz zaciname zvladat, uz viem kedy asi a kolko, tak sme pripraveni, ja aj maly, ale tie paty mi vzdy stihne ocikat, alebo omocit v nalozenej plienke skor, nez mu ich chytim :)))

Hviezda sa s nim najradsej hra, ked spi :) a ked place, tak mala krici o to viac, aby ho prekricala, takze si viete predstavit ten duel!! Inak, ochrana u nas funguje. Maly bol nejaky vykolajeny, tak som tak raznejsie hovorila, ze papat sa uz nebude, kedze si chodil ucuckavat kazdych 20 minut a do toho som si hundrala a maly plakal. Mala zbehla dolu do baru za otcom a hovori: "Tatino, rychlo chod hore a povedz mame, nech prestane "kricat" na mojho braceka!!!" No takze, aby som si davala pozor, lebo na mna ta moja hviezba zavola socialku :))

Zivot plynie rychlostou mladeho zrebca a ja nestiham vychutnavat tie vzacne okamihy. Kazdy den mi v hlave znie piesen: What a difference a day made....http://www.youtube.com/watch?v=7s46gMHI2lQ&feature=related a nestacim sa cudovat, ako velmi sa maly meni, ako zacina vsetko okolo seba vnimat a pocuvat....