Babskà trojka

Jedného dna sa k nasim stàlym zàkaznikom pridala nizka, nevyraznà "zienka". Takà sedà myska. Velmi milo vzdy pozdravila a prehodili sme nejaké tie fràzy. Snazite sa drzat si profesionàlny odstup, kedze vela casu na spolocensky zivot pri nasom pracovnom tempe naozaj nemàme. Otvàra manzel ràno o siedmej, ja neochotne vstanem o osmej, aby som pripravila malù do skolky. Nie som ranné vtàca. Odvediem malù na 8:45 do skolky a zaradim sa do pracovného procesu, ktory casto nekonci zàverecnou o osmej vecer. Pocas dna treba dat oprat, zehlim zàsadne vecer a v stredu poobede. Màme zatvorené v stredu po obede a v nedelu poobede. Uz sa nàm stalo, ze sme zatvàrali v nedelu o siedmej vecer :) Takze z tohoto dovodu nemàme naozaj cas ist von, ci pozvat niekoho k nàm :)

Pani chodievala pravidelne a neskor som spoznala jej dcéry. Starsia 15 rocnà velmi vystrednà, ale ukàzalo sa, ze netreba sùdit cloveka na prvy pohlad. Pod jej zenskou excentrickostou sa skryva dusa dietata. Mladsia sestra mà 10 rokov. Uplny opak starsej sestry. Tichà, utiahnutà ale tiez velmi milà. Minuly rok sa ponùkli, ze nàm pomozu pocas oktobrovych trhov. Kazdy rok màme tretiu sobotu v oktobri trhy. Premelie sa dedinou nieco do 15 000 nàvstevnikov. Ako jediny bar-restauràcia, viete si predstavit, ako to u nàs vyzerà. Otvàrame ràno o 4tej, kedze trhovnici prichàdzajù uz vecer a zostàvajù spat na mieste. Ràno je dopyt po kàve, ci horùcej cokolàde nepredstavitelny. Tak nàm pomohli s pràcou. Mali sme moznost spoznat sa este viac.

Po tom, co sme nasli bar vypàleny, som nemala moznost sa s nimi stretnùt. Az teraz na jar sa zastavili na nàstevu. Priniesli dve prepravky hraciek pre dcéru. Mladsia uz z nich "vyràstla", tak jej ich podarovala:) Dcéra bola velmi nadsenà. Hrali sa spolu cely vecer a pokracovali po spolocnej veceri. Odchàdzali od nàs nieco pred polnocou. V nedelu sa dievcatà ponùkli muzovi, ze mu pomozu vytrhat dlazbu v bare. Je treba vytrhat celù dlazbu, aby sa mohla dat novà. Celù nedelu stràvili v bare. Po poludni som spravila uz tradicne fànky a zaviezla som im ich. Mladsia sa hrala s dcérou a ja som pomàhala s tou dlazbou. Nevdacnà pràca :) Niektoré isli lahko, iné boli nepoddajné. Co sa nàm dalo, to sme spravili. Z 96 m2 sa v nedelu spravilo nejakych 30 m2. Vytrhat, nalozit do tàcok a vyviest na vlecku. Okolo siestej sme to "rozpustili". Tak som dievcatà zobrala domov. Prvy kràt som navstivila ich pribytok. Utulne prerobenà starà stajna. Vypili sme kàvu, pokecali a zasmiali sa. Dve mladsie sa zatial hrali v detskej izbe.

Vedela som, ze otec im zomrel. A preto ma neprekvapilo, ze sa pocas nàvstev v bare starsia k muzovi spràvala tak, ako sa spràvala. Chybal jej otec. Vsetky tie hry a otàzky. Keby ich clovek pozoroval a nevedel nic z jej zivota, pomysli si, ze to nemà nic spolocné s hrou. Bola som vzdy s nimi v bare, ked boli u nàs a naozaj som nemala pochybnosti. Je velmi otvorenà, sebavedomà a veselà. Navonok velmi dospelà, ale dnu dieta, ktorej chyba otcovskà autorita a làska. Az dnes som sa dozvedela, za akych okolnosti im zomrel otec. Povodne som myslela, ze to bola choroba. Bola, ale nie ten druh choroby, ktory som mala na mysli. Trpel depresiami a spàchal samovrazdu. Zabarikàdoval sa v dome a zavolal zene na mobil. Ona zalarmovala policiu. Volala ich uz predtym, aby odobrali jej muzovi zbran, nakolko sa bàla o jej vlastny zivot a zivot jej deti, ale vraj nemajù pràvo. Policia sa musela vlàmat do domu. Prisli vsak uz neskoro. Okrem nàboja, ktory pouzil pre seba, mal nachystané dalsie tri! Radsej ani nepomysliet, co by sa stalo, keby boli vtedy doma. Bolo 26 decembra. Takto kazdy rok na Vianoce si uvedomujù, aké mali stastie v nestasti. Starsia dcéra mi povedala, ze bola nanho velmi naviazanà. Viem si predstavit ako, ked vidim svoju dcéru s "dadinke":)

Som prekvapenà, ako je mozné, ze niekto s tazkou depresiou a viacnàsobnymi pokusmy o samovrazdu, moze drzat zàkonne zbran v dome! Naozaj sa musi udiat nieco tragické, aby sa tym niekto zapodieval?! Je tu vela veci, ktorym nerozumiem. Systém zlyhàva asi tak, ako vsade. Neviem, asi som cakala, ze vyspelà krajina, za akù sa Francùzsko povazuje, by sa malo snazit zabrànit takymto tragédiàm, ale vyzerà to tak, ze opak je pravdou. Liecbu ignoroval a vobec nikoho to nezaujimalo.

Uz teraz sa tesim, kedy ich stretnem. To bude zasa v dome veselo :)) Som nesmierne rada, ze som mala moznost spoznat vela fantastickych ludi, ktori vàm pomozu prekonat tazké chvile a osud ktorych vàm pripomenie tesit sa z vlastného stastia, aj ked si niekedy myslite, ze horsie snàd uz ani nemoze byt......

Ako nestratit dekorum

Ako som uz pisala, vystrieda sa u nàs vela ludi. Po vacsine tych milych, ale to by nebol zivot, keby vàm obcas nevyplavil na povrch nejaké to "mastné oko". V ten den musel drahy niekde von, zostala som sama. Ako zàkon schvàlnosti bolo plno. Stihala som v pohodicke, ludia sù tolerantni ked vidia, ze naozaj kmitàte, nemajù problém pockat.
Prisiel ku baru pàn, este som ho u nàs nevidela. Nacapovala som mu chladenù stellu. Popijal si pivko a ocividne sa chcel so mnou porozpràvat. Nic nezvycajné. Kazdy sa spyta ako sa màs/te, aky bol den. To je takà beznà konverzàcia. Najprv sa ma spytal akej som nàrodnosti a nejaké tie drobnosti o Slovensku. Tak som slusne odpovedala, ved to nebolo nic nenormàlne. Ludia sù kuriozny. Potom sa poobzeral po bare, medzi tym sa to trochu vypràzdnilo a dalo mu to priestor okùnavo sa ma opytat, ze ci nemàm nejakù kamaràtku, vraj si hladà spolocnicku. Prvy kràt som sa robila, ze mu nerozumiem, co tym mieni. Opakoval a vysvetloval mi to stàle dokola, tak som si povedala, ze bude lepsie ak odpoviem. Tak mu slusne hovorim, ze som vonku uz osem rokov a naozaj nepoznàm nikoho vhodného:) Este zartom hovorim:"Sestry sù dàvno vydaté." Naivne som si myslela, ze pochopil a dà pokoj. Bol vsak neodbitny a stàle nieco naznacoval, ze cez ktorù internetovù strànku sme sa s manzelom spoznali a ci by som mu ju neprezradila. Potom z neho vyliezlo, vraj mu niekto nieco také povedal. Ako som uz spominala manzel je o hodne starsi, ja som z vychodnej Europy a tak predstavivost pracuje na plné obràtky. Bledà zàvist! Mimochodom, zoznàmili sme sa v skole :) Nevieriacky sa na mna pozrel a myslel si svoje. Objednal si druhé pivo a este stàle nieco zvatlal. Ja uz som zacinala mat toho akuràt tak dost! Niekedy treba spravit ràzny rez, aj za cenu straty. Nastal onen okamih na ràzny rez. Slusne som ho poziadala, ci by nevysiel so mnou von pred bar. Vyteseny ma nasledoval, spolu so zvedavym pohladom asi 15tich skalnych, asi si myslel, ze sa hanbim v bare pred vsetkymi mu povedat tak dovernù informàciu. Vysli sme na cestu pred bar a ukazujem na nàs nàzov:"Vidite co je tam hore napisané?" Odpovie mi "àno". Ja pokracujem "Vidite tam niekde napisané BORDEL?" To uz zacinal tusit odkial vietor fùka. Hovorim mu "Zmylili ste si podnik, ja tu neposkytujem sluzby tohto typu! Ja tu prevàdzkujem BAR, RESTARACIU, TABAK! A ak vàm to nie je postacujùce, tak by som bola rada, keby ste dopili svoj pohàr a zasli do podniku, kde vàm poskytnù vami pozadované sluzby!" Nasa konverzàcia bola pocut az do baru. Otocila som sa na podpatku a vosla dnu. V bare hrobové ticho. Tak som na zdvihnutie nàlady velmi nahlas, s primesou nervozného smiechu pozdravila, akoby som ich este dnes nevidela, nakolko som nevedela, akù reakciu od nich cakat v danej situàcii. Predsa sù to "len chlapi" a mohlo sa to dotknùt aj ich jesitného ega, hlavne, ked si "priselec" làmanovou francùzstinou dovoli niekoho miestneho takto vypoklonkovat. "Dooobry den vàzeni, a to vàm tu nikto nenalieva? Màte to vy dnes ale stastie, ze som sla pràve okolo! Tak jà vàs teda obslùzim, aby ste nàm tu od smadu nepomreli! !" Na to sa ozval huronsky smiech asi 15 chlapov. Az vtedy mi odlahlo. Dotycny sa pobral k parkovisku, evidentne zahanbeny. Odvtedy som ho u nàs nevidela :)
Muzovi som ani nemusela opisat tù neprijemnù situàciu. Zàkaznici mu to povedali skor, nez som stihla ja, riadne okorenené a nezabudli mu so smiechom prizvukovat, akù mà len elegantnù "mrchu" v dome. Ked sme boli sami, tak mi povedal: "Vidim, ze sa o teba nemusim bàt, ked dokàzes takto elegantne niekoho vypoklonkovat" :)) Mozem vàm povedat, ze odvtedy sa ma uz nikto nepyta na kamaràtky, ani len zartom :)

Joann

Snad vam ani nemusim hovorit, ze sa u nas vystrieda hodne ludi. Mili, zhovorcivi, tichi, drzi, hulvati, arogantni, vzdelani, jednoduchi no dalo by sa pokracovat na dalsie dve strany. Nasa prva, stala zakaznicka. Pani Joann. Zena v rokoch, upravena a celkovo velmi prijemna. Kazde rano pride na velku kavu, je takmer vzdy prva. Zastavi sa aj poobede na kavicku a dokupi cigarety. Este v zaciatkoch, ked som svoje jazykove (ne)vedomosti len rozsirovala, postupili sme od dobry den a dovidenia ku ako sa mate a co si zelate, nadviazala viac krat rozhovor, aj ked vacsina z neho zostala pre mna nepochopitelnou zahadou, vdaka mojej jazykovej bariere. Postupom casu som vsak zacinala viac viac rozumiet, aj vdaka zakaznikom, ktori boli nadmieru trpezlivi a tolerantni, cest vinimkam, ale tie sa najdu vsade, na tych mam svoju osobitnu zbran. Akonahle mi zacne niekto davat na javo, aka som len nevzdelana, kedze nerozpravam po francuzsky, tak hned vykuzlim usmev a usmernim ich, ze rozpravam 4 jazykami, avsak nie francuzsky, ale pracujem na tom. No a potom ich tym najsladsim usmevom poziadam, ked su taky chytri, nech pekne po mne zopakuju napr. ZMRZLINA alebo ZTVRDNUTY. Potom ich smiech prejde a to uz sa usmievam ja :). Este sa to zatial nepodarilo ani jednemu na prvy krat! Avsak dlho mi trvalo naucit sa vyrovnavat s takymito tipmi ludi. No ale odbocila som od temy. Pani Joann. Jej pribeh nadobudol uplne farby az po roku, kedy som bola schopna komunikovat aspon na akej takej urovni 5 rocneho dietata :). Jedno Oktobrove popoludnie prisla ako obycajne na kavu. Nikde ani zivej duse. Spravila som jej kavu a vsimla som si, ze je nejaka zadumana. A tak sme sa dali do reci. Teda ona na mna spustila, aky mala den. Rano som spravila to, potom hento a pokracovala. Potom tichsie povedala, ze bola na cintorine. Pred dvomi rokmi jej zomrel 14 rocny syn na leukemiu. Bolo to rychle, necakavane, rana pod pas, s ktorou sa dost tazko vyrovnava. Tak som sa jej spytala, ci bola zaniest kvety, na co ona mi suverenne odpovie, ze nie. Spravila uz vianocnu vyzdobu. Hm, zahmkam, a ona pokracuje. "Zaniesla som mu tam taky, ten malinky stromcek, vies asi tak 30 cm" Ja sa zmozem len na "aha", nejako ma jej uprimnost zaskocila, nerozoberam denne so zakaznikmi taketo temy. Ona vsak neskoncila, naopak, potrebovala sa asi vyrozpravat. "Pekne som mu ho ozdobila, ma to tam uz vianocne" neprestavala ma bombardovat svojou uprimnostou "Ja viem, ze vela ludi si o mne mysli, ze mi preskocilo, ale ja to tak citim, a nie som schopna riadit sa podla bontonu, len aby ma ludia neodsudzovali" a oci jej zosmutneli este viac. Mne sa hrnula krv do spankov, citiact, ze by bolo vhodne povedat nieco povzbudive, len som tam stala, zatial co sa ona na mna smutne usmievala. Nakoniec som sa zmohla len na chaby usmev a onu osudnu vetu, na ktoru asi nezabudnem, pokial budem ziva! " Viete co, keby mne moje dieta zomrelo, tak sa stavim, ze ja na ten stromcek zavesim aj cokoladovu kolekciu na tom cintorine, a bolo by mi srdecne fuk, kto si co o mne mysli" Odmenila ma sprisahaneckym usmevom, ktory by sa dal vysvetlit, ze ta cokoladova kolekcia tam na tom stromceku uz davno visi. Srdecne sa podakovala a odisla do sychraveho popoludnia. Zostala som sama so svojimi pocitmi a myslienkami; Ako velmi musi asi trpiet matka, ktora strati dieta?! Z mojich myslienok ma vytrhol vesely pozdrav:"Dobry den, jednu kavu si prosim"........