Luciano Pavarotti...

Pràve som si pozrela spràvy. V upùtavkach bolo uvedené, ze L.Pavarotti zomrel vcera ràno. O pat minùt na to bezal plny zàznam o jeho najhlavnejsich ùspechoch, kde okrem iného oznàmili, ze zomrel dnes. Nedalo mi to, tak som si to vyhladala a urcite uz mnohi z vàs sù informovani o tejto udalosti, tak len na okraj:

Luciano Pavarotti

12.10.1935 - 06.09.2007

Podlahol rakovine podzalùdkovej zlazy. Jeho poslednym verejnym vystùpenim bolo otvorenie zimnych olympijskych hier v Turine, februàr 2006

A na zàver len jedna malà spomienka v podobe piesne:

http://www.youtube.com/watch?v=2uYrmYXsujI

Informàcie boli prebrané z nizsie uvedeného zdroja..

http://edition.cnn.com/2007/SHOWBIZ/Music/09/06/pavarotti.statement/

Obdivujem ludi, ktori dokàzu vykùzlit zo svojich hlasiviek melodiu, ktorà ma nenechà lahostajnou :) Pavarotti bol jednym z nich.

Den narodenia...

Neviem, ci poznàte riekanky, ktoré sa tradujù v Anglicku. Ja som sa s nimi po prvy kràt stretla, ked sa mi narodila hviezda :) Povedala mi ich znàma ;) Den v tyzdni, v ktorom ste sa pràve narodili, vraj ovplyvni vasu povahu, ci osud, tak ako meno, ktoré vàm matka vyberie. Tak som vàm to prelozila, aby ste sa mohli aj vy trochu pobavit :)

Dieta narodené v...

...pondelok:

je kràsne

...utorok:

je plné milosti

...stredu:

je mrzuté a smutné

...stvrtok:

je veselé a radostné

...piatok:

je dostojné

...sobotu:

tazko pracuje

...nedelu:

nikdy nebude poznat nùdzu

Tak uz len vypàtrat, v ktory den ste sa narodili a budete si vediet vysvetlit dalsie charakteristiky vasej povahy :)) Tak kliknite na link a nàjdete storocny kalendàr, podla ktorého sa vàm podari nàjst den v tyzdni vàsho narodenia http://www.zoubek.cz/homepage/hry/kalendar.html

Tu je este jedna obdoba horeuvedenej riekanky:

Pondelkové dieta je kràsne,

utorkové dieta je plné milosti,

stredové dieta je plné zialu,

stvrtkové dieta daleko zàjde,

piatkové dieta je milujùce a obdarovàvajùce,

sobotné dieta tazko pracuje,

nedelné dieta, narodené v case sabatu je milé, veselé, dobré a culé :)

Tak, ako si nikto z nàs nevyberà svoje meno , nikto si nevyberà ani den prichodu na svet. Mozno pràve preto tà viera, ze je to dané okolnostami, ci osudom, ze to mà vyznam a vplyv na nàs dalsi osud a zivot. Pre matku by malo byt kazdé jedno dieta vynimocné, bez rozdielu, v ktory den sa narodilo. Aj ked ich mà viac, verim, ze kazdé jedno je spojené s nejakou zvlàstnostou pocas prichodu na svet.. :) Tak, ako mne mama povedala vcera do telefonu: 'Ved vies, ty si sa narodila v nedelu (este stàle si to pamatà, pri tom nàs mala styroch) a este si nebola celà vonku a uz si vrieskala,' hovorila mama so smiechom v hlase a potom pokracovala:'aj doktor mi hovoril, ze takéto dieta este nezazil, len povedal sestrickàm, nech mi ju ukàzu a nech ju odnesù prec, aby mohol v klude napisat spràvu o porode, nedokàzal sa sùstredit, co si tak plakala' dokoncila mama a hlasno sa smiala. Potom este dodala:'Doktor hovoril, ze budes spevàcka.' No spevàcka nie som, ale huba mi zato ide stàle :) Mama casto so zartom hovorievala:"Ty si este ani nebola celà na svete a uz si vrieskala," a potom so smiechom vzdy dodala:" no a odvtedy si ani neprestala vrieskat!" Tak sa vzdy smejeme na tom, akà som bola nedockavà dat vsetkym najavo, ze som konecne tu! No a aby to nebolo vsetko také rozpràvkové, tak brat, vtedy stvorrocny, to priklincoval otàzkou, ked ma mama doniesla z porodnice. Najprv si ma poobzeral a kedze som sa narodila v nedelu a nie v pondelok, sa velmi dolezito spytal:"Mami, a to krajsiu nemali?!" Na co sa mama vynasla a odpovedala: "No vies, aké sme mali peniazky, takù sme kùpili!" Brat len chàpavo pokyval hlavou a odisiel :)

Kazdé jedno dieta je vynimocné, jedinecné a neopakovatelné. Kiez by si to vsetci rodicia plne uvedomovali a podla toho sa aj spràvali :)

Kràsy Slovenciny

Prvy kràt sme sa vybrali na nàvstevu domov na Slovensko, ked mala malà takmer dva roky. Nelàkalo ma cestovanie s malym dietatom. Som dost nervozny cestovatel a este k tomu dieta, no ziadna vyhra. Tak ked mala dva tyzdne do druhych narodenin, zbalili sme sa a vybrali sme sa na letisko do Londyna, 3 hodiny cesty autom. Prezili sme a dorazili sme vcas. Postavili sme sa do radu na check in. Kufor trpel nadvàhou, ja nervozitou a malà ùnavou. Super kombinàcia. Muz zostal pracovat s tym, ze po nàs pride autom o mesiac.

Stastlivo sme presli check in-om, ani sme neplatili za nadvàhu. Este nàm zobrali aj autosedacku bez priplatku, kedze nasi doma nemajù autosedacku:) Do lietadla sme stastlivo trafili, teda do toho spràvneho, nie je problém trafit do kadejakého lietadla, ze àno :) Pristali sme v Bratislave po v celku prijemnom lete. Mali sme tri sedadla pre seba, hoci dcéra mi mala sediet na kolenàch. Letusky boli milé. Ked sme vystùpili na letisku, dokonca nad nami drzali dàzdnik, lebo prsalo:) Zaradit sa do haly a pockat na ten nàs "kufrik". Malà v kociku, na vrchu autosedacka, deka, nejaké hracky, nadvàhou trpiaci ruksak, kabelka a kufor. Pri okienku podàvam pasy colnikovi. Jéj, vy màte so sebou malù, zacudovane prehodi, ani som ju nevidel :) Mozete ju vykliesnit, nech porovnàm fotku? Jasné, bez problémov, usmejem sa :) Stastlivo sme vosli do uvitacej haly, kde na nàs cakala rodina. V hrdle mi navrela hrca, nevideli sme sa dva roky. Uvitanie a nalodit sa do auta. Tààk, a sedeli sme doma v obyvacke. Malà trochu vyhùkanà, nerozumela. Bola zvyknutà, ze som s kamaràtkami rozpràvala po slovensky, ale rozumela akuràt dobrù noc, lùbim ta a dakujem. Este som ju naucila Kom-kom kominàr :) Viem, nie je to vela. Asi tak o tri dni sa postavi do kuchyne ku chladnicke a zahlàsi v perfektnom trnavskom nàreci: "Scem jogurd!" Sestra zvyknutà, ze prekladàm, sa ma pyta, ze co chce. Hovorim, to nerozumies, ved po slovensky svitori. Salvy smiechu. Tak sme jej dali JOGURD:) Asi po tyzdni sme isli na pàr dni ku tete. Na privitanie sa zbehlo zopàr znamych a nalial sa do stamprdlikov maly aperitiv :) Teta sa otocila, po pohàr vody na zapitie a kym sme stihli nieco podniknùt, malà zobrala stamprdlu a zahlàsi: "Nazdravie!" Potom si podakovala:"Dakujem!" A hupla pol stamprdle do seba. Malej sa na nose spravila vràska, v ociach zahrali iskricky a zahlàsi: "More!" (esté; pozn.autora) My vsetci na nu paralizovane cumime ako zaby z prachu. Zobrala som jej pohàrik z ruky a hovorim:"To ty nemozes, moja." Salvy smiechu. Odvtedy sme dàvali pozor na stamprdle a nasu pravù Slovenku :)

Asi o tri tyzdne sme isli kamaràtovi na svadbu. Jednu noc sme spali u jeho rodicov. Na privitanie jeho mamina polozila na stol stamprdliky a ponùkla nàm domàcu pàlenku. Malà chytila pràzdny pohàr a s iskrickami v ociach zahlàsi: "A ja mooozem!" Neuveritelné ako rychlo sa deti ucia "materinskù" rec. Ale aj tak jej najoblùbenejsia fràza bola: "To je mooooje." Odvtedy sme nemali podobné hlàsky, asi nebola prilezitost, predsa len, slovenskà krv sa v nej nezapre :))

V marci tohto roku prisla mama na nàvstevu. Pobudla nieco cez dva tyzdne. Po dvoch dnoch sa malà chytala konverzovat. Hrali domino. "Babka màs sest'ky? Nemàs? No ja màm!" "Ja nemàs, ty màs?" Babka odisla statslivo domov. Tiez sme si uzili na letisku. Asi to màme v rodine. "Oni mi to nezoberù! Pozri, tomu to dàvajù do sakla! To preco? Ten moj kufor je prilis tazky, ja budem preplàcat! A tam potom uz nepojdes so mnou? A ako to tam nàjdem?" Nastastie boli pred nami len traja, inak by som to asi vzdala, ale aj za tù kràtku chvilu toho dokàzala vyprodukovat :) Na listocku mala napisané otàzky, v pripade, ze by netrafila :) Asi tyzden po odchode malà chodi po byte s hlavou v rukàch a lamentuje: "Jézismària, jézismària" Pytam sa: "Co je?" "Nic, bàbika nechce spat!" Aha, este ze tak :) Potom vybehne zo zàchoda a hundre si: "Paneboze, paneboze..." Zasa sa spytam, ze co je. Odpovie mi: " Ale nic, len som zabudla splàchnut!" Tak som sa usmiala. Zaujimavé, ze deti vedia tak adekvàtne pouzit fràzy z jazyka, ktory im nie je materinskym:) Nadalej citame slovenské knizky a zaujato pocùva, akoby rozumela :))

Vrazda?

Pocas mojej praxe som "povymetala" viacero nemocnic a nekonecne vela oddeleni. Od interného, cez LDCH, kardiologiu, chirurgiu, neurologiu, ORL po oddelenie sestonedelia a novorodencké. Gynekologia nàm bola ako "zenàm" obzvlàst blizka, kedze kazdà z nàs skor, ci neskor plànovala zalozit si rodinu. Vsetky sme dùfali, ze sa nàm podari asistovat pri porode, predsa len, pred tym neboli dostupné materiàly ako dnes. Teda aspon tu. Podchvilu ide v televizii dokument o tehotenstve a porode :) Minule som nàhodou zapla televiziu, dcéra sa chcela presvedcit, ze naozaj nedàvajù ziadne rozpràvky a nadabila som na porod v priamom prenose o tretej poobede! Na co dcéra zahlàsi: "Mami, nechaj to, to je zaujimavé!" Nemyslim, ze pochopila o co sa jednalo, ale pre istotu som to prepla, nemienim ju traumatizovat, a potom si usit na seba bùdu:) Mimochodom ten rozhovor o tom, ako babatko vyberieme z bruska, sa odohral este predtym.

A tak sme dlho cakali, na prichod nového dietatka. Detom sa ràno von nechcelo :) Teda àno, ale tak okolo stvrtej hodiny rannej a potom az kedysi po obede :) A tak raz sme mali stastie. Kym sme prisli na sàlu, uz bolo po porode, mamina bola rychlejsia ako my :) Nikdy nezabudnem, ze jej dietatko len na rychlo ukàzali a odviedli ho prec. Ked ju po dvoch hodinàch priviezli na izbu, so strachom v ociach sa nàs pytala, ci je zdravé, ci mà vsetky prsteky, kedze jej len v rychlosti nieco povedali . Potrebovala sa uistit. Bol to chlapcek v plnom zdravi. Az dnes viem, ako sa chuda citila. Musim uznat, ze vtedy, neviem ako dnes, dùfam, ze sa to zmenilo, ludsky pristup bol niektorym lekàrom cudzi. Utvrdila ma v tom dalsia situàcia.

Mali sme moznost zùcastnit sa aj potratov. Ci boli indikované z medicinskeho hladiska, alebo osobného rozhodnutia zeny, pristup niektorych lekàrov bol velmi neludsky. Neviem, ci sa predvàdzali pred praktikantkami, alebo tak fungovali bezne. V pamati mi zostal jeden ludsky osud. Zena, vdova, styri deti. Nechcené tehotenstvo riesila tak, ako uznala ona za vhodné. Co som si vypocula vtedy v sàle, bolo vrcholne nechutné. Lekàr sa vyjadril v takomto nejakom zmysle:"Ktovie, ako sa to stalo, ked mà muza nebostika?!"Potom dalej rozvijal nechutnù debatu a vyrazy, ktoré pouzival boli pri najmensom nechutné. Co ma dojalo najviac, bol fakt, ze asistentka, zena, sa na tom este trhlo smiala! Vtedy som sa zaprisahala, ze nikdy, nikdy sa nerozhodnem riesit podobnù situàciu ako tàto zena. Som si vedomà, ze clovek nemà nikdy hovorit nikdy, ale naozaj to mnou otriaslo. Ako mladà budùca zdravotnicka, som verila na ludsky pristup a aspon trochu respektu, ked uz nic iného. Viem, ze to nepocula, ale aj tak som verila, ze si zaslùzi aspon ludsky pristup, ked uz nie ùctu! Nebol to jediny pripad, tento mi vsak zostal zaryty v pamati, nakolko dany "lekàr" bol naozaj "hovado" najhrubsieho zrna.

Asi o dva dni sa vezieme vo vytahu na deviate s jednou spoluziackou. Nastùpil k nàm lekàr a zviezol sa s nami asi dve poschodia. Potom sme pokracovali uz len samé dve, ked spoluziacka zrazu do ticha zahlàsila: "Pràve sme sa viezli s vrahom!" Ja na nu nechàpavo pozriem a naivne sa spytam: "Ano, ako vies?" Ja viem, niekedy mi to pàli stràààsne pomaly :) Ona vsak vàzne dodala: "To je lekàr, ktory vcera robil potrat. Pre mna je to vrah!" Zamyslela som sa. Nikdy som to tak radikàlne nevnimala, hoci som veriaca. Vzdy vo mne zvitazilo ospravedlnenie, ze je to lepsie takto, ako trpiet nedostatkom làsky, alebo byt hladny, tyrany alebo zneuzivany, ci vàzne postihnuty...

Nechcem tymto nikoho odsudzovat ani posudzovat, ani riesit situàciu, ci sù potraty spràvne alebo nie. Na to màm dnes svoj nàzor a ten tu nebudem prezentovat kedze verim, ze je to kazdého osobnà vec. Som si vedomà toho, ze zivot nie je len cierno-biely a preto verim na ludsky pristup za kazdych okolnosti....

Prax

Neviem, ci som vàm uz spominala, ze som detskà sestra, aj ked uz dlhé roky sa tomuto kràsnemu poslaniu nevenujem. Ako praktikantky sme si zazili svoje :) Niektoré pribehy mali stastné konce, iné nie.

Chcela by som sa vràtit k tym krajsim, aj ked mozno nie stastnym. Ako tretiacke, pocas praxe na pooperacnom oddeleni, sa mi naskytla moznost zùcastnit sa operàcie srdca. Bola to prvà a poslednà, ktorù som videla. Nechcem vàm tu opisovat presny postup. Chcem sa vràtit ku pocitom, ked som prvy kràt uvidela bijùce ludské srdce.

Chirurg vosiel do miestnosti az ked bol otvoreny hrudny kos. Obràtil sa ku nàm a povedal skor sebe, ako nàm: "A màme tu nové tvàre!" Nechàpali sme, nakolko sme boli celé v zelenom, este aj "nàhubky" nàm dali. Ani vlastnà matka by nàs asi nespoznala :) Potom dodal:"Vase oci vàs prezràdzajù. Zrenice rozsirené od vzrusenia a ocakàvania;" potom si navliekol rukavice a zacal sa venovat tomu krehkému, bijùcemu srdcu.

Vidiet ludské, bijùce srdce na zivo, je ako by ste stàli vedla Stvoritela. Ten pohyb je taky elegantny, presny a bezchybny. Neviem to prirovnat k nicomu pozemskému. Este som nevidela pohyb, ktory by sa podobal tej elegantnej sùhre svalov. Necudujem sa, ze làska sa spàja pràve s tymto orgànom. Citite tù energiu a zranitelnost zàroven, jeden chybny pohyb a vsetko je stratené. Prekvapilo ma, ked zaviedli mimotelovy krvny obeh, ktory umoznil srdce zastavit a tak napravit chybu, ktorej sa "Stvoritel" dopustil, ako sa z toho kràsneho, ladného svalu vytratila vsetka energia a zmensilo sa takmer o polovicu a bezhybne odpocivalo v hrudnom kosi. "Aky to je asi pocit, dotknùt sa ludského srdca? Musi to byt, ako by ste si podali ruku s Bohom." A tak som tam dve hodiny fascinovane stàla s rozsirenymi zrenicami a myslienkami, ùprimne "zàvidiac" tomu chirurgovi, ze mà moznost sa ho tak dotykat. Obdivovala som jeho sikovnost s akou napràval tù chybu, ktorà uberala na kvalite zivota toho chlapca.

Po dvoch hodinàch sme museli opustit sàlu, nakolko nàm koncila prax. Operàcia bola len v polovici. Pocas tejto prvej polovice sa vyskytli problémy u pacienta, avsak podarilo sa to stabilizovat. Chirurg sa vyjadril, ze obvodny lekàr to nemal nechat zàjst tak daleko. Mal diagnostikovat tento problém ovela skor a tym zvysit sance na ùspech. Bolo mi smutno. Neviem, ci sa chlapca podarilo zachrànit, uz sme sa na pooperacné nevràtili a nepàtrala som dalej. Chcela som si zachovat myslienku, ze vsetka tà pràca, nevysla nazmar a dùfam, ze dnes je to dospely muz, ktory sa tesi zo zivota :)

Zazrak

S manzelom uz bude osem rokov, co sme spolu. Prezili sme toho spolu vela dobreho, ale aj toho tienisteho nebolo malo. Utuzilo to nas vztah a spajaju nas kazdonne radosti a starosti coraz viac.

Zaciatky neboli lahke, je medzi nami dost vysoky vekovy rozdiel a spolocnost len s tazkostami akceptuje taketo vztahy. Nepytajte sa ma preco. Mame prihodu z pohotovosti, kedy som ho tam zaviezla s urazom kolena. Natiahnute slachy, ale lekar ho pre istotu poslal na rentgen. Sestricka sa snazila byt mila, tak ma uistila, neboj otecko bude v poriadku :) ja jej len, ja sa nebojim, ja som uz velka, muzom to otriaslo. Ale nebolo to myslene dvojzmyselne, ani urazlivo, tak to bolo stravitelne. :) Ale stretavali sme sa aj s horsimi reakciami! To mate tak, ked som prisla s malou prvy krat do skolky, tak si mysleli, ze som jej aupair, navyse tak maximalne 20 rocna :) Ale chcela som o zazraku:)

Od zaciatku som vedela, ze manzel je neplodny. Pricinu som presne nepoznala. Boli sme spolu u lekara, ale zakladne vysetrenia neviedli k objasneniu priciny, bolo treba vysetrenia za 1000 lybier. No vravime si, porozmyslame. Je to vela penazi a nakoniec to nemusi viest nikam. Tak sme to nechali tak. Po dvoch rokoch bol manzel nieco vo Francuzsku. Vratil sa a povedal mi, ze navstivil lekara odbornika a nieco mu dal. Neviem co to bolo. Navyse ja, s mojimi nepravidelnymi menstruaciami som tiez bola kandidatka na nelahke oplodnenie. Takze sme sa dvaja nasli:)

Zivot plynul dalej a zabudli sme na lekara, na deti. Koncom augusta toho isteho roku ako manzel navstivil lekara mi meskala menstruacia. Nic nezvycajne. Dva tyzdne hore dole, nic vynimocne. Ale ked ani treti tyzden nic, vravim si, co zasa?! Ani vo sne ma nenapadlo, ze by som mohla byt tehotna. Ked sme isli von, prve co som hladala boli zachody. Trebalo mi zasa cikat, hoci pred odchodom som bola na zachode. Muz zartoval, co draha sme v tom? No urcite by to bolo take lahke! Odpovedala som mu rovnako zartovne. Ked ani druhy mesiac nic, tak som si kupila tehotensky test. V nedelu rano som vstala a urobila si test. Skoro mi oci vypadli! Pozitivny. Tak som si to zopakovala, ved tie vecicky niekedy nefunguju spolahlivo. Zasa pozitivny. Tak som si sadla na vanu, ruky sa mi triasli, krv sa mi hrnula do spankov. Tak som tuzila po tomto okamihu a zrazu ten nevysvetlitelny pocit strachu. Neviem vam vysvetlit preco ma zachvatil taky neopisatelny strach. V pondelok som navstivila lekara a povedala som mu, ze som asi tehotna. Automaticky sa spytal, ci mienim v tehotenstve pokracovat, kedze nepoznal moju osobnu situaciu, na co som mu prikyvla, ze samozrejme ano. Neviem, ci sa mi to len zazdalo, ale akoby sa tomu potesil :) Tak sa musim nahlasit u midwife na pravidelne kontroly. Tehotenstvo prebehlo v celku hladko. Muz sa nevedel dockat, kedy mi uz narastie brucho. Chcel hmatatelny dokaz. Na brucho si pockal. Nie a nie sa vypucat. Od siesteho mesiaca som vsak bola evidentne tehotna:) Tesil sa z kazdeho pohybu nasej dcery. Bol so mnou na ultrazvuku i na pripravke pred porodom. Zdalo sa mi, ze to vychutnaval viac ako ja:)

V osudny den, ani sme nevedeli, ze je osudny, to sa ukazalo az neskor. Rano som bola u midwife a nezdalo sa jej nieco. Srdiecko malej bilo prilis rychlo. Tak ma poslala do nemocnice na CTG. Ani tam to nedopadlo lepsie, sestra nas vsak nevystrasila, len nam vysvetlila, ze oni tu nemaju lekara a tak nas odporucila s pribalenym CTG do vacsej nemocnice. Po ceste sme zartovali, ze mala stresuje, nevie ako von, predsa nema pribalenu mapu so sebou. Podotykam, ze ja nijake bolesti, skratka super den. Normalne som mala dva tyzdne pred porodom. Prisli sme do nemocnice bez veci pre malu , ci pre mna, ved ide len o kontrolu, ja mam este minimalne dva tyzdne! No ale, ked sa zacali zbiehat lekari, vystriedalo sa ich hodne a vysvetlili nam situaciu, presiel nas smiech i zarty. Mala je v strese a porod sa neda odlozit. Navyse jediny bezpecny sposob v takejto situacii je porod cisarskym rezom. Dali nam cas na rozmyslenie. Ziadne berieme vas a hotovo. Urcite keby to bolo az take naliehave, tak by asi konali inak. Tak sme teda odsuhlasili, ked sa inak neda.... Prisiel chirurg, ktory sa mi osobne predstavil, v rychlosti ma informoval ako to prebehne, manzela zobrali sestricky prezliect sa, zakial mne zavadzali epiduralnu anesteziu. Ludia, v zivote sa mi tak netriasli kolena a nedrkotali zuby, neviem ci od strachu alebo od soku. Sestra mi drzala kolena, aby som sa nemykala pocas zavadzania epiduralky, naozaj som ich nedokazala udrzat v klude. Epiduralna anestezia vysla na prvy krat, prisiel muz, cely v zelenom, uzasne mu svedcalo to zelene, uz viem, preco zeny tuzia po muzoch v uniformach:) Ja viem, este aj to som si stihla vsimnut:) Presne o piatej sa zacala moja sekcia. Muz ma celu dobu drzal za ruku, kolena sa mi prestali triast v dosledku anestezie, zuby vsak drkotali dalej. Ja som sa ho sekano pytala: "Co sa deje, ja ju nepocujem plakat!" Neboj, uistoval ma, ale aj tak to nepomahalo. O 17:12 sa narodil nas uzlicek stastia. Hned ju zobrali pediatri, odsavali a pomahali jej prebrat sa. O tri minutky som zacula jej nesmely plac. Slzy sa mi nahrnuli do oci, od radosti i ulavy. Tak sme to zvladli. Mala pupocnu snuru omotanu okolo krku, ktora ju dusila. Pocas prirodzeneho porodu by sa na nej obesila. Dodnes neviem opisat vdaku celemu personalu porodnickeho oddelenia v Southampton, ktori konali velmi profesionalne, ale pri tom tak ludsky. Vsetko to vysvetlovanie pred zakrokom, clovek naozaj citi, ze im na vas zalezi.

Ked mi ju prvy krat polozili na ruky, zaregistrovala som tmave vlasky a velke oci dokoran otvorene, olemovane krasnymi, dlhymi, hustymi mihalnicami. Rucky s tak dokonale formovanymi nechtikami, nozky, uska, cloveku sa az verit nechce, ze je len a len vasa. Bola ako z rozpravky. Pre muza to bola laska na prvy pohlad. Tak hrdeho som ho dovtedy este nevidela. Moj maly uzlicek, za vydatnej pomoci mojho muza, rastol ako z vody. Je to muz hodny mojho obdivu. Aby som sa mohla vyspat, spaval s nou v noci v hupacom kresle a rano do roboty. U nas sa prve dva mesiace krmilo kazdu hodinu, hlavne v noci. Maju krasny vztah. Dcera veli, tatinko poslucha:) Tento rok v maji bude mat nas zazrak uz 5 rokov. Asi to bude nas prvy a aj posledny zazrak. Ale ktovie, mozno nam este raz Boh zosle na zem anjela v podobe dietatka:) Nadej zomiera posledna....