Len tak.....

Uz som sa dlhsie neozvala, je dovod, ale to by tu bolo na dlho. Tak snad len, ze zatial zijeme, dychame a ti dvaja najmensi aj rastu.

Vcera, okrem inych veci, ma sklamal aj jeden clovek, ktoreho som si vazila. Mrzi ma to, o jedneho blizkeho cloveka menej. Ak nieco v zivote zo srdca nenavidim, je klamstvo, falos a pretvarka. Vcera sa mi dostalo vsetkeho od cloveka, ktoreho som povazovala za blizkeho natolko, ze napriek tomu, ze som boli unaveni ako kone (aj s drahym), sme pripravili narodeninovu oslavu pre nu, kedze odmietla prist k nam, dovod depresia, sme to vsetko vliekli k nej, aj s detmi, a ked sme prisli, tak bola vyparadena a mala na navsteve nejake zname. Ked som bola u nej pred dvomi hodinami, mala na sebe stare vytahane tricko a kratasy, nenamalovana, takmer plakala, ze ako je jej nanic!!! Scena ako z velkeho divadelneho predstavenia! Takze, keby som si nevazila toho, co pre nas spravila a nemala uctu k jej veku (60 rokov), tak dobru vychovu necham niekde za dverami a polozim vsetko na stol a odidem domov a viac sa neobzriem naspat!!!! Takze sme sa navecerali, dala som jej dary, co sme doniesli a odisli sme domov. Este dnes ma to rozculuje! Nemohla povedat, ze chce pozvat kamaratky a mohli sme to prelozit, alebo oslavit spolu s nimi, ci uz sa najedia 5ti, alebo 8smi nie je velky rozdiel. Preco musela hrat dovadlo, ktore bolo aj tak prekuknute a teraz, ak som sa v nej nezmylila az do spiku kosti, ju to urcite s.re. A mozno nie, mozno som zasa raz doplatila na svoju naivitu a doveru, ze ako sa ja spravam ku ludom, tak sa budu aj oni ku mne! Ach jaaaaj.... No potrebovala som si ulavit ;)

A vcera vecer ked sme sa vratili, tak akoby aj to nebo citilo so mnou. Podarilo sa mi to zachytit, aj ked niet nad original :)

Telefonat, alebo...

... nezartujte s vysokopostavenymi sekretarkami :)

Alebo: Aktivny blbec horsi ako triedny nepriatel :)))

11.12.2008, miestny cas 11.00. Do baru vchadzaju dvaja policajti, vzapati sa tlacia dalsi dvaja dnu a piata caka vonku na parkovisku. Slusne pozdravia a spytaju sa draheho, ci s nim mozu hodit slovko niekde privatne. Ja pozeram ako vyhuhela, ze co sa deje! Drahy odisiel s nimi do restiky, aby sa mohli nerusene porozpravat. Jeden zo zakazninkov spoznal najvyssieho komisara bezpecnosti krajskeho mesta a druhy dvaja boli pohlavaci z mensieho mestecka. Tolkej pocty, horela som zvedavostou, preco nas asi poctili svojou navstevou v takom nezvycajnom case! Po zhruba 10 minutach zosli naspat do baru, drahy vyskereny ako orech, policajti na pokraji nervoveho zrutenia slusne pozdravili a pratali sa von. Slusne som im ponukla kavu, ktoru samozejme odmietli a vysli von.

Rano 11.12.2008; 10.00 miestneho casu. Drahy vola na prefekturu, chce sa stretnut s prefektom. Minuly tyzden sme posielali pisomnu ziadost mailom na stretnutie. Dodnes nemame odpoved, tak drahy vola. Najprv nejaka teta, asi vratnicka mu vynada, ze co obtazuje a prepoji ho na dalsiu tetu, ktora sa snazi od neho povyzvedat preco sa chce stretnut prefektom, na co jej drahy slusne odpovie, ze to nie je jej problem, ze on potrebuje hovorit s prefektom. Teta ho teda prepoji priamo na sekretarku prefekta. Ta ma tiez chut vediet skor ako samotny prefekt v com je problem a slusne drahemu povie, ze keby sa prefekt stretol s kazdym kto si o to poziada, tak robi 24 hodin denne 7 dni v tyzdni! Drahy jej miernym hlasom velmi slusne povie, ze je predsa za to plateny nasimi danami! Teta to asi zobrala osobne a snazila sa draheho odbit stylom to sa neda a jednoducho nema cas! Tak drahy este stale kludne s miernou nadsadzkou povie osudnu vetu: "To budem musiet asi zabit aspon styroch ludi, aby som sa dostal pred prefekta!" Teta mu velmi vazne povie, ze za to dostane dvatsat rokov vazenia! Drahy zasa v pohode povie:"Aspon budem v teple a budem mat postarane o jedlo!" Este chvilu sa "dotahovali po telefone" drahy sa podakoval, zazelal prijemny den a zlozil.

11.15 miestneho casu, stale ten isty den. Policajti odisli a drahy sa usmieva stylom a la liska. Tak mila teta sekretarka zalarmovala policajtov, vraj drahy ide zastrelit styroch ludi!!! Tak ti hned polozili otazku na telo,ze ci je polovnik a ci ma pusku a koho sa chysta odstrelit?! Ani jedno ani druhe, pàni aj ked to trtie by som najradsej urobil. Tak sa teda dohodli, ze sa zastavi o pol tretej na stanici a spisu zapisnicu :)

Dostal ma fakt, ze ked sme volali rano o stvrtej, ze sa k nam niekto dobija a opisali auto a oblecenie dvoch dotycnych zlojedov, boli sme vypoklonkovani, vraj ak sa este nevlamali, nema zmysel sa k nam tramtarit!!! Ale ked jedna "teta" sekretarka zacne panikarit, tak hned ich pride aj pat naraz! :) Takze poucenie, ani zartom sa tetam sekretarkam nezdoverujte s faktom, ze by ste najradsej niekoho odstrelili :) Ale, este ze su taki svedomiti a vykonavaju si pracu poctivo ;)

PS: Este ze mna ten policajt minule zobral s rezervou, ked som mu povedala, ze najblizsie, ked sa k nam bude niekto dobijat, tak si len tisko pockam a necham ho vojst a potom u mna (rozumej v mojom dome) uz bude platit moj zakon! Moj dom, moj zakon, kedze oni nie su schopni vo mne zabezpecit pocit istoty, postaram sa sama o to, aby sa na buduce ku mne uz nikto nedobijal :)Nastastie sa len pousmial, ale zapisnicu o tom nerobil :)

Myslim, ze prefekt sa s nami nestretne, co ak by sme ho chceli nahodou eliminovat?! Jednoznacne dam vediet, ako sme dopadli :) Ale predpokladam, ze to bude zasa tvrdy pad priamo na papulu (pardon na hubu)...

Psycholog a chlapi...

Neviem preco, ale tak ako ziadny chlap (cest vynimkàm) sa nechce spytat na cestu, ked sa stratia v spleti uliciek, tak ziadny z nich (cest vynimkàm)neuznàva psychologa! Ten moj este zastavi, aby som sa spytala na cestu, ale co sa tyka psychologa, tak tam ma prekvapil. Jedna veta a mne zostala visiet sànka. "Neviem, na co beries malù ku psychologovi, ale je to ùplne zbytocné. Ja psychologov neuznàvam!" Ked som sa spytala, ze preco a ci bol uz u nejakého, dostala som odpoved, ze nie, ale aj tak ich neuznàva! O com je tàto ich nedovera, priam panicky strach?! Boja sa snàd, ze psycholog z nich dostane nieco, co nechcù nikomu povedat, ci snàd sa citia ohrozeni, lebo by o nich niekto vedel nieco, co sa im dari skryvat az kdesi na dne duse!? Alebo je to fakt, ze by ukàzali svoje citové vnimanie okolitého sveta a tym vlastne oslabili svoju poziciu chlapa v spolocnosti?! Neviem, odpoved som nedostala. Len zanovité mlcanie na znak nesùhlasu s mojim rozhodnutim a tvrdà poznàmka: "Karate dà malej do zivota viac, ako nejakà nàvsteva u psychologa!!!" Tak a ja teraz bojujem so svojim vnùtrom, ci je naozaj spràvne a nàpomocné brat malù ku psychologovi, alebo ju jednoducho dat na to karate a verit, ze to je to spràvne riesenie v dnesnej dobe, preplnenej agresivitou?! Aj po deviatich rokoch prejdenia kadecoho spolocne, ma ten moj chlap este stàle dokàze prekvapit! Skoda len, ze to nie je niecim pozitivnejsim, ako predsudkami spojenymi s nàvstevou psychologa :(

Zivot so strachom...

Pràve som docitala clànok Tvrdou pastou od Ninky, velmi vystizne napisané a opisané pocity v danej situàcii ... http://ninkainka.blogspot.com/2008/06/tvrdou-psou.html

Vyvolal vo mne spomienky, ktoré boli ulozené kdesi na polici a dàvno zapadnuté prachom... Stàle sù vsak pritomné a prilezitostne sa zjavia ako zombies a strasia...

Mama mala odjakziva "pàku" na chlapov! Prvy ju nechal, ked zostala tehotnà a rozhodnutie, ze si dieta nechà, nebolo v tych rokoch také jednoduché ako dnes! Natahovala sa po sùdoch, aby dokàzala otcovstvo dotycného chmula! Otcovstvo bolo dokàzané, co vsak nezmazalo bilak "prespanky". Po roku sa vydala za "muza svojich snov". Hned po svadbe ukàzal svoju pravù tvàr. Agresivny, despoticky, zakomplexovany trpàk, ktory si potreboval dokazovat svoju nadradenost neprimeranou agresivitou, neviem, ci vobec existuje primeranà agresivita! Navyse si ràd vypil a alkohol len umocnil jeho tùzbu dokàzat, ze on je ten najlepsi! Nic mu nebolo svaté! Ani svokrovci! Nemal ùctu pred nikym a nicim. Vobec sa mu netazilo vymlàtit ako zito, vtedy uz svoju tehotnù zenu! Z detsva si nepamatàm, ze by sme boli na dovolenke, ktorà by neskoncila hàdkami, ci bitkou! Nelenilo sa mu a este nàs zobudil, aby sme mu robili obecenstvo! Ak sa ho starsi sùrodenci pokùsili zastavit, uslo sa aj im a ked ich mama kryla, tak sa jej uslo dva kràt viac. My mladsi sme vela kràt nechàpali co sa deje! Takze sme sa museli bezradne prizerat vycinaniu nàsho despotického otca. Pamatàm si stres, ked som dostala prvù dvojku v druhom polroku prvej triedy! Kedze tatko vyvàdzal ako idiot za horsie znàmky starsich sùrodencov, ja som v skole plakala a myslela si, ze ma doma cakà bitka! Starsiemu bratovi sa uslo asi najviac bitky, kedze v skole mu to neslo tak, ako si tatko predstavoval. Nieco spravil v skole, uz si presne nepamatàm co, ale my sme stàli na chodbe a cakali kym on skonci. Zavrel sa do izby a tam brata dobil a dokopal ako psa! Mama stàla s nami na chodbe a nemala odvahu do tej izby vojst a zastavit ho! Neodsudzujem ju, lebo bola tak mentàlne ubità a zmanipulovanà, ze sa uz nedokàzala vzopriet! Dnes som aj ja matkou, ale viem s urcitostou, ze nie je toho pàna, aby som ja nevbehla dnu, hoci s malou dusickou a nezastavila ho, aj ked by ma to malo stàt zivot! Radsej by som zniesla tù bitku ja, ako za dverami trpnut, ci mi moj muz nezabije mojho syna! Nechàpem to, ani to nikdy nepochopim! Nedalo sa s nim. Odporovali ste mu, bolo zle, mlcali ste, este horsie! Ja osobne som nebola fyzicky bità, kedze v skole mi to islo dobre! Ubijal ma fakt, ze sa k ostatnym spràval ako hovado! Samozrejme, ze som bola odsùvanà nabok, lebo som bola "tatkov milàcik"! Jedinà som mu mohla nieco povedat bez toho, aby sa mi za to usla bitka. Prinajhorsom mi vynadal! Po devatnàstich rokoch mama konecne nabrala odvahu a rozviedla sa. Mala som strnàst rokov. Zostali sme s makou v ubytovni, zatial co tatko byval sàm v patizbovom dome! Vobec ho to netrhalo! Mamka si nasla priatela a stahovali sme sa k nemu. Nestàlo to za vela. Aj ked nebol agresivny, mamu dalej deptal mentàlne! Pred maturitou sme sa stahovali spat do domu s tatkom. Kedze nasi neboli majetkovo-pràvne vyrovnani, dohodli sa, ze skusia zit pod jednou strechou kym sa dom nepredà. Nebolo to az také hrozné ako som predpokladala. Vsetko sa zmenilo, ked si tatko nasiel frajerku. Chcela cely dom pre seba. Potencionàlni kupci boli poslani prec, ze dom nie je na predaj!! A tak sa to tahalo tri roky. Raz vecer prisiel tatko domov opity a zasa zacal vyvàdzat. Prisiel za mnou a nieco sme sa zacali hàdat! Napadol ma, zacal ma skrtit a chcel ma vyhodit von oknom. Ako naschvàl nikoho nebolo doma, vsetci niekde v tramtàrii. Ked sa u nàs zacalo vyvàdzat, tak kazdy sa bral kade lahsie, aby sa ani jemu neuslo. Zvyk je zeleznà kosela! Po nejakom case si asi uvedomil co robi a prestal. Ja som sa zobrala a isla k susedovi a poprosila ho, ci by ma nezaviezol na policiu. Tam som podala zalobu, na druhy den k lekàrovi, nahànat potvrdenia a potom mesiac u psychologa, kvoli papierom. Este sa ma policajt, ktory spisoval zàpisnicu pytal, ci si to nerozmyslim, vraj je to kopec papierovacky a obet v 95% zalobu nakoniec stiahne. Povedala som mu, co si myslim a zàpisnicu spisal. Ked sa tri mesiace nic nedialo, tak som isla na policiu osobne! V tom obdobi sa stal Meciar predsedom vlàdy (alebo nieco podobné, nesledovala som politickù scénu presne) a udelil amnestiu na vsetky malé priestupky! Na policii som urobila "bordel", ze ako je to mozné, ze sa ma ani neràcili o tom informovat!!! Ospravedlnovali sa, ale mne to bolo prd platné! Avsak zmenilo sa dost odvtedy! Ked zacal vyskakovat, tak stacilo spomenùt policiu a bol okamzite klud! Mama to mala urobit dàvno! Vtedy, ked mala dolàmané rebrà a on jej povedal, ze si nepamatà, ze ju zbil, alebo krk modry, lebo bil ju tade, kde to prekrylo satstvo. Ked sa rozviedla, tak ju vela ludi odsudzovalo! Vraj taky dobry clovek a kamaràt! Nikto vsak nevidel za zavreté dvere, alebo nechcel! Nikdy nezabudnem na Vianoce, ktoré pravidelne "okorenil" hàdkou, nadàvkami a poveceri sa tvàril akoby sa nic nestalo a my sme sa museli tvàrit, ze je vsetko OK, lebo sme sa bàli dalsieho despotického vycinu! Nespocetné narodeniny, ktoré nikdy neboli bez hàdok a bitky pred tym, nez hostia prisli! Dovolenky vecne pretkané jeho agresivitou a alkoholickymi vypadmi! V destve som stràvila vela casu vonku! Tùlala som sa po potoku, len aby som nemusela byt doma a pocuvat zvady a hàdky a tlmené ùdery...

A propo... Dnes nemàm vobec ziadne vycitky, ze som nanho podala zalobu za fyzické napadnutie! Mrzi ma fakt, ze mu padla vhod a zachrànila ho amnestia! Neprekàzalo by mi dotiahnut to do konca! Ako som spominala, odtvedy sa kontroloval, kedze raz uz bol zaregistrovany! Konecne sa mu niekto vzoprel! Nerozpràvala som sa s nim uz viac ako desat rokov a vobec mi nechyba. V zivote nevidel moju dcéru a ani ju neuvidi! Nikto z rodiny sa s nim nestretàva ani nerozpràva. Ozenil sa a mà syna, to je vsetko, co o nom viem!

Mama v sebe nikdy nenasla odvahu. Odisla od nieho pàr kràt, ale zakazdym, co sa k nemu vràtila, len umocnila jeho absolùtnost! Vzdy bol dovod! Deti! Co by si sama pocala so styrmi detmi!!! A on isty si toho, ze ju mà v hrsti, to nadalej zneuzival. Uz to budù takmer dve desatrocia, co sù rozvedeni, mama vsak stàle trpi komplexom strachu z toho, co bude, ak nieco neurobi! Je u nàs od januàra. Boli sme nakupovat a vràtili sme sa neskoro, nebol cas navarit. Mama celà nervozna, ze co povie moj drahy, ze nie je navarené!!! Ja na nu nechàpavo pozeràm a vravim, ze drahy mà dve ruky, je kuchàr a postarà sa! A keby aj, tak povie mne a nie jej! Az potom mi zaplo, ze je v nej este stàle zakoreneny strach s pred dvatsiatich rokov! Pri tatkovi musela byt vzdy v pozore! Tak som ju upokojila, ze drahy nie je tatko! A takéto banàlne zivotné situàcie v jej podvedomi zobùdzajù strach, v ktorom zila takmer dvatsat rokov...

Az teraz chàpem, preco mà "pàku" na chlapov v zivote. Jednoducho tyranà zena mà v podvedomi zakodovany strach a ked aj nàjde silu z takéhoto zvazku vykrocit von, jej podvedomie je tak zmanipulované, ze sa snazi za kazdù cenu dat zo seba vsetko, aby tomu druhému nedala dovod sa hnevat. No a chlap, ten ked to vyciti, tak to zacne zneuzivat (cest vynimkàm). Takàto zena, bude vzdy obvinovat seba zo vsetkého, co sa v zivote "pos-re"! A to nezmeni ani dvatsat slobodnych rokov... Màm to pred ocami kazdy bozi den, odkedy je tu mama.

Kazdy jeden z nàs je poznaceny, len jeden sa s tym vie vyrovnat lepsie ako ten druhy. Obcas nàs vsak nasa minulost pristihne nepripravenych a vtedy sa treba zamysliet a rychle zastavit hroziacu lavinu... Velmi mi pomàha fakt, ze som tak daleko od vsetkého, co by mi pripominalo prezité peklo! Jedno vsak viem, nezniesla by som, aby niekto otlkal moje deti a to ani ich vlastny otec!

Prvoaprilovy....

Tak, ako som slùbila, hlàsim sa s novinkami z domova :)

Vcera bol magicky dàtum 31vého marca :) Den D. Nàvsteva u gynekologa... Nie ze by som tieto nùteno-povinno-dobrovolné nàvstevy nejak mala v làske, ale momentàlne nemàm na vyber :( No a to by som nebola ja, keby sme este aj tùto nàvstevu neobràtili na kopu stresu pocukrovaného humorom :) Takze...

Klasicky, meskàme! Prisli sme dve minùty pred terminom, to sme vsak este len na parkovisku a ziadne volné miesto. Klasika, drahy mà vecne kopu casu, hlavne, co sa tyka mojich stretnuti! Na tie jeho ide vzdy minimàlne v hodinovom predstihu! Ved, co by si o nom ludia mysleli, keby prisiel neskoro!!! Stastlivo sme dorazili na recepciu a nahlàsili sa! Zobrali sme aj mamu, lebo povodne som mala ist sama a stretnùt sa s drahym na mieste cinu :) a potom ist s mamou do obchodu, ved ked som sa uz konecne takmer po dvoch tyzdnoch dostala von, treba to vyuzit! Ktovie, kedy sa naskytne dalsia sanca :) Tak sme sa usadili a cakali. Po niekolkych minùtach dorazil drahy a do ordinàcie vosla pani, ktorà tam uz cakala pred nami. Casovy sklz, ved nic neobycajné pri remesle, ak ho chce clovek vykonàvat poctivo :) Po hodnej chvili sa postavim, podàm drahému kabelku a idem na WC. Po tretom pokuse dobyt sa donho sa len tak spytam, ci tam nàhodou niekto nie je! Samozrejme obsadené! Tak vyklusem von, pozeràm a drahého nikde! Mama ma poslala do ordinàcie, vraj uz vykecàva s gynekologom! Tak sme strucne opisali lekàrovi nase dve nàvstevy na pohotovosti, aké lieky mi podali a co este stàle beriem! Kedze na pohotovosti prisli na to, ze tà placenta sa oddelila este viac! Tak si vsetko pozorne vypocul, poznacil a bolo treba pozriet na cervicka, ako sa mu dari :) Po zahrani sa na skovàvacku ho lekàr konecne nasiel. Skovàval sa kdesi v kùte. Uz mà asi dost tych zvedavcov, co ho utlàcajù tymi ich nàstrojmi. Tiez by som sa schovala, keby mi to pomohlo :) Lekàr potvrdil, ze placenta sa dàva na miesto. Cervicek rastie a prosperuje, takze mozem si trochu vydychnut a uvolnit sa! No ale zasa aby som to s tym vydychnutim neprehnala, tolko stastia naraz, este do budùcej kontroly si vydychovat v posteli bez nejakej fyzickej nàmahy!!! Takze do 23 aprila mozem hnit v posteli! Tieto necelé dva tyzdne "hnitia" mi stacili az az. Uz neviem, na ktorom boku lezat, obidva ma bolia, co sù otlacené od neustàleho vyvalovania sa na gauci! Televizny program poznàm uz naspamat a màm obavy, ze po tych dvoch tyzdnoch zacnù vsetko opakovat! Ani von sa ist prejst! Ale, este musim ist na krvné testy, tak si to uzijem! Choré, vsak, aby sa niekto tesil na krvné testy!!! Ale ked to je jediny dovod, pre ktory mozem opustit zàkladné stanovisko-gauc pri krbe!!!

Na zàver vàm este opisem situàciu v cakàrni gynekologa. Len z rozpràvania mamy, rada by som to vsak videla na vlastné oci :))) Ked som isla na WC, tak som drahému nechala kabelku, ved sa s nou nebudem tatàrit na wecko, nie! Ked som bola v nùtri, tak gynekolog zahlàsi do ordinàcie: 'Mlle. Pééé..' Na to sa postavi 1.80 chlap s kabelkou v ruke a hrnie sa do ordinàcie, ako by mu slo o zivot. V cakàrni to vraj ozilo a vsetky oci ho prenasledovali, az kym nevosiel dnu a potom sa cakàrnou rozlahol susot. Mama sa usmievala popod fùzy a ked mi to opisovala, tak som zivo predstavovala drahého "hrnutie" sa do ordinàcie! Musel byt pohlad pre bohov :)))

PS: Dakujem vsetkym za povzbudivé slovà v komentàroch k predchàdzajùcemu clànku. Verim tomu, ze vase myslienky (modlitby) mi pomohli prejst tymto nelahkym obdobim. Aj ked este nemàme vyhraté, sme na najlepsej ceste k cielu. Uprimne, dakujem a toto nebol prvoaprilovy zart :))

Dilema vyriesenà...

... docasne...

A tak to vsetko dobre zacalo... Bar sa dàva pomaly dokopy, aj pràvnik je pozitivny, proces s firmou vraj màme naisto vyhrany. Zaujimavà pràca v skole, aj ked som si nebola celkom ista, bol uz len krok k tomu, aby som povedala àno. Vo stvrtok som chcela ist za riaditelom skoly a podiskutovat o jeho a mojich predstavàch... To by vsak nebol zivot, keby mi zasa nieco nevymrskol do tvàre, ked to najmenej cakàte a potrebujete.

Streda, poobedie. Citila som sa zle uz od ràna. Malù som este zaviezla do tanecnej, vyzdvihla som ju pred obedom a vràtili sme sa domov. Poobede som radikàlne odmietla zaviest ju na klavir. Musel ist drahy, aj ked nebol nadseny! Iné mu neostàvalo. Ulozila som sa na gauci a oddychovala som...

Teraz sa vràtite so mnou v case. 15 februàra. Menzes meskà uz tyzden. Nerobim si z toho velkù hlavu, ved to nie je nic nezvycajné. Tak si pre istotu urobim tehotensky test. Negativny. Ved co ak by. Nedalo mi to a po pol hodine ho vytahujem z kosa. Neviem, ci sa mi to mari, alebo je tam takà slabà druhà ciarka. A tak to chodim okukovat. Nie som si istà, ci tam tà ciarka je naozaj, alebo ju tam chciem vidiet. No nic. Pockat do pondelka a urobit si dalsi test. Vikend sa vliekol ako 90 rocny starec po zlomenine bedrového klbu. Konecne pondelok. este tak nàjst nejakù lekàren otvorenù! Podarilo sa a kùpila som dalsi test. Urobila som si ho hned, ako sme prisli domov, ziadne také, ze pockat az do druhého dna, aby boli vysledky istejsie. Druhy test bol jasne pozitivny. V utorok som to vysypala na drahého, ten chudàk nevedel co povedat! Vraj uz je objednany u lekàra! No vravim, ze uz ani nemusi ist :) Tak to dva dni vstrebàval a potom sa zacal tesit. Vsetko v pohode, az po piaty tyzden. Trochu krvàcania, nic vàzne, pre istotu sme isli na pohotovost. Vraj embryo je dobre zahniezdené a odisla som s liekmi proti krcom, ktoré som nebrala, kedze nebolo treba. No a potom som zacala jest aj to, co by som v zivote pred tym do ùst nedala :) Vsetko v poriadku, dokonca ani nevolnosti sa nehlàsili, super.

Teraz skok do reality. Nepisala som o tom, ze cakàme prirastok do rodiny, chcela som pockat az po prvom ultrazvuku, ktory som mala mat vcera (piatok). Mala, lebo v stredu, ako mi bolo zle, zasa som krvàcala a hned som volala svojmu gynekologovi. Teda asistentke, ktorà mi odporucila okamzite prist. A tak som o pol piatej poobede ficala do ambulancie. Mala som stastie, lekàr tam este bol. Je to viacej ambulancii a ujal sa ma moj lekàr, ktory jediny o tejto dobe este ordinoval. Tak sme presli rutinnymi otàzkami, pozreli krvné testy a nakoniec ultrazvuk. Najprv ma vystrasil, ze ziadne tehotenstvo nevidi! Potom si zobral druhy nàdstavec ultrazvuku a uz sa na obrazovke mihal taky maly "cervicek" :) Tu sa hovori, ze krevetka :) Srdiecko bilo, malé sa tam mihalo, ako by zàvodilo s ultrazvukovymi vlnami o preteky :) Vsetko v poriadku az na to, ze sa ciastocne oddelila placenta a preto krvàcanie! Takze, naordinoval mi klud na lozku, ziadne divé jazdy autom, ani také kludnejsie! Tanec neprichàdza vobec do ùvahy no a tym pàdom, ze nemozem jazdit, ani ucenie! No a som tam, kde som bola! V ri-i!!! Ked sa jeden problém podari ako tak poriesit, "vyskytne" sa druhy! To aby som si zasa velmi nezvykla na dobré veci v zivote!!! Takze od stredy lezim na gauci ako velryba, snazim sa mysliet pozitivne, co nie je lahké a netrpezlivo cakàm do budùceho pondelka na dalsi ultrazvuk, ktory hàdam potvrdi, ze tà placenta sa umùdrila a bude nadalej pomàhat tomu malému cervickovi ràst. Este ze tu je mama a mozem sa na nu spolahnùt. So vsetkym mi pomoze, takze mozem lebedit (hrosit) na pohovke od ràna do vecera :) Ked to bude musiet takto pokracovat o chvilu budem naozaj ako velryba, nie len takà nemotornà ale aj takà obrovskà!

Ak by ste mali nejakù tù volnù myslienku v tom Velkonocnom zhone, tak "nàm" ju venujte, ti co sa modlite, obetujte jednu modlitbu za nàs :) Prajem vàm prijemné Velkonocné sviatky, uzite si ich v klude, pohode a zdravi. Ja sa idem "vylodit" na gauc a zachovat klud(-nù paniku), aj ked ma tam uz mrle zerù! Najradsej bych vybehla do zàhrady a isla narùbat dreva, alebo vybehat sa, az by som od ùnavy prestala mysliet na vsetko, co sa moze stat! Tak nàm drzte palce... Dakujem :)

Navsteva Kadhafiho alebo...

... kolko stoji ludska dostojnost a cest?! Jooj, nebojte sa pokracovat v citani! Nejdem tu pisat ziadne hlboke analyticko zurnalisticke zvasty. Len take male postrehy politicky nevzdelanej zeny z vidieka. Podam to tu tak, ako to vnimam ja. Ved ma poznate, to by som nebola ja, keby tu este nebolo veselo :)No, kde zacat, aby to tu nevyznelo prilis seriozne a depresivne. Tak dobre... Raz sa jeden maly skriatok rozhodol, ze vsetkym tym obrom ukaze, aky on dokaze byt megaloman. Nazvyme tohto skriatka (naozaj je krpaty) Maly Napoleon. Tak sa politicky snazil az sa mu raz splnil sen, dnes ho kazdy nazyva pan prezident............... Uvod mame za sebou a teraz uz k veci. Urcite kazdy z vas ma aspon aku taku predstavu o kolonelovi Kadhafim. Okrem toho ze to je vraj "byvaly" terorista je aj diktator, ktory sa nestiti zabijania. Nas maly skriatok si zmyslel, ze by sa mu zisiel velky kamarat. A ked nie velky tak aspon bohaty :) Kolonel Kadhafi figuroval medzi prvymi desiatimi menami na jeho listine "velkych kamaratov". A tak ..en-ten-ticky dva spendlicky... volba padla nanho. Oficialne bol pozvany na navstevu Francuzskej krajiny. Vecer pred prichodom cele Francuzsko vrie.Jedna cast na cele s malym Napoleonom sa tesi a madli si ruky pri predstave, ze do statnej pokladnice pribudne minimalne 10 miliard eur. Ovsem, ak vsetko prebehne hladko a bez nejakych vacsich kixov. Pariz meni farbu. Modre uniformy su na kazdom kroku. Druha cast Francuzska je pohorsena a znechutena, kedze Francuzsko takto verejne otvorilo dvere teroristovi a diktatorovi, ktory ma na svedomi vela ludskych zivotov. Ale, este nebolo tak zle, aby sme sa nemali na com zasmiat... Tak teraz, ak ste ma este nezacali, ma zacnite brat s velkou rezervou :) Den prichodu. V obednajsich spravach len kratky shot, ze prisiel, stastlivo, caka ho (ak som spravne rozumela, moze byt, ze som prepocula, takze ak mate niekto presnejsie informacie, kludne ma opravte) 200 aut, aby previezli jeho spolu s jeho osobnym doprovodom do Pariza. Tak to rozculene vysvetlujem drahemu, nepozeral spravy so mnou a ten mi s kludom jemu podobnym hovori: "No, Kadhafi si prisiel zastanovat do Pariza?!" Ja mu rozculene odpovedam:'to iste, ten bude stanovat v hoteli za 2500 eur na noc!' Drahy sa len usmial..... Vecer som si pozrela spravy zvedava na to, aky ohlas to bude mat s obyvatelstvom. Dlhocizny zaber na samotneho kolonela Kadhafiho ako vystupuje z lietadla a na tvari mu pohrava vitazno-opovrhovacny usmev. Predstavte si Boleka Polivku v Kurva hosi.. ked vyslovi onu znamu vetu: " A TED SI VAS VSECHNI KOUPIM!!!" Kadhafi ziaril ako vyprany vo Vizire, tiez som len zirala. No neviem kolko vriec popola si vysypal na hlavu na znak pokania. Keby bolo to mnozstvo adekvatne jeho priestupkom proti ludskosti, tak ani Vizir mu nepomoze. Z mojich "hlbokych uvah" ma prebral zaber na obrovsky beduinsky stan uprostred Pariza. Cumim na tu obrazovku ako zaba z prachu a on naozaj stanuje. Takze drahy mal pravdu a ja som ho uz chcela posielat na psychiatriu. Jeho osobne tanecnice sa v originalnych kostymoch prechadzaju po Ch.lyse. Okoloiduci su fascinovani. Aspon trochu kulturneho vzrusa so sebou Kadhafi priniesol. Este som cakala, ze ci niekto nepojde vyvencit tavy a prebehnut sa aspon s piatimi arabskymi plnokrvnikmi. Joj, sklamali ma. Ved ked tych 200 aut, uz mohli aspon jednu tavu a kona doviezt.Ale aby som nie len negativne veci pisala, lebo u nas sa nesmie len negativne pisat! Co nam priniese tato navsteva? No uz spominanych 10 miliard eur. Ze za co? No, kedze Kadhafi skoncil s terorizmom a nuklearnym zbrojenim, my mu velkodusne za dobru cenu predame niekolko vojenskych lietadiel a vrtulnikov a este k tomu pridame jeden atomovy reaktor. Ved je to nas velky kamarat (je asi tak o hlavu a pol vyssi ako maly Napoleon) a kamarati si maju v nudzi pomahat, no nie? Ale su este aj politici a obcania, ktori verejne protestuju proti rozhodnutiu maleho Napoleona. Nie velmi nahlas len tak potichucku, ved co ak raz budeme potrebovat aj my velkeho kamarata?! Niektori politici odmietli stretnutie s kolonelom, ale ziadne ostrejsie protesty som nepostrehla. Neviem ako tuto navstevu vnima zvysok Europy a sveta, kedze v spravach sa neobjavilo nic o postojoch susedskych statov. Mozno len nepozeram tie spravne Spravy :) Takze kontrolna otazka; Kolko stoji cest cloveka? V tomto pripade 10 miliard minus nejake tie drobne miliony, ktore stal cely tento karneval a mate vysledok. No a ze nemate tolko, aby ste si mohli dovolit kupit cest? Treba si najst velkeho kamarata alebo aspon prefikaneho skriatka, ktory dokaze opit miliony cajovm rozkom. Da sa este aj tak, ze budete zit poctivo, ale dnes druh "Clovek vzpriameny- cestny" je na pokraji vyhynutia.... PS: Vsetky postavy a okolnosti su vymyslene, zhoda mien osob, miest a udalosti je ciste nahodna. Nie som momentalne (hop mentalne tam malo byt) za seba zodpovedna a ten co je za mna zodpovedny o tomto nevie, takze jeho zodpovednost je tymto anulovana.....

Bez nàzvu...

V podstate som optimistka, avsak ked je toho vela, tak jednoducho rezignujem a utàpam sa v sebalùtosti. Tento rok som dospela k bodu, ked uz ani sebalùtost nestaci na vykompenzovanie tej zumpy, ktorou uz tak ùspesne takmer rok plàvame! Uz mi vadi ten smrad! Spravodlivosti sa nedovolàte ani keby ste mali pri ùstach amplion. Netusim, kolko to v tej zumpe este vydrzime bez ujmy. Obàvam sa, ze ak z nej aj vyplàvame a umyjeme sa, ten smrad nàm bude stàle zneprijemnovat zivot... A tak moja myslienka na ùtek bez slova na rozlùcku je stàle intenzivnejsia a neviem, ci jej raz nepodlahnem a nehodim sa strmhlavo do toho viru bez myslienky na zajtrajsok. Mozno sa nàm vsetkym ulavi....

Tak len takà ùvaha...

Cim dalej tym vtieravejsia je myslienka zbalit si tych zopàr sliviek co mi zostali, mozno by som zaplnila jednu igelitku z tesca, nahàdzat sa do auta, odist a nikdy sa neobzriet spat!

Prvy problém; Co s malou? Vytrhnùt ju zo zabehaného a znàmeho systému a odviest ju do neistoty?! Nechat ju tu s otcom?! Utrpela by, keby som len tak odisla?

Druhy problem; Kam ist?! Bolo by to niekde lepsie?! Co by som asi tak robila, aby som vobec prezila?!

Samé otàzniky! V hlave elektricky skrat a semafory vystrazne blikajù na oranzovo a myslienky sa chaoticky rùtia rychlostou svetla, bez moznosti usmernit ich cervenou stopkou. Na krizovatke Zivota bude velky tresk. Uz len zostàva otàzkou kedy a ci zùcastnené elementy vyjdù bez ujmy...

Oprané spomienky...

Rozhodli sme sa, ze kràsne jesenné pocasie, okrem iného, vyuzijeme aj na pretriedenie veci po poziari. A tak v utorok sme sa vybrali do stodoly za domom, kde je vsetko odlozené pre pripad, ze by poistovna zacala vymyslat. Kusy nàbytku sù celé zacernané a len nemo svedcia o nestasti, ktoré nàs postihlo. Velké cierne vrecia plné veci, na ktoré som uz takmer zabudla. Preberàm vrece po vreci a nazeràm dnu, ci by sa nedali niektoré zo spomienok este predsa len zachrànit. Vela veci bolo odlozenych v krabiciach a skriniach, ktoré aspon kolko tolko ochrànili pred vsade pritomnym dymom. Samotny ohen spàlil len veci v bezprostrednej blizkosti, ale za to dym sa vtisol do vsetkych skàr a podpisal sa na vsetky veci svojim ciernym perom. Otvorila som prvé vrece s pràdlom. Postelné pràdlo, uteràky, oblecenie - nepouzitelné. Vsetko cierne a zasmradené. Druhé vrece nasledovalo za prvym, do pahreby. Tretie vrece bolo plné plysovych hraciek, ktoré boli pravdepodobne v truhlici s hrackami, nakolko boli len minimàlne, ci takmer vobec, zacmudené. Odlozila som ich nabok. Stvrté vrece- topànky. Nepouzitelné... Ruky màm celé cierne a tak sa len tak prehrabàvam vo vreci s topànkami. Nasla som prvé topànocky malej. Malé capusky :) Odkladala som jej ich, kedze boli jej prvé. Velkost 19. Naucila sa v nich chodit. Na rad prisli knihy. Je mi ich velmi lùto, kedze vela z nich boli dary, ale sù celé cierne... Do pahreby. Dalsie vrece s hrackami, ktoré sù nepouzitelné... Paplony, vankùse, obrusy, zàstery, utierky - do pahreby... Postele, kreslo, sedacka - do pahreby... A tak to islo celé poobedie a este sme neskoncili. Drahy je na tom horsie ako ja. Zakazdym sa ma dva kràt spyta, ci to naozaj moze spàlit... Vidim, ze ho velmi boli fakt, ze musi pàlit veci malej.

Dnes som priniesla domov mech s plysàkmi a zacala vytahovat z neho "spomienky". Maly fialovy slonik, ktorého som kùpila, ked som bola v tretom mesiaci tehotenstva. Este som ani nevedela, co budeme mat, ale slonikovi som neodolala. Zavesila som si ho nad postel a bol tam, az kym sa malà nenarodila. Putoval za nami do porodnice. Malà ho velmi rada zula. Nahlas rozmyslam: nie je taky spinavy, hàdam sa mi ho podari zachrànit... vytahujem dalsiu hracku, velky pes, dar od znàmej, s ktorou som stàle v kontakte. Zasa sa na mna vyruti more spomienok. Onuchàvam ho, nie je to také zlé. Do vane s nim. Teddy bear, tiez sa rozhodnem, ze ho skùsim vyprat. Dalsi maco, bol biely... V labkàch mà srdiecko a na nom nàpis U R Special... Drahy dostal odo mna. Len tak, ziadna speci prilezitost. Smutne nanho pozeràm, optimizmus ma opùsta pri pohlade nanho, odstrihnem srdce a vlozim ho do vane, ved uvidime... A tak pokracujem. Màm asi 15 plysàkov vo vani. Pùstam sa do prania. Striekam na ne pripravok na skvrny a sypen strààààsne vela pràsku a zacinam drhnùt kefickou. V zàpale zachrànit nase spomienky si zoderiem aj kozu na rukàch. Ale nevzdàvam sa... Po hodine drhnutia, màm ruky vysusené od pràsku a pripravku, ak ma z toho nesekne v krizoch bude dobre, ale aj tak pokracujem dalej! Ja sa len tak lahko svojich stastnych spomienok nevzdàm! Po hodine a pol som ich hodila do pràcky, vyplàchala a vyzmychala. Stojim nedockavo nad prackou a cakàm, co v nej nàjdem po otvoreni. Vytahujem jednu hracku po druhej. Ani stopy po dyme a zàpachu. Sù ako nové. Tesim sa ako malà. Keby som mala chvost, tak nim od radosti krùtim ako susedov labrador :) Viem si predstavit, ako bude 'vyvàdzat' malà, ked si nàjde staronovych kamaràtov.

Ako sa tak pozeràm na tie 'nové' vypraté hracky, tak si tak dumàm. Keby sa aj spomienky dali oprat a vybielit ako tie hracky. Vyprat skvrny a tesit sa z vone cistych spomienok. Keby sa dala dusa cloveka vybrat z tela von a dobre ju nastriekat pripravkom proti skvrnàm, nasypat poriadne pràsku a drhnùt kefkou, kym by vsetky skvrny nevybledli, ci ùplne nezmyzli. A tak sedim na slnku, rozmyslam a usmievam sa pri predstave, ze som zachrànila zopàr kràsnych spomienok, ku ktorym sa budem vracat, ked zivot bude zasa raz sivù farbu mat...

PS: Malà sa nevytesuje staronovymhrackàm, je totàlne vybità, prisla s teplotou 38.6 :) Tak som dala sirup proti teplote a uvidime, co prinesie vikend :) Aby som si isla zobrat nejakù 'zachrànenù' spomienku a snàd ten vikend nebude sivy, aj ked to vyzerà, ze malà bude chorà :) Vsetkym zelàm prijemny vikend

Staré kontakty...

Neviem, co je vo vzduchu, ale dùfam, ze to nie je apokalypsa :) Koncom jùna sa mi ozval stary kamaràt, ktorého som nevidela uz dobrych 7 rokov. Nàhodou objavil moje meno na skype :) Padlo mi to tak dobre, kedze som o nom nepocula uz tak dlho. Pred dvomi dnami som otvorila mailovù schrànku, do ktorej tak sporadicky nahliadnem raz do mesiaca, niekedy ani to nie :) Prekvapenie. List od kamaràtky zo zàkladnej skoly, ktorù som nevidela uz devat rokov. :) Potesilo. Dozvedela som sa, ako sa jej dari, co ma nesmierne tesi :) No a dnes, do trojice vsetko dobré, dalsi mail od nemeckej studentky, ktorà pracovala s drahym v UK. Neozvala sa pat rokov. Dnes som od nej nasla siahodlhy list o tom, ako sa vysporiadala so zivotom :)

Som poctenà tolkym zàujmom a aspon viem, ze si na mna obcas kdesi v dialke niekto spomenie. Tiez casto spominam na kamaràtky a kamaràtov a rozmyslam, ako sa im asi dari. Podarilo sa mi nàjst byvalého priatela. Bolo to len zo zvedavosti. Chcela som vediet, ci sa zmenil. Nemyslim fyzicky, skor mentàlne. Nie, nezmenil, stàle je rovnaky rojko, ktory zije vo svojom vzdusnom palàci :) Obcas sa pozdravime cez skype a ja som rada, ze sa to vtedy skoncilo tam, kde sa to skoncilo :)

Cas je rovnako nemilosrdny ku vsetkym. Vsade ubieha rovnako rychlo a vsetkym nàm nadeluje rovnakù mieru a plynulost.

Akoby to bolo vcera, ked som si zbalila moj obrosky kufor a k tomu pribalila zopàr snov do kabelky a odisla do zahranicia. Bolo to na dobu neurcitù, avsak nie na stàlo :) Uz je to 8 a pol roka, co zijem v zahranici.

Màm z toho vsetkého zmatok v hlave :) Srdcom som Slovenka a nikdy nou neprestanem byt :) Cim dlhsie som vsak mimo domova, tym viac sa citim ako cudzinec, ked pridem na Slovensko. Velmi vela sa zmenilo za ten cas, co nie som doma. Ked idem do UK, tak hovorim, ze tiez idem domov. Je to pochopitelné. Anglicko je spojené s mojou zivotnou làskou, narodenim mojho pokladu a velmi dobrymi spomienkami a este ùzasnejsimi ludmi a priatelmi, ktori mi vela kràt pomohli prekonat tazké chvile :) No a Francùzsko, tak to je kapitola sama o sebe. Jedinà krajina, do ktorej som prisla bez znalosti jazyka, ale za to s plnym kufrom ilùzii a chute zacat od nuly. Integràcia o to tazsia a drastickejsia. Dnes uz som schopnà komunikovat, ako tak, na ùrovni 5 rocného dietata, ani to snàd nie, dcéra rozpràva lepsie ako ja :) Ked treba dohovorim sa, ci obhàjim svoj nàzor. No a ked sa jednà o malù, tak to ani sama neviem, skade tahàm vyrazy na jej obhajobu a popripade ochranu :)

Cim som starsia, tym viac si uvedomujem, kto som. Som Slovenka, ktorà sa stratila vo vire Europy a snazi sa zit svoj zivot podla pravidiel ludskosti. Zi a nechaj zit! Kdekolvek pridem, respektujem zvyky, kultùru, aj ked sù na prvy pohlad nepochopitelné a nedàvajù ziadny zmysel. V mojom dome sù sviatky opradené slovanskymi zvyklostami a tradiciami, v ktorych som vyrastala. Pamatàm si, ze ako dieta som vela kràt prevracala oci, ked babka urobila nieco tradicné a pre nàs, vtedy deti, velmi zastaralé. Dnes si na tieto zvyky s radostou spominam a este radsej si nimi pripominam moje korene, ktoré nie sù uz zapustené v zemi, ale vznàsajù sa niekde vo vzduchopràzdne. Takze Vianoce màme uz tradicne 8 rokov slovenské. Nesmie chybat zemiakovy salàt, kapustnica, ryba, ci mince pod obrusom :) Hoci sa citim ako cudzinec, ked pridem na Slovensko, tesne pred pristàtim lietadla mi navrie v krku hrca a tlacia sa mi slzy do oci a chce sa mi z plného hrdla zakricat: "Konecne doma!"

A tak aj znovuobjavené, staré kontakty mi pripominajù, ze este stàle niekam patrim, a ze som zanechala v niektorych ludoch stopy, ktoré ani cas neotupil :) Ja si tie svoje vo mne tiez stràzim a nedovolim ani casu, aby ma o ne okradol :)

Zena alebo muz?

To je otàzka, ktorù som si polozila viac kràt. Co je lepsie v zivote? Byt muzom, ci zenou? Tazko nàjst odpoved, kedze poznàm aspekt len jedného pohlavia a aj to nie ùplne :) Vela veci este stàle objavujem a snazim sa pochopit nejaké tie "nàdielky" zenskosti :)

Jedna z 'nàdielok' zenskosti je nàs mesacny cyklus. Raz, ked som sa stazovala na nàdielku zenskosti, mi jeden pacient povedal: "Radsej by som mal raz do mesiaca menzes, ako sa kazdy den holit!" Zamyslela som sa a vravim mu: "No stavim sa, ze po prvej skùsenosti by ste menili nazad!" Nestihla som vysvetlit preco, lebo prax sa koncila a museli sme ist.

Tak hned vysvetlim, pre vsetkych, ktori si myslia, ze zenskost mà len pozitivne strànky :) Normàlny cyklus trvà od 28 do 30 dni. Stastnà to zena, ktorà si moze nadstavit kalendàr bodla jej cyklu :) Ten moj cyklus ide podla nejakych starych kukuckovych hodin, ktoré obcas aj zastavia, no a ked zistia, ze prilis zameskali, tak sa rozbehnù cvalom, aby dobehli zameskané. Takze kadeco od 28 dni az po 45 dni. Nic pravidelné, jeden mesiac tak, potom onak a treti, tiez ako sa mu zachce :) To by mi neprekàzalo, aspon si uzijem viac "slobody" a usetrim na hygienickych potrebàch :D Keby vsak moj problém bol len v casovani, bola by som to ja stastnà zena :) Zàlezi od toho aky dlhy je moj cyklus, zhruba tak tyzden pred, ma zacnù boliet moje zenské "ozdoby" (ak sa to tak dà nazvat v mojom pripade). Bolest to riadna. Ked ich oràmikujem potrebnou bieliznou, aby som obmedzila silu gravitàcie Zeme, tak màm vzdy pocit, ze idù vybuchnùt! A takto to ide tyzden, ak je cyklus mimoriadne dlhy, tak aj dva! Potesi :( Vzàpati ma chytajù chute, ze ani tehotnà zena by sa za ne nemusela hanbit :) Najlepsie mi chuti ràno o druhej a co sa tyka jedla, najlepsie vsetko naraz- sladké, slané, kyslé, horké v jednom. Uz sa mi podarilo skonbinovat lekvàr s tatàrskou. :( Ani by ste neverili, ako mi to chutilo! Minule som posielala drahého ràno o druhej do pivnice, aby isiel vytiahnut maso z mraziaka! Odmietol :) Ked sa uz blizime blizsie, tak spànok v noci je naozaj prerusovany a nepohodlny. Potim sa ako somàr v kufri. Pot mi stoji na chrbte a stekà cicerkom po krku. Menim pyzamo dva kràt za noc! A to moze byt aj -5 stupnov v izbe, nezmenim to. Potit sa budem aj tak! Takze ràno vstàvam ako vykùpanà. Takto to je celych 5 dni tesne pred mojou "nàvstevou". Poviete si, konecne dorazila nàvsteva, relax! Ha, no nie tak zhurta. Najprv si pride v najmenej vhodny cas! Ked màm suknu a tangà a som niekde v meste a toalety sù vzdialené tak tri svetelné roky, este ze to nie je pravidlom! Takze, prvy den krce v bruchu, bolest chrbta a nauzea. Màm vyhràno :) Aby sa mi nemàlilo, tak si prvé dva dni odhnackujem a obcas obzriem aj toaletnù misu z blizka :( O nàladàch vàm snàd ani nemusim hovorit. Na treti den, tak ako prislo, tak odislo. Spim ako nemluvna, hladina hormonov na normàle a akoby sibnutim carovného prùtika, nic ma neboli :) Ak màm stastie, tak to bude trvat 4 tyzdne, ak nie, smola, o tri tyzdne nanovo!

Ked som zostala tehotnà, tak som sa tesila, ze sa to upravi. Kazdy mi tvrdil, ze je to vacsinou tak. Sestra màvala problémy, pravidelne sme volàvali pohotovost, kedze tabletky nezaberali. Nie som az taky extrémny pripad. Po porode sa problémy vyparili. Mne bolo chvilu lahsie, najlahsie mi bolo prvych sedem mesiacov, ked som kojila, nàvsteva sa totiz nedostavila vobec :) No a teraz sa to postupne graduje. Cim dalej, tym horsie :( Fyziologické vysetrenia nepotvrdili ziadnu poruchu, hormonàlne to vraj tiez nie je. Hormonàlna antikoncepcia to vsetko este vygradovala a to som skùsala viac druhov! Uz mi len zostàva dùfat, ze sa hàdam podari vybavit este raz toho bociana a potom sa to upravi. Nemyslite si, ze budem rodit ako jablon, dokedy sa to neupravi! Toto vsetko ma priviedlo k ùvahe, aké divoké to asi bude pocas menopuazy. :(

Tak co, pàni, este by niektori z vàs menili denné holenie za menzes? Predsa ste len na tom lepsie. Ak sa vàm nechce holit, nechàte si naràst bradu ;) Ale co ja, ak nechcem nàvstevu? Mne nestaci len zavriet dvere! ;)

Ked je stastie unavené......

Jeden màjovy stvrtok - Pariz - buralist. Zàkaznik podàva Lotto. Hraje tie isté cisla ako minuly pondelok, ako poslednych 17 rokov. Chcel vyplnit este druhy stlpec, aby si zvysil sancu na vyhru, avsak zabudol, tak mu buralist zaràtal dva stlpce, ale s identickymi cislami, kedze to ide cez stroj, on len natukà mnozstvo, dva stlpce a ak nie sù vyplnené cisla v druhom stlpci, automaticky tam stroj zaradi tie z toho prvého. Fakt len smoliar, ci blbec moze zaplatit dva kràt za to isté :)

O tri dni - TF1- spràvy: "smoliar, ci blbec" vyhràva 2 x 17,6+ nejaké drobné miliona Eùr. Dokopy sumu cez 35 milionov nadobudol vdaka omylu, ci blbosti :) Aj ja chcem urobit taky "osudovy, ci blbi omyl "! :)))

Dodatocne profituje aj buralist: Pariz - dotycny buralist zaznamenàva zvyseny zàujem hràcov podàvat Lotto pràve u nich! Hràci dùfajù, ze im to prinesie stastie!

....tak sadne......

A tak som mala stastie aj ja dnes. Hoci som nevyhrala 35 milionov, ale dosla som domov so stastim na pleciach. Vyrazili sme si na obed do mesta. Od ràna sa to chystala obloha na nàs vyliat, avsak udrzalo sa to az do pol druhej. To sme pràve vyràzali z restauràcie. Boli sme mojim autom, tak som nàs viezla domov ja. Vsetko islo hladko, ked v polovici cesty, bez najmensieho varovania, mi prestali ist stierace! To uz lialo ako z krhle! Samozrejme v ràmci paniky stùpim na plyn,muzovi vyliezli oci na vrch hlavy, zbledol a krici: "Spomal, ved nic nevidim!" Ja mu na to:"Ufff, ani ty? Uz som sa zlakla, ze màm nieco s ocami!" Paralizovane na mna pozerà a nevie, ci sa mà smiat alebo plakat. Odstavila som to na krajnici so stieracmi zablokovanymi v strede okna! Tak nie len dàzd, ale este aj stierace mi brànili vo vyhlade! Tak som muza vyhnala do toho dazda, nech ich zatlaci dolu. Neochotne, ale isiel! No trochu nizsie isli, ale len trochu. V aute to smrdelo spàleninou. Zrejme odisiel motor. Dilema: Pokracovat, alebo cakat az doprsi?! Mobil nemàme ani jeden :) Pokracovat. Pytam sa drahého: "Chces ist soférovat?!" Strucne ma usmerni: "Je to tvoje auto, tak pokracuj!" Vdaka, vzdy vie, ako potesit. Ale uznàvam, jeho oci sù na tom horsie ako moje v takychto situàciàch. Tak hurà do toho. Zapla som vystrazné svetlà, zhlboka sa nadychla a poprosila anjela stràzneho, nech este chvilu pockà s tou poobednajsou siestou. Po prvom soku, oci si privykali. Musela som vyzerat ako bùdkovy slimàk. Urcite som ich mala na stopkàch! Bolo to mojich najdlhsich 15 km! Oproti kamiony, ktoré rozprskàvali fontàny vody, tak na okamih to bolo fakt len po pamati. V aute bolo hrobové ticho. Muza som nepocula ani dychat. Urcite zadrziaval dych, aby nevypùstal spolu s vydychmi zo seba vzdychy strachu! Po nejakych 10 minùtach sme odbocili na vedlajsiu cestu. Padol mi kamen zo srdca. Ani policajtov sme nikde nevideli, teda nàm to preslo bez pokuty . Prisli sme pred dom, zaparkovala som auto a dala anjelovi stràznemu volno. Takze, aj takùto podobu mà vrtkavà pani Stastena. Mozno skùsim tù lotériu, jeden nikdy nevie, mozno bude este stàle sediet na tych mojich pleciach :) Samozrejme, ze akonàhle sme prisli domov, prestalo prsat! Toto bola prvy kràt situàcia v aute, kedy som mala naozaj strach. Keby som mala v aute dcéru, tak cakàm az doprsi, urcite by som si nezobrala taky risk na svedomie. Uz by som si to nechcela zopakovat.

.....aj na vola! :)

Len neviem, ci sa tesit z toho, ze màm stastie, alebo sa tràpit nad tym, ze som vol!? :)))

Rodinnà kriza

Tak po dlhom case sme si uzivali kludné sobotnajsie doobedie. Vcera nàm ohradili bar a v pondelok sa zacina vsetko robit! Hurààà. Naobedovali sme sa, malà si pustila Shreka a my sme isli "zavazovt sàdielko" :) O pol tretej zazvonil telefon. Kym sme stihli reagovat, bolo neskoro. Tak sme dokoncili nacatù pràcu :) a drahy vytocil cislo, aby zistil, kto nàs skùsal zohnat v sobotu v case siesty :). Cislo bolo so slovenskou predvolbou. Bolo to cislo mojej mamy. Tak som vytocila cislo, zvonilo a zvonilo a zvonilo. Uz som chcela zlozit, ked sa ozvalo velmi tiché: 'Haloo? Noo, kto volà?' Tak som na plné hrdlo zanotila nasim trnavskym nàrecim: 'No gdo asi, dzedo mrààz, ty herecka ! :))))' a rehocem sa na plné kolo. Mama sa rozplace do telefonu! Smiech ma presiel, ako psika autobus. Tak rychlo a tak bolestne! Nikto sa s nou doma este stàle nebavi! Spustila mama. Tak tu to bude trosku ako v Pulp Fiction. Musime sa vràtit v case....

Vsetko to zacalo minuly rok v lete. Najstarsiu sestru som chcela u nàs zamestant, kedze je vyucenà kuchàrka. Financne to nemajù lahké a tak som si povedala, ze namiesto dàvania ryb, naucim ju ich chytat! Rozobrali to so svagrom a dobre. Pride na rok a uvidi sa, ci zostane dlhsie alebo nie. Rok zostane s najmladsou a dvaja starsi budù pokracovat po letnych pràzdninàch na slovenskych skolàch. Mama sùhlasila, ze jej pomoze. Takze sme ich boli zobrat koncom jùna. Prvy mesiac bolo vsetko v poriadku. Po mesiaci, mladsia zacala mat problémy. Teda ona nie, to tà starsia ju strasila, ze ako to bude v skole, ked ona nevie po francùzsky! Este v màji som pisala inspektoràtu skolstva a poziadala, aby sestrinu malù nechali rok v skolke, kedze mala len sest rokov. Odmietli s tym, ze prvy rok, CP, je vlastne ako nasa preskolskà trieda a keby boli naozaj vàzne problémy, zopakuje si rocnik, co tu nie je problém. Aj francùzske deti tu opakujù rocniky bezne. Navyse mala dohodnuté doucovanie jazyka specialnou ucitelkou, ktorà by chodila za nou do nasej skoly, dva kràt do tyzdna. Lenze, jej "velkà" sestra jej nahnala taky strach, ze kazdy vecer plakala a nechcela zostat! To som sa dozvedela az nakoniec. Takze sestra mi druhy augustovy tyzden spravila scénu a ona ide jednoducho domov! A hned! Muz ma zamozrejme obvinil, ze je to vsetko moja chyba! Urcite som jej povedala nieco, co ju odradilo zostat! Naozaj som si nebola vedomà toho, ze by som spravila nieco tak hrozné, aby musela takto na mna vybehnùt a zachovat sa tak, ako sa zachovala! Takze, sme museli vymysliet, ako ich dopravit domov. Ju a jej tri deti. Nakoniec sme to vyriesili autobusom, kedze letenky uz boli nehoràzne drahé. Koniec pràzdnin a lety bud plné, alebo cenovo nepristupné. Deti ani nepozdravili, dokonca ani mojho muza, hoci on naozaj nikomu nic nespravil. Financne som ich podporovala odkedy som bola vonku. Nie len ja, moj muz samozrejme tiez. Nikdy mi nepovedal, ze nemozem poslat peniaze, ci dary pre deti v podobe satstva a obuvi. Ale to zostalo zabudnuté. Nie nechcem, aby boli nesmierne vdacni, pomohla som lebo som mohla a chcela, ale aspon trochu respektu, ak nie ku mne, tak ku mojmu muzovi by sa patrilo. A tak koncom augusta ich muz zaviezol do Pariza na autobusovù zastàvku. Rozlùcili sa velmi milo, dakovali, usmievali sa, skràtka akoby sa nic nestalo. O tyzden ma zrusil brat na skype a celà rodina prestala komunikovat! Vravim si, ok, ja to prezijem, nie je to prvy kràt v mojom zivote. S otcom nekomunikujem uz 9 rokov, nevidela som ho rovnako dlho. Za dobrotu na zobrotu. Jednoducho, to bolo pre nu tazké rozhodnùt sa a chcela sa vràtit domov a nevedela ako mi to povedat. Tak sa za malichernost na mna ocapila a hrala sa na kacirku. Doma mi samozrejme nezostala nic dlznà! Mama mi volala na Stedry Vecer a vycistila mi zalùdok! Nedotklo sa ma to. Smiala som sa, vedela som, odkial vietor fùka :) Tak mi muz vravi, pozvi mamu k nàm. Vo Francùzsku este nebola, tak nech vidi na vlastné oci, raz videné, je desat kràt ùcinnejsie ako ako stokràt povedané :) Tak slovo dalo slovo, aj ked som zo zaciatku nebola nadsenà. Podarilo sa nàm zohnat letenky za korunu! Dokonca brat to bol vyplatit na letisku osobne a sàm jej povedal nech ide. Samozrejme, mojej starsej sestre to nesedelo. Vyslala ju s vetou: "Nech ti povie co chce," to ako ja, "ale ja hovorim pravdu!" Mama stastlivo dostresovala do Francùzska! Malà sa k nej mala, akoby to bolo len vcera, co ju videla naposledy :) Bol to rok, co sme ju navstivili. Bola milo prekvapenà, ako ju malà prijala :) Tych 17 dni ubehlo ako voda a ani sme sa nenazdali, vyprevàdzali sme ju domov. Vracala sa so zlym pocitom. Tusila, co ju doma cakà. No a tu sa vraciame do pritomnosti.

Tak ked sa ukludnila, vysvetlila mi, co sa deje doma. Nikto s nou nerozpràva, ani nepozdravia. Byvajù v jej byte a dàvajù jej pocitit, ze je tam navyse. Dnes ju dostala ùplnà malickost. Len ono ich je uz asi vela. Chcela ist vyvesat pràdlo na balkon a dvere do izby, cez ktorù treba prejst , aby ste sa na ten balkon dostali, boli zamknuté na klùc! Dorazilo ju to. Nezvlàdla to, zrùtila sa a zavolala mi! Viem, ze mama nie je lahkà povaha, kazdy màme svoje muchy, ale toto je uz fakt vela aj na vola! Uz s nou viac ako dva mesiace nerozpràvajù, jedine najmladsia pozdravi -Ahoj babka- a inak ma zakàzané s nou komunikovat. Svagor tiez len medzi zuby pozdravi, asi aby sestra nepocula a to je ich celà komunikàcia. Sestra totiz mame narozpràvala, ze som tu nacierno, nemàm poistku a nic nie je moje, navyse muz nie je este rovedeny! Tak ked tu bola, som jej na stol vylozila moju Carte Vitale a moju visa kartu. Vravim jej, ze keby som tu bola nacierno, nikto mi neotvori bankovy ucet a nedà mi kartu poistenca, kedze je tu podobny systém zdravotnych poistovni ako u nàs! Tak sa ukludnila a zvysok som jej uz nemusela vysvetlovat. Pochopila aj sama.....

Neviem ako jej pomoct. Mà este rok do dochodku a musi si to odrobit, inak by stratila dost velkù ciastku z tej almuzny, ktorù jej vymerajù :) Dùfam, ze nevyvedie nieco hlùpe! Pokùsim sa nàjst riesenie skor, nez sa zblàzni. Musim obvolat ambasàdu, ako to je tunak, ak ju zamestnàm, ci jej to budù ràtat do dochodku. Ak màte niekto informàcie tohto druhu, bola by som rada, keby ste mi dali vediet. Aj ked som sa zaprisàhavala, ze uz nikdy! Ale ako sa vravi, nikdy nehovor nikdy!

Nostalgia

Dnes màm takùto nàladu: pozri tunak, este som neprisla na to, ako download videà z youtube, ale pride aj na to :)

http://www.youtube.com/watch?v=Ge8nT0bNd0A

Samozrejme, ze nezabila posledného muza vidlickou :)

Potom pride drahy z obchodu s tym najvacsim moznym ùsmevom a zahlàsi: "One bread for Miss France!"

No nedali by ste mu bozk smrti?! :)))

Srdcovà dàma

Navstivila som znàmych. Pani mà konicek vysivanie sijacim strojom a sitie roznych originàlnych utierok. Tak som ju poprosila o skràtenie dlhych nohavic. Manzelsky pàr, ktory je spolu uz 40 rokov. Kràsa vidiet takychto ludi spolu aj po 40tich rokoch, plnych làsky, porozumenia a tolerancie. Po skràteni jedného pàru nohavic sme si sadli ku kàve a diskutovali o kadecom. Zeny, tie vzdy nàjdu tému na diskusiu :)

Rec padla na ziarlivost a neveru. Z vlastnej skùsenosti prisla k takémuto zàveru: -Ak je to zàlezitost od opasku dolu, dà sa to vyriesit. Ak je to zàlezitost od opasku hore, niet co riesit.- Rozpràvala z nej skùsenost. Manzel mal milenku, odstahoval sa od nej na 18 mesiacov, nie vsak ku milenke. Vysvetlila mi, aké to bolo tazké. Syn, ktory mal 13 rokov, vysvetlovania a hladanie cesty. Nikdy vraj nezabudne, ked isla za nim ku nej. Bolo mu treba povedat, ze na druhy den musi ist so synom na skùsku, nakolko jej v pràci nedali volno. Vo svojom byte nedvihal telefon, bolo to pred érou mobilov. Pocit nadradenosti dotycnej a jej prekvapivy klud a vyrovnanost. Prekonali to. Obdivujem jej silu, povzniest sa nad tou skutocnostou, ze jej muz ... Nie, nie je to lahké zit s vedomim, ze vàs ktosi podviedol, aj ked to bolo "iba" fyzického charakteru, ale treba si uvedomit, co je v zivote dolezitejsie. Ja som len sedela a nenachàdzala slov. Neviem si predstavit, ze by som dokàzala...

Potom som si spomenula na den, ked som nasla to, co som nehladala. Hladala som akysi moj papier. Omylom, naozaj to nie je moj styl, hrabat sa v niecich papieroch, aj ked sme spolu zili uz niekolko rokov, listy adresované drahému som neotvàrala, aj ked boli len z banky, ci inej institùcie. A tak som nàhodou nasla doklady drahého, staré, dàvno neplatné. V ktorych stàlo okrem mena, adresy a dàtumu narodenia, stav- zenaty!!! Ruky sa mi triasli, na moment sa mi zastavilo srdce a vravim si, to nie je mozné, pytala som sa ho, povedal nie. Tym to pre mna haslo, viac som nehladala. Ten doklad v mojich rukàch ma pàlil. Dùfala som, ze to bude nejaky omyl; Mozno je uz rozvedeny, ale preco mi nepovedal, ze bol zenaty?! Prisiel domov, spytala som sa ho. Najprv jeho zàchvat hnevu, preco som sa mu hrabala v papieroch!! Vysvetlila som mu, ze to bola nàhoda. Prvà rana: Netajil, je zenaty, avsak so zenou uz nezije roky. On je v Anglicku, ona vo Francuzsku. Nevidel ju a odisiel od nej. Druhà rana: je zenaty uz druhy kràt! V okamziku sa mi zrùtil moj domcek z kariet. Cely nàs vztah bol vybudovany na klamstve! Citila som sa podvedenà, oklamanà, zneuzità. Myslela som si, ze nikdy mu nedokàzam odpustit ten fakt, ze mi nepovedal pravdu. Uz nikdy mu nebudem moct verit. Nemala som nikoho, komu by som to mohla povedat, vyzalovat sa. Hanbila som sa za to, ze som bala takà naivnà a zalùbeno dovercivà. Moj svet sa mi zacal rùcat pred ocami. Pohlcovala ho nicota. Len malinké, ziarivé zrniecko piesku kdesi v tmàch nicoty. Dcéra. Mala vtedy nieco vyse roka. Nevedela som, co dalej. Odist, kam? Domov? Neprichàdzalo do ùvahy. Ja v postnatàlnej depresii, neschopnà postarat sa o moju dcéru. Malà naviazanà na otca. On zàvisly na nej. Milion otàzok a ani jedna priama odpoved. Co spravit?! Hodit sa pod vlak?! Cez dedinu ziadny vlak nechodil! Nic, treba nieco spravit. Nevedela som co. Bola som ako zviera zahnané do kùta. Zùrila som, hnevala som sa sama na seba, ako som mohla byt takà naivnà; nanho, ako mi mohol takto klamat, co iné este predo mnou taji, bola som na konci so silami. Po zùrivosti prisla bezmocnost. Pocit lutosti z premrhanych rokov zivota, z premàrnenych zivotnych sanci... Ked ma presla zùrivost a lùtost, na rad prisiel plac. Rumàzgala som... Revala som... Plakala som... Vzlykala som.... Slzila som... Vyplavovala som vsetku tù zlobu, zatrpknutost, bezmocnost, lùtost a spinu zo mna von. Sklamanie.. Po tyzdni som bola schopnà pocùvat. Aj to len s velkou dàvkou sebazapierania. Rozhovory, ktoré nikam neviedli. Bolo to ako sypanie soli do otvorenych ràn... Otàzky, na ktoré sa nedali nàjst odpovede... Mlcanie, ktoré zatinalo do zivého... Bolo sa treba rozhodnùt, co dalej. Znovu debata, odlozit emocie a sebalutost bokom a pozriet sa na to reàlne. Bolelo, boli, bude boliet... Pomaly sa bolest otupovala. Vracala sa stratenà dovera, aj ked velmi, velmi pomaly. Dnes to nie je zabudnuté, ale je to odlozené a hermeticky uzavreté v pohàriku na najvyssej policke... Obcas sa to vyplazi von, ako Dzin z flase a màta. Ani neviem, kde som este nasla v sebe silu, vsadit na srdcovù dàmu, a nerozhodnùt sa pre jej sestru nenàvist... Aj ked pokusenie bolo velké.

Presli sme asi najdlhsim rozvodovym konanim v historii rozvodového sùdnictva. Ziadost bola podanà v decembri 2004 jeho zenou. Od roku 1996 spolu neziju v jednej domàcnosti! Obidvaja sùhlasia s rozvodom, nikto od nikoho nic neziada, nemajù spolocné deti a predsa...V Januàri 2007, prebehlo zàverecné konanie a dnes by sme mali mat papier, ze oficiàlne spolu nezijù od roku 1996!!! Viva la France!!!! Este stàle je to, mali by sme.... Jedna vec vo Francùzsku, nikdy nie je nic isté, pokial to nemàte na papieri ...

Postnatàlna depresia

Chcem vàm opisat cast zivota, ktorù som si nezvolila dobrovolne a ktorù, keby sa dalo, by som nejradsej vygumovala z pamati mojich najblizsich. To sa mi vsak nikdy nepodari. Hambim sa za to, ako som sa dokàzala k nim spràvat.

Zacalo sa to po porode mojho zàzraku. Samotny porod prebehol bez toho, aby som sa nan psychicky pripravila, aj ked som si nie na cistom, ci sa to vobec pri prvom dà. Je to ako so zmrzlinou, darmo vàm niekto opise ako, vyzerà, ako chuti aj tak, az ked ju ochutnàte pochopite o com ten druhy hovoril:) Po tyzdnovej "rehabilitàcii" v nemocnici, kedy som plakala castejsie ako moja dcéra a to plakala za prvù ligu :), som celà vytesenà a ubolenà prisla do vytùzeného domova. Prvé dve hodiny bolo fajn, potom zacal kolotoc. Krmit, prebalit a prezliect. Plienky nestihali absorbovat, tak si to odniesli veci:) Krmilo sa u nàs kazdù hodinu, niekedy sme vydrzali az dve! Nakrmenà, prebalenà a hups dat prat, upratat a uz zasa treba krmit :) Takto to slo dva tyzdne dokola. Prvy kràt sme sa vybrali na prechàdzku:) Kràsne nakrmeni, prebaleni 10 minut v aute a uz reveme, ze sme hladni a màme nalozené v gatiach! Hurà dokrmit v aute na parkovisku, prebalit nalozit do kàry a hajde nieco kùpit, kym nàs hlad zachvàti. Poviem vàm s takym ràdiom chodit po meste, ziadna vyhra. Ludia za vami tocia hlavu a v ociach ten vyraz " akà krutà matka, takto nechà také malilinké bàbo plakat." A este pokrùtia hlavou na znak nesùhlasu. A vàm je z toho do placu, no mozno aj tie hormony majù na tom svoj podiel. Ponàhlate sa najviac, co vàm sili stacia domov! Kocik sme na 4 mesiace odlozili. malej sa v nom nepàcilo. Pré dva mesiace ju nosil v klokanke muz, mna este stàle bolel rez. Taktiez po troch tyzdnoch som zacala bojkotovat zvyk "krmit kazdù hodinu" od jedenàstej vecera do 5 tej ràna. Jediny ùspesny sposob, malà spala na muzovi v hùpacom kresle. Viem, nebezpecné, ale od vycerpania som uz nevedela ako dalej. Zabralo, muz sice spal ako na ihlàch, ale vydrzali spolu tri, niekedy az styri hodiny. Vycerpanost sa akumulovala u obidvoch. Zacalo tazké obdobie pre oboch. Muz si poobede pospal s malou, ale ja som "musela" dozehlit, doprat, doumyvat a vecer dopozerat, odmailovat a pockat na muza. Sila zvyku, nevedela som sa bez neho ulozit a ist spat. To ma este vecer "vytocil" svojimi problémami so séfom a jeho milenkou v pràci. Jemu sa ulavilo a vo mne to vrelo. Takto sme ficali 6 mesiacov. Nemala som pri sebe rodinu, ktorà by pomohla, poradila a podrzala. Cez telefon to nie je ono. Nikto vàm nedodà pocit istoty cez telefon. Po 6 mesiacoch som prvy kràt spozorovala vàznejsiu zmenu na mojom spràvani. Podràzdenost bola jav nepretrzity, zacala som sa dokonca odcudzovat aj malej. Nehrozi aby som ju pomojkala, este obcas pusu, ale bolo to skor z donùtenia ako z presvedcenia. Z muzom sme uz nerozpràvali, stekali sme na seba. Ked som bola vrcholne vytocenà, tresla som dverami a zavrela som sa do spàlne. Ked sa prisla malà pozriet, ci je maminka OK, tak som ju surovo vyhodila za dvere. Zacala som v sebe citit nehoràznu agresivitu, neviem skade to do mna voslo, ale dralo sa to von ako sidlo z vreca. Ked som nasla na stole tanier po ranajkàch, pleskla som ho o stenu a bolo upratané. Ulavilo sa mi. Potom to uz bolo na dennom poriadku. Potkla som sa na hracke malej, buchla som ju o zem a rozletela sa na màrne kùsky. Zasa ùlava. Tak isto skoncil dialkovy ovlàdac a véééla tanierov, sàlok, hraciek. Malà sa ma zacala bàt. Nevedela som trpezlivo odpovedat. V jednom kuse som ziapala a bolo mi jedno, ci to bola malà, alebo muz. Nadelovala som rovnako! Bezcitne, kruto a bezohladne. Nik a nic mi nebolo svaté. V tom case som vàzila necelych 43 kil. Kruhy pod ocami od ùnavy boli také tmavé, ze som vyzerala ako medvedik panda. Nedokàzala som sa v klude najest, jediné co som dokàzala, bolo spat. Aj 15 hodin v kuse. Malà sa naucila vyliezt z postielky, jemne zavrela za sebou dvere a isla sa hrat do obyvacky. Muz jej doniesol ranajky. Malà mala vyse roka, ked si lekàr vsimol, ze nieco nie je v poriadku. Spravila som test. Vysledky boli alarmujùce. Tak sme diskutovali, ako najlepsie bojovat proti tejto pliage. Lieky som radikàlne odmietla, zostàval sport. Vraj sport pomàha uvolnovat takéto depresivne stavy. Postnatàlna depresia, je len prechodné obdobie. Vraj sa casom sama vytrati. To tvrdia lekàrske stùdie, nakolko sù pravdivé, neviem.

Akonàhle sme identifikovali problém, bolo ho treba riesit. Mala som konzultàcie raz za dva tyzdne u nàsho vseobecného lekàra. Zobrala som so sebou muza, nakolko on sa domnieval, ze som "len" nervàcka. Ani sa mu necudujem, spràvala som sa ako zmyslov zbavenà. Nechcite vediet kolko tanierov som rozbila a keby len to, sù veci, o ktorych este nedokàzem takto verejne pisat. Lekàr mu vysvetlil, co sa deje v mojej hlave. Pozeral nanho stàle podozrivo, ale pomaly to bral na vedomie. Zacala som chodit do fitnes klubu dva kràt do tyzdna, plus plàvanie. Muz bol doma s malou. Zacala som kontrolovat svoju agresivitu. Islo to velmi tazko. Kypelo to vo mne. Ked ma chytal atak zùrivosti, tak som co najkrotkejsie odisla do izby a tam som ho rozdychavala. Vtedy ma nikto nevyrusoval, obidvaja si boli vedomi nàsledkov, az zasa vybuchnem. Bola to tazkà skùska. Pre nàs vsetkych. Najviac trpela tym dcéra. Vdaka tomuto obdobiu som nedokàzala vychutnat jej pritomnost a tesit sa z jej velkych ùspechov. Bola pre mna "zàtazou". Tak som ju vnimala vdaka svojej chorobe. A ona sa ku mne tùlila a bozkàvala ma s takou làskou a ja som nebola schopnà jej opatovat tu jej bezhranicnù làsku. Hladkala mi lica a volala ma maminka cez to vsetko, ze ja som na oplàtku na nu nahucala, alebo ju odsunula, nech neotravuje, lebo musim zehlit, varit ci umyt riad. Mali sme okamihy, ked som bola kludnà, ale tie nedokàzali vykompenzovat tie cierne okamihy. Dodnes sa ma najprv spyta, ci ma moze objat, alebo mi dat pusu, ako pamiatku na tych 12 mesiacov hrozy, na ktoré asi nikdy nezabudne a uz teraz viem, ze mi ich raz pripomenie. Neviem, ci sa jej dokàzem pozriet do oci, az nastane tà chvila....

Muz mà s dcérou nàdherny vztah, kedze on bol ten, ktory kompenzoval moje citové zlyhanie. Chodievali spolu von, ked som bola neznesitelnà. Vzdy si ju zastal, ked som na nu bez priciny vybehla. Ak sa jej dnes spytate, ci ideme von bez tatinka povie nie, nechajme doma mamu! Takà je u nàs realita! Nelutujem sa, sposobila som si to "sama". Snazim sa co to napravit, ale nie je to lahké. Vsetka cest mojmu muzovi, ktory to pretrpel som mnou a nikdy ma neocernoval pred mojou vlastnou dcérou. Som mu nesmierne vdacnà, ze stàl pri mne a este i dnes je tu so mnou. [Momentàlne mi noti uspàvanku. Je sice v podobe chràpania, ale lepsie ako klincom do oka:)]

Nechcem tymito slovami ospravedlnit co som vykonala, ale chcem vàs poprosit, ak je mozné, vsimajte si ludi okolo seba. Stat sa to moze hocikomu. Postihlo to moju znàmu po narodeni druhého dietata. Tiez sa to vlieklo dlho, kym si uvedomili, co sa s nou deje. Pre tych, ktory este len plànujù rodinu, budte prozretelny a informovany. V tomto pripade prevencia a osveta dokàzu zabrànit najhorsiemu. Rozpadu manzelstva, pokryveniu detskej duse a straty sebaùcty... Z celého srdca vàm prajem, aby ste vy, ani vasi najblizsi, nikdy nemuseli prejst takymto chodnikom pocas vàsho zivota :)

Velmi, velmi tazko sa mi to tu pise, niekolko kràt som prerusila pisanie, koli nàvalu slz. Mrzi ma jedine to, ako som sa spràvala k tej najbezbrannejsej osobke. Je mi lùto, ze som jej zivot takto poznacila. Dùfam, ze mi dokàze raz odpustit....

Bozie mlyny...

Kazdy z vàs urcite pozna ludové prislovie: "Bozie mlyny melù pomaly, ale iste..." Dalsia mùdrost je: "Aj ked kazdy bude potrestany za jeho zlé skutky, my tam nebudeme, aby sme to videli, a dostalo sa nàm tak zadostucinenia. Budte si vsak vedomi toho, ze ten trest pride." Moj muz sa mi raz zdoveril, ze on mà také "stastie", ze ludia, ktori mu naozaj vàzne ublizili, tak trest ich neminie. Je pri tom, ked sa im zrùti "svet" a tym sa mu dostane akejsi "odmeny zadostucinenia". Ja, co sa tohoto tyka, som skeptickà. Vela ludi mi ublizilo a nakoniec im este bolo lepsie ako mne! Muz mi vsak prizvukoval, ze nikdy nic zlé nikomu nezelà.

Pocas nàsho pobytu v Uk manzel pracoval pre velky hotel v srdci parku New Forest. Mal nad sebou sefa, ktory riadil cely personàl. Pracoval s nimi v restauràcii. Bol to mily clovek, sice si trochu vymyslal, ale boli to také nevinné klamstvà. Napr: mal dvoch synov, tak aspon raz do tyzdna bol jeden z nich chory a musel s nim zostat doma, alebo sa v noci nevyspal a poprosil muza, ci to nedorobi zanho. Muzovi to nerobilo problémy. Ked sme sa prestahovali do toho dvojizbového bytu, ktory sme uz tradicne museli cely poupratovat, vymalovat, vydrhnut. Po dvoch mesiacoch tvrdej pràce bol sùci, na byvanie. Ja som si teda vsetky svoje "byvania" musela oddret:) V novembri, pred mojimi narodeninami, sme sa teda stastlivo nastahovali. Bolo to uzasné. V tom roku v decembri k nim prisla pomocnica do baru. Nic, len na doobedie a niekedy vecer. Samozrejme, co cert (ne)chcel, bola na love. Hladala az nakoniec nasla jedného tupca :) séf sa zamotal do jej sieti, cez to vsetko, ze bol zenaty a mal dve deti. Poznàme jeho zenu, je to velmi milà zena. Zacalo sa peklo pre vsetkych zamestnancov. Tyzden po tom ako sa dali "do kopy", ju vymenoval za svoju zàstupkynu! Vsetci boli sokovani, nakolko nemala vzdelanie, ani praktickù skùsenost na tento post, kedze zahrnal pràcu v restauràcii. Po veceroch ju ucil ako prestriet stoly, kedze ani netusila, ako treba ulozit tri vidlicky dva noziky a dve lyzicky na stol. Cez to vsetko, sa tvàrila bohorovne. Ona vsetko vie najlepsie a vela kràt si zacala aj s muzom, ktory je profesionàl, nakolko pracoval aj v 5 hviezdickovych hoteloch predtym a mà za sebou skutocne bohatù prax. Vela kràt prisiel vynervovany a vystresovany. Samozrejme, ze oni dvaja sa pravidelne vyparili po veceroch a moj muz musel doràbat vsetko s ostatnymi casnikmi. Vela kràt som vybuchla, lebo ma to dokàzalo riadne nasrdit. On mi vsak vzdy povedal:"Nedàm im dovod, aby ma mohli zhodit. Takto, ked je moja pràca vzdy bezchybnà, sù na mna kràtky." Dnes viem, ze mal pravdu, vtedy som to videla ako velkù nespravodlivost! A tak sa napatie stupnovalo, vsetci videli co sa deje, ale nikto nic nepovedal. Séf dokonca pozadoval od zamestnancov, aby klamali aj jeho zene. Ked zavolala a on bol pocas pracovnej doby vonku s nou, museli povedat, ze je velmi zanepràzdneny a on jej zavolà. Potom rychlo zavolali na jeho mobil a on jej zavolal spat! Stalo sa to aj nàm. Doma povedal, ze spi v hoteli, lebo mà tzv: NIGHT SERVICE. Samozrejme, ze pracoval moj muz a ked zavolala, musel si nieco vymysliet a rychle mu zavolat, aby zavolal zene domov. Bolo to hrozné, nakolko je to velmi milà zena! Takto to pokracovalo takmer tri roky. Hàdavali sa v pràci, jeden na druhého si za chrbtom nadàvali!

Ked som zostala tehotnà, automaticky sme to oznàmili séfovi. Nepovedal nic. Ked som bola v osmom mesiaci, tak nàm prisiel oznàmit, ze sa musime vystahovat, ze ony maju taky zàkon. Neposkytujù ubytovanie rodinàm! Vedel od 10 tyzdnov, ze som tehotnà a cakal do osmeho mesiaca, aby nàm toto oznàmil? Nedalo nàm to. Pàtrali sme. Vypàtrali sme, ze jeho milenka predala dom, ktory mala s jej vtedy priatelom, ktorému tiez rozbila manzelstvo, a nemà kde byvat. Tak mu prislo vhod nàs vyhodit. Muz poznal velmi dobre kuchàra a ten byval v areàly majitela hotelovej siete, pre ktorù moj muz pracoval. Vysvetlili sme mu, preco nàs chce séf vyhodit z bytu. Jemu viac netrebalo. Na druhy den prisiel séf ako pes, keby mal chvost, tak ho mà asi zveseny medzi nohami. Muz nebol doma. Bola som sama. Prisiel, velmi sa mi ospravedlnoval, màval mi akymsi papierom pred nosom. Vraj to nebol on, to sàm velky séf tak rozhodol! Pritom to bol on sàm, ktory velmi skodoradostne muzovi oznàmil, ze musime z bytu von este pred narodenim malej! Podàval mi fax od sèfa, ze mozeme zostat tak dlho, ako budeme potrebovat. Tak som sa mu podakovala, ponùkla kàvu, popytala na deti a potom som s ùlavou za nim zavrela dvere a myslela si svoje. Muz sa vràtil a vedeli sme, ze sme zasa raz vyhrali aj vdaka jeho dobrej reputàcii v pràci.

Malà sa narodila, avsak ich tlak neskoncil. Muz pracoval dlho do noci, lebo oni sa zabàvali. Ked uz toho zacinalo byt dost, muz odmietol nocne sluzby. Tak nadisiel cas, ze madam musela zostat v noci sama. Raz okolo polnoci nàm zazvonil telefon. Muz dvihol a volala ona. Vraj sa jej niekto dobija do izby a ona sa velmi boji. Muz vysiel teda hore k jej izbe. Nikde nikoho, vsade klud. tak jej zaklopal na dvere. Ona otvorila a bola omotanà len v osuske. Muz nevosiel dnu, povedal jej , ze nikto nie je na chodbe, na co zacala hrat ako sa strasne boji a nech zostane spat s nou v izbe. Muzovi takmer padli cocky na koberec od prekvapenia a hovori jej:" Ja màm dolu zenu s dcérkou a ty si myslis, ze by som ich nechal spat samé a zostal tu s tebou, aby si sa nebàla?!! To si naozaj veris, ze si az takà neodolatelnà?! Nechci aby som ta vysmial!" Otocil sa a odisiel. Odvtedy som tù zenskù nemohla vystàt!! Mrcha jedna! Malà nemala este ani rok a "premiestnili ju". Dali jej na vyber, bud pojde do druhého hotela alebo odide. Odisla, na ùlavu vsetkym:) Este stihla vsak mojmu muzovi povedat:"Tvoja zena ma nemà velmi v làske, vsak?!" Asi dùfala, ze muz bude slusny a povie jej, ako velmi ju màm rada; on vsak len zahlàsil:" A mà ta mat preco rada?!" Na reakciu od nej uz necakal.

Po tom co odisla, zostal klud. Pràca sa vràtila do starych kolaji, avsak vztah medzi muzom a séfom zostal nastrbeny. Tesne pred tym, nez sme sa stahovali, sme sa dozvedeli, co sa udialo. Velmi tùzila po dietati. Aj sa jej to podarilo, ale az po tom, co odisla od nàs. Cakala so séfom dieta. Avsak dieta bolo postihnuté a rozhodla sa to riesit potratom! Jemu nedovolila ist ani na pohreb. Dà sa totiz vyziadat dieta (plod) po potrate. Po siestom mesiaci màte automaticky pràvo na svoje dieta, ak je to skor, treba prejst ziadostou, ale nie je to nic nemozné. Zaloval sa muzovi, ako sa k nemu zachovala. Ona stratila vsetko. Rodicovsky dom, ktory musela predat, pràcu, vytùzené dieta. Zivot jej zostal v troskàch. Vtedy mi muz povedal, vidis, zasa sa raz "Pàn Boh" odplatil za "dobrotu" a ja som tu, aby som to videl. Poviem vàm, na moràlku je to naozaj pozdvihujùce, ked vidite trest za vinu. Naozaj nàm zo zivota za tie tri roky urobili peklo. Ja som trpela depresiou. Aj ked sa volala postnatàlna depresia, ale vsetok ten stres pred a po narodeni dcéry, mi na pohode nepridal. Muz prisiel riadne vytoceny z pràce, vyzaloval sa mne a ja som filtrovala. Potom sa filter upchal a jedného dna to vybuchlo a vyrùtilo sa to von ako horùca làva a zanechalo po sebe vela skody. Spamatàvali sme sa dlho. Odniesla si to vsak najviac moja dcéra, co ma velmi mrzi.

Pritomnà minulost 2

Minuly piatok nezacal pràve najstastnejsie. K pohodicke potrebujem svojich osem hodin spànku. No ale nezadarilo sa, hoci som bola v posteli uz o desiatej. Najprv ma zo spokojného spànku vytrhol velmi neprijemny sen. Potom zostalo velmi dusno, zacalo hrmiet, ale osviezujùci dàzd nikde. Takto to pokracovalo do tretej ràna, ked som jasne pocula rachot v dome. Akoby niekto narazil do niecoho. Cakàm, ci sa drahy vyrùti na toaletu, ale vsade ticho. Tak som presla cez zàchod, kùpelku az po kuchynu. Ani zivej duse. Zobudila som drahého, hovorim mu, strasi ma :) Zagànil na mna tymi rozospatymi ockami, presiel cely dom este raz a vràtil sa do postele. Privynula som sa k nemu, ale spànok bol na mile vzdialeny. Poznàte ten pocit ked vàm srdce bije v usiach? Ako ozvena: Bum, bum-bum,bum ....... Ako by vàm udieralo priamo na bubienok. Tak okolo stvrtej sa mi hàdam podarilo konecne zaspat. O osmej vstal poklad, maminka brusko je hladné. Tak sme ho isli nakrmit. Slùbila som dievcine uz z opisanej rodiny, ze sa zastavim doobeda a pojdeme na konvalinky. Nechcelo sa mi, ale slùbila som a sluby treba dodrzat. U nich doma to bolo zasa veselé. Matka bola v nàlade. Nezistovala som preco, cim skor sme isli na tie konvalinky. Vràtili sme sa este pred obedom, lebo som musela ist navarit obed. Matka jej vsak neprestala nadàvat a takmer ju vyfackala, keby som tam nebola, asi sa nezrdzi. Neviem. Tak som jej navrhla, ze zoberiem jej dcéru k nàm, nech si trochu oddychnu jedna od druhej. :) Najprv radikàlne zamietla s odovodnenim, ze len na to cakà a preto sa tak "strasne" spràva. No tak som ju este chvilu spracovàvala a nakoniec povolila. Odchàdzali sme o desat dvanàst. Po ceste sa mi rozplakala v aute, ze vsetko doma porobila, poriadila a potom zasla po mamu do pràce na skùtry. Nevie preco na nu ziapala, teda vie, nebol doma alkohol, ani peniaze na kùpu! Tak som ju utesila, spravime si kludné poobedie. No ale nevyslo to celkom tak, ako som si zelala. Po obede sa zapijalo vybùranie podlazi. Malo prist zopàr ludi, ktori nam pomohli a ako vdaku sme zorganizovali mini pàrty. Bolo treba kùpit obcerstvenie a co to na zahryznutie. Tak sme kùpili potrebné nàpoje na takyto typ pàrty a rozhodla som sa, ze spravim fànky a langosiky. Ona sa zabavila s malou, tak som mala volnù kuchynu. Islo mi to od ruky. O stvrt na sest vsetko bolo hotové a tak sme si sadli ku kàve a ochutnali dobrotky. Teda ja nie, ale dievcatàm chutilo. Malà nieco odbehla a zostali sme samé. Rozpràvali sme o jej priatelovi a tak, také babské reci. Ani neviem ako sa zvrtla rec na jej mamu. Tak som zasa zopakovala, ze depresia je zàkernà choroba a urcite ju mà jej matka rada, len nevie ako to dat najavo. Tiez mala tazky zivot. Na co mi ona odpovedala: "Tomu neverim! Vies ako mi ublizila? A nie raz!" Uz som ju nedokàzala zastavit. Rùtilo sa to z nej rychlostou svetla. "Ked som mala osem rokov, bola som zneuzità vlastnym strykom. Musela som ist na policiu a odpvedat na ich otàzky. Potom prebehol sùd, on sa tym ani netajil, ze to spravil! Dostal rok vo vazeni, z toho 8 mesiacov podmienecne." Nadychla sa a pokracovala skor nez som stihla nieco povedat. "To vsak nebolo to najhorsie! Moja matka to verejne preberala v bare u nas v dedine!" Len sa zmozem povedat, ze mi je to strasne lùto a ze si nedokàzem ani predstavit, aké tazké to musi pre nu byt. Este v Uk som videla vela dokumentov o takychto pripadoch a po porode dcéry som nedokàzala uz na nic podobné pozerat. Zostala som velmi citlivà. Mat vsak pred sebou takéto dieta, je ùplne nieco iné. Ani vàm neviem opisat, ako som sa v tej chvili citila. Presla som cez pocit na zvracanie, potom prisiel naval lutosti a nakoniec tupà bolest kdesi za hrudnou kostou. Tlacili sa mi slzy do oci a ani za svet nàjst nejaké slovà, ktoré by boli tie spràvne v dany okamih. Ona vsak pokracovala. "Dostala som "odskodne", neviem ako vie niekto v takychto pripadoch urcit hlbku ujmy a tym priamo ùmerne vyràtat vysku oskodného! "Mama mi vsetky peniaze vybrala! Zistila som to az ked som si chcela kùpit telefon. Prisla som do banky, matka mi podpisala papiere, lebo som mala len 16. Mala som schodzku v banke, prisla som, podala som papiere a chcela som si vybrat 200 eùr na telefon. Pani v banke vsetko overila, ale povedala mi, ze jeden detail nesedi. Nemozeme vàm dat 200 eùr! Zostalo vàm na konte 17.56 eùr. Vies si to predstavit? Ona ma poslala do tej banky vybrat peniaze, nechala ma zo seba spravit hlupanu, hoci vedela, ze tam nic nie je!" Jej oci boli také smutné, nie, boli pràzdne, uz v nich nebol dokonca ani ten smùtok, len akàsi zatrpknutà bolest. Ja som to rozdychavala. Recové centrum ùplne paralizované. Uz viem ako sa citia ludia po poràzke s postihom recového centra. Hlavou vàm viri milion myslienok a nie a nie ich spràvne vlozit do ùst! Este na zàver dodala:"Munile mi vychmatla telefon ked bola opità, volala som s priatelom a aj jemu zacala vyhukovat do telefonu o tom. Ja som mu to povedala, on vie o tom. Stàle ma ponizuje!" Tak a teraz sa vyjadri, hùtam sama sebe. Tak som este raz zopakovala, ze sa nedokàzem ani v myslienkach priblizit k jej pocitom, ktoré musia byt, naozaj neviem aké. Po tom vsetkom, ja sa citim akoby sa na mna zosunul Mount Everest. A to som iba pocùvala. Som prevalcovanà. A to som si myslela, ze mna uz len tak lahko nieco nerozhàdze. Co sa potom odohràva v jej vnùtri? Ako sa mà clovek vyrovnat s takouto vecou v takom prostredi?! Bolo treba vstat a zaniest veci do baru na pàrty. Poviem vàm, presla ma chut niekam ist. Avsak ona vstala a podakovala sa mi za vsetko, ze mohla s nami stràvit popoludnie a ze som si ju vypocula a ze aspon niekde na chvilu nasla klud. Ponosili sme vsetko do auta a prisli pràve v cas. Ten podvecer drahy nezàvisle odo mna navrhol, ze ak chce, moze spat u nàs. S radostou prijala pozvanie. Jej matka nastastie neprotestovala. Stràvili sme kràsne sobotné ràno i poobedie, vybrali sme sa do mesta na zmrzlinu a pobehali po obchodoch. Len tak sa pokochat. O stvrtej jej prisla SMS-ka. Matka ju ziadala, aby prisla domov. Vraj jej dosli cigarety a je sama, tak ju ziadala, aby isla kupit krabicku cigariet. Ona mala dva kràt nehodu na skùtri, tak sa boji jazdit, vsade ju vozi jej dcéra. S nevolou odisla s tym, ze sa vràti. Muz ju zobral domov a ani nie o hodinu boli naspat. Bolo treba aj alkohol, nie len cigarety! Tak sme sa v klude navecerali a o pol deviatej sme ju zaviezli domov. Moj piatok sa skoncil v sobotu vecer. Dodnes sa zamyslam, ako dokazu byt ludia taki kruti a bezcitni? Ak vàm ublizia cudzi, mali by ste mat pri sebe rodinu, ktorà vàs dokàze podrzat. Ak vsak zlyhà aj tà?! Musela som sa s vami podelit o moje pocity, nedokàzem sa nad to len tak povzniest aj ked som si vedomà toho, ze to uz nedokàzem zmenit ani oplyvnit. Zivot nie je fér!

Pritomna minulost

Mala som moznost spoznat jednu rodinu. Otec i matka su nasimi zakaznikmi. Maju tri malolete deti. Teda coskoro len dve. Ich dcera bude mat v maji 18 rokov.

Spoznali sme ich na zaciatku. Matka je excentricka a velmi hlucna. Otec je naopak spolocensky, rad sa pobavi, ale tiez mu alkohol nie je cudzi. Avsak nie je hlucny, ci agresivny voci detom. Ona je typ cloveka, ktoremu by som sa za normalnych okolnosti z daleka vyhybala, nebyt jej deti. Ako som spominala, dcera ma takmer 18 rokov, syn 16 a najmladsi 12 rokov. Matka trpi tazkou depresiou, ktoru si lieci antidepresivami a alkoholom. Viete si predstavit vysledok. Su dni, ked je neznesitelna, dokonca aj pre mna je tazke vidiet ju v takom stave. Len raz som ju navstivila vecer. Nikdy viac! Neviem, ako sa musia citit jej deti. Kedykolvek pridem, vecne je tam krik. Dokonca ani normalna poziadavka ako je, nalej pohar vody, sa nezaobide bez kriku. Minule som doviezla jej dceru, bola u nas, rada sa zahra s malou, jej matku sme nasli sediet pred televizorom so sklenenym pohladom. Zmrazilo ma, vedela som, ze sa dlho nezdrzim. Pozdravili sme sa, ale ako keby som hovorila do tmy. Len to cez nu preslo, prikyvla hlavou, ale nic viac. A to inokedy by ma urozpavala k smrti! Tie jej nalady. Jeden nikdy nevie, co jej vrta hlavou. Dnes sa mi doplnila dalsia cast skladacky. Vcera som zobrala najstarsiu a najmladsieho k nam, s tym, ze prespia u nas. Velmi sa tesili. V dedine nemaju vela kamaratov, jej matke sa dari vacsinu pourazat a povyhadzovat z domu. Naozaj len silna natura sa dokaze v ich dome zdrzat a pocuvat ju dlhsie ako pol hodiny. Ja jej poznamky dokazem ignorovat, asi to bude tou mojou fracuzstinou. Navyse sa riadim heslom:"Comu clovek nerozumie, to sa lahko ignoruje":) S jej detmi nemam problem. U nas sa vzdy spravaju slusne, dcera sa s nimi tiez rada hraje. Tak sa vcera ulozili spat a dnes rano som ich budila o stvrt na desat. V klude sme sa spolu naranajkovali, pomohli mi spratat zo stola, zamiest a to som nemusela ani prosit, akosi utomaticky sa zapojili :) Potom sme zasli do zahrady. Mladsi sa zostal hrat s dcerou a starsia sa mi ponukla, ze mi vyplieni zahon kvetov od buriny. Vravim, preco nie, spravime to spolu. Po hodine sme dosli na koniec a tak sme si sadli a naliali si pohar vody. Bolo zamracene a velmi dusno. Ako sa tak kochame kvetinkami, prisla rec na jej matku. Nieco sa postazovala , na co som jej povedala, "vies, su aj horsie mamy. Ta tvoja krici, depresia je ochorenie, proti ktoremu sa tazko bojuje. Bud rada, ze vas nebije, vzdy mate navarene a upratane, oprane a vyzehlene" to by jej bol hriech ublizit, co sa tohoto tyka, vzdy je porobene. "Ved ano, ale ked sme boli mladsi, tak nas bila a dost surovo" odpovedala mi uprimne. "Raz mi dokonca zapichla vidlicku do lakta" Ja KO, co poviete, ze to nevadi, ved je to tvoja matka?! Na druhej strane, nechcem sa miesat do takychto situacii. Viem, ze sa to neoplaca a casto sa to otoci proti vam. Nie som vsak ani v pozicii, aby som niekoho posudzovala alebo odsudzovala, to je to najlahsie. A tak, ked mame prilezitost, kedze teraz neprevadzkujeme, zastavim sa, zoberiem deti von a pomozem im aspon na chvilu zabudnut a ukazat, ze zivot dokaze byt aj iny. Tento tyzden u nas dievca spalo dva krat, a ja sa z toho tesim spolu s nou :) Zostava mi len dufat, ze sa pouci z chyb vlastnej matky a zivot si zariadi inak.....

Neprekvapi ma vsak, ak si zvoli ten isty smer. Tiez som vyrastala s otcom nasilnikom. Hadky a bitky boli na dennom poriadku. Najviac, co sa tyka bitky, si to odniesol moj brat a matka. Ked sa primiesala babka, aj tej sa uslo! Nerespektoval nic a nikoho! Ked sme spali, tak nas zobudil, aby sme mu robili "obecenstvo"! Matka to znasala neuveritelnych 19 rokov! Rozviedla sa s nim, ked som mala 14 rokov. Starsia sestra sa vydala z trucu, aby sa dostala z domu. O rok a pol sa rozvadzala. Vydala sa za takeho tupca ako bol moj otec! Brat je zenaty, nastastie nie je take "hovado" ako moj otec :) Ma dceru, ktora je nanho velmi upnuta. Myslim, ze ju v zivote neudrel. Mladsia sestra sa tiez vydavala, aby dokazala byvalemu, ze ona na to ma! Jej muz tiez postupom casu ukazuje svoju pravu tvar. Sestra tvrdi, vraj ju este neudrel. Tazko sa tomu veri, pred nami sa k nej sprava hulvatsky, co potom doma za zavretymi dverami?! Ale neriesim to, je dospela, musi na to prist sama. Dufam, ze jej to nebude trvat 19 rokov!!

Ja som to vyriesila radikalne. Byvali sme u otca po rozvode, kedze neboli s matkou majetkovo pravne vyrovnani. Otec bol opity a fyzicky ma napadol, ked som mala 19 rokov. Zasla som na policiu, chodila som po lekaroch, vsetko treba mat potvrdene na papiery. Zastihla ho vsak amnestia na male priestupky. Avsak, odvtedy bol pokoj. Ked zacali huky, stacilo vytocit cislo a hned bol kludny, aj ked skrany mu cukali! Dom sa predal mesiac po tom, co som odisla zo Slovenska. Neplanovala som zostat zit v zahranici. Stretla som muza, ktory ma naucil davat a prijimat lasku. Otca som nevidela 8 rokov. Z casu na cas, aj mna dobehne ta moja minulost a da mi pocitit svoju moc. Minulosti sa nikdy nezbavime, je len na nas, ako sa s nou vyrovname...........

Kompliment

Ako zenu, kazdy kompliment ma dokaze potesit, samozrejme, ak je mysleny uprimne. Moj muz sa nevie vyjadrovat kvetnato, ani ked sa jedna o komplimenty. Ked nieco povie, co by mohol aj byt kompliment, tak to povie tak nevyrazne, ze len tazko to zaradite ku komplimentom. Naucila som sa ich prijimat tak, ako ich podava. Zvycajne su to vety hole. Naposledy ma potesil jednou takou holou vetou. Vezieme sa domov a rozoberame situaciu ohladom investicii, ked tu zrazu, len tak mimochodom, prehodi tu jeho tipicku vetu holu: "Nejak som pri tebe zmudrel, draha"(v zmysle dospel). Ja som sa len usmiala a podakovala :) Tak takto mi moje ego uz davno nikto nepohladkal...Jaaaj, tak dobre mi to padlo. Tie jeho "VETY HOLE" ma dokazu potesit v tych najneocakavanejsich momentoch. Dokazu obycajny vsedny den premenit na nezabudnutelny.