Monday, April 30, 2007

Pritomnà minulost 2

Minuly piatok nezacal pràve najstastnejsie. K pohodicke potrebujem svojich osem hodin spànku. No ale nezadarilo sa, hoci som bola v posteli uz o desiatej. Najprv ma zo spokojného spànku vytrhol velmi neprijemny sen. Potom zostalo velmi dusno, zacalo hrmiet, ale osviezujùci dàzd nikde. Takto to pokracovalo do tretej ràna, ked som jasne pocula rachot v dome. Akoby niekto narazil do niecoho. Cakàm, ci sa drahy vyrùti na toaletu, ale vsade ticho. Tak som presla cez zàchod, kùpelku az po kuchynu. Ani zivej duse. Zobudila som drahého, hovorim mu, strasi ma :) Zagànil na mna tymi rozospatymi ockami, presiel cely dom este raz a vràtil sa do postele. Privynula som sa k nemu, ale spànok bol na mile vzdialeny. Poznàte ten pocit ked vàm srdce bije v usiach? Ako ozvena: Bum, bum-bum,bum ....... Ako by vàm udieralo priamo na bubienok. Tak okolo stvrtej sa mi hàdam podarilo konecne zaspat. O osmej vstal poklad, maminka brusko je hladné. Tak sme ho isli nakrmit. Slùbila som dievcine uz z opisanej rodiny, ze sa zastavim doobeda a pojdeme na konvalinky. Nechcelo sa mi, ale slùbila som a sluby treba dodrzat. U nich doma to bolo zasa veselé. Matka bola v nàlade. Nezistovala som preco, cim skor sme isli na tie konvalinky. Vràtili sme sa este pred obedom, lebo som musela ist navarit obed. Matka jej vsak neprestala nadàvat a takmer ju vyfackala, keby som tam nebola, asi sa nezrdzi. Neviem. Tak som jej navrhla, ze zoberiem jej dcéru k nàm, nech si trochu oddychnu jedna od druhej. :) Najprv radikàlne zamietla s odovodnenim, ze len na to cakà a preto sa tak "strasne" spràva. No tak som ju este chvilu spracovàvala a nakoniec povolila. Odchàdzali sme o desat dvanàst. Po ceste sa mi rozplakala v aute, ze vsetko doma porobila, poriadila a potom zasla po mamu do pràce na skùtry. Nevie preco na nu ziapala, teda vie, nebol doma alkohol, ani peniaze na kùpu! Tak som ju utesila, spravime si kludné poobedie. No ale nevyslo to celkom tak, ako som si zelala. Po obede sa zapijalo vybùranie podlazi. Malo prist zopàr ludi, ktori nam pomohli a ako vdaku sme zorganizovali mini pàrty. Bolo treba kùpit obcerstvenie a co to na zahryznutie. Tak sme kùpili potrebné nàpoje na takyto typ pàrty a rozhodla som sa, ze spravim fànky a langosiky. Ona sa zabavila s malou, tak som mala volnù kuchynu. Islo mi to od ruky. O stvrt na sest vsetko bolo hotové a tak sme si sadli ku kàve a ochutnali dobrotky. Teda ja nie, ale dievcatàm chutilo. Malà nieco odbehla a zostali sme samé. Rozpràvali sme o jej priatelovi a tak, také babské reci. Ani neviem ako sa zvrtla rec na jej mamu. Tak som zasa zopakovala, ze depresia je zàkernà choroba a urcite ju mà jej matka rada, len nevie ako to dat najavo. Tiez mala tazky zivot. Na co mi ona odpovedala: "Tomu neverim! Vies ako mi ublizila? A nie raz!" Uz som ju nedokàzala zastavit. Rùtilo sa to z nej rychlostou svetla. "Ked som mala osem rokov, bola som zneuzità vlastnym strykom. Musela som ist na policiu a odpvedat na ich otàzky. Potom prebehol sùd, on sa tym ani netajil, ze to spravil! Dostal rok vo vazeni, z toho 8 mesiacov podmienecne." Nadychla sa a pokracovala skor nez som stihla nieco povedat. "To vsak nebolo to najhorsie! Moja matka to verejne preberala v bare u nas v dedine!" Len sa zmozem povedat, ze mi je to strasne lùto a ze si nedokàzem ani predstavit, aké tazké to musi pre nu byt. Este v Uk som videla vela dokumentov o takychto pripadoch a po porode dcéry som nedokàzala uz na nic podobné pozerat. Zostala som velmi citlivà. Mat vsak pred sebou takéto dieta, je ùplne nieco iné. Ani vàm neviem opisat, ako som sa v tej chvili citila. Presla som cez pocit na zvracanie, potom prisiel naval lutosti a nakoniec tupà bolest kdesi za hrudnou kostou. Tlacili sa mi slzy do oci a ani za svet nàjst nejaké slovà, ktoré by boli tie spràvne v dany okamih. Ona vsak pokracovala. "Dostala som "odskodne", neviem ako vie niekto v takychto pripadoch urcit hlbku ujmy a tym priamo ùmerne vyràtat vysku oskodného! "Mama mi vsetky peniaze vybrala! Zistila som to az ked som si chcela kùpit telefon. Prisla som do banky, matka mi podpisala papiere, lebo som mala len 16. Mala som schodzku v banke, prisla som, podala som papiere a chcela som si vybrat 200 eùr na telefon. Pani v banke vsetko overila, ale povedala mi, ze jeden detail nesedi. Nemozeme vàm dat 200 eùr! Zostalo vàm na konte 17.56 eùr. Vies si to predstavit? Ona ma poslala do tej banky vybrat peniaze, nechala ma zo seba spravit hlupanu, hoci vedela, ze tam nic nie je!" Jej oci boli také smutné, nie, boli pràzdne, uz v nich nebol dokonca ani ten smùtok, len akàsi zatrpknutà bolest. Ja som to rozdychavala. Recové centrum ùplne paralizované. Uz viem ako sa citia ludia po poràzke s postihom recového centra. Hlavou vàm viri milion myslienok a nie a nie ich spràvne vlozit do ùst! Este na zàver dodala:"Munile mi vychmatla telefon ked bola opità, volala som s priatelom a aj jemu zacala vyhukovat do telefonu o tom. Ja som mu to povedala, on vie o tom. Stàle ma ponizuje!" Tak a teraz sa vyjadri, hùtam sama sebe. Tak som este raz zopakovala, ze sa nedokàzem ani v myslienkach priblizit k jej pocitom, ktoré musia byt, naozaj neviem aké. Po tom vsetkom, ja sa citim akoby sa na mna zosunul Mount Everest. A to som iba pocùvala. Som prevalcovanà. A to som si myslela, ze mna uz len tak lahko nieco nerozhàdze. Co sa potom odohràva v jej vnùtri? Ako sa mà clovek vyrovnat s takouto vecou v takom prostredi?! Bolo treba vstat a zaniest veci do baru na pàrty. Poviem vàm, presla ma chut niekam ist. Avsak ona vstala a podakovala sa mi za vsetko, ze mohla s nami stràvit popoludnie a ze som si ju vypocula a ze aspon niekde na chvilu nasla klud. Ponosili sme vsetko do auta a prisli pràve v cas. Ten podvecer drahy nezàvisle odo mna navrhol, ze ak chce, moze spat u nàs. S radostou prijala pozvanie. Jej matka nastastie neprotestovala. Stràvili sme kràsne sobotné ràno i poobedie, vybrali sme sa do mesta na zmrzlinu a pobehali po obchodoch. Len tak sa pokochat. O stvrtej jej prisla SMS-ka. Matka ju ziadala, aby prisla domov. Vraj jej dosli cigarety a je sama, tak ju ziadala, aby isla kupit krabicku cigariet. Ona mala dva kràt nehodu na skùtri, tak sa boji jazdit, vsade ju vozi jej dcéra. S nevolou odisla s tym, ze sa vràti. Muz ju zobral domov a ani nie o hodinu boli naspat. Bolo treba aj alkohol, nie len cigarety! Tak sme sa v klude navecerali a o pol deviatej sme ju zaviezli domov. Moj piatok sa skoncil v sobotu vecer. Dodnes sa zamyslam, ako dokazu byt ludia taki kruti a bezcitni? Ak vàm ublizia cudzi, mali by ste mat pri sebe rodinu, ktorà vàs dokàze podrzat. Ak vsak zlyhà aj tà?! Musela som sa s vami podelit o moje pocity, nedokàzem sa nad to len tak povzniest aj ked som si vedomà toho, ze to uz nedokàzem zmenit ani oplyvnit. Zivot nie je fér!

4 comments:

motýľ said...

kolko ma to dievca rokov? a co jeho otec? ak dievca nie je dospele, ako to ze nejaka socialka o tom nevie? to su pomery na zosalenie, ved ani ona nebude ok, ak je nutena tak zit :(

sas said...

hmm, v PM1 bolo o ich rodinnych pomeroch... ale ved ten jej otec by fakt mohol zakrocit, nie? ake su to zakony vo F, ked za zneuzitie maleho dievcata dostal stryko len 4 mesiace basy? vari to je vobec mozne?
Nech od nich radsej vypadne, hned ako tento mesiac dovrsi 18 :(

palculienka said...

motyl zajtra bude mat 18, a sociàlka zlyhàva tak ako vsade vo svete. 2004 sa tu prevalila aféra, ked sociàlni pracovnici zneuzivali zverené deti a spolu s ich rodicmi ich zneuzivali na detsku pornografiu!! Co k tomu este dodat? :( Tiez sa obàvam, ze to dievca nakoniec podlahne vplyvu prostrieda

palculienka said...

sasanka, zàkony sù tu bohuzial také, ze zlocinci a zvieratà sù zàkonom lepsie chrànené ako deti!!! Kazdy prizvukuje, ze aj zlocinec mà pràva, ale podla mojho nàzoru sa ich automaticky vzdal, ked prekrocil zàkon!!! Je mi z toho na nic! :( pocit bezmocnosti je nekonecne hlboky :(((