Zazrak

S manzelom uz bude osem rokov, co sme spolu. Prezili sme toho spolu vela dobreho, ale aj toho tienisteho nebolo malo. Utuzilo to nas vztah a spajaju nas kazdonne radosti a starosti coraz viac.

Zaciatky neboli lahke, je medzi nami dost vysoky vekovy rozdiel a spolocnost len s tazkostami akceptuje taketo vztahy. Nepytajte sa ma preco. Mame prihodu z pohotovosti, kedy som ho tam zaviezla s urazom kolena. Natiahnute slachy, ale lekar ho pre istotu poslal na rentgen. Sestricka sa snazila byt mila, tak ma uistila, neboj otecko bude v poriadku :) ja jej len, ja sa nebojim, ja som uz velka, muzom to otriaslo. Ale nebolo to myslene dvojzmyselne, ani urazlivo, tak to bolo stravitelne. :) Ale stretavali sme sa aj s horsimi reakciami! To mate tak, ked som prisla s malou prvy krat do skolky, tak si mysleli, ze som jej aupair, navyse tak maximalne 20 rocna :) Ale chcela som o zazraku:)

Od zaciatku som vedela, ze manzel je neplodny. Pricinu som presne nepoznala. Boli sme spolu u lekara, ale zakladne vysetrenia neviedli k objasneniu priciny, bolo treba vysetrenia za 1000 lybier. No vravime si, porozmyslame. Je to vela penazi a nakoniec to nemusi viest nikam. Tak sme to nechali tak. Po dvoch rokoch bol manzel nieco vo Francuzsku. Vratil sa a povedal mi, ze navstivil lekara odbornika a nieco mu dal. Neviem co to bolo. Navyse ja, s mojimi nepravidelnymi menstruaciami som tiez bola kandidatka na nelahke oplodnenie. Takze sme sa dvaja nasli:)

Zivot plynul dalej a zabudli sme na lekara, na deti. Koncom augusta toho isteho roku ako manzel navstivil lekara mi meskala menstruacia. Nic nezvycajne. Dva tyzdne hore dole, nic vynimocne. Ale ked ani treti tyzden nic, vravim si, co zasa?! Ani vo sne ma nenapadlo, ze by som mohla byt tehotna. Ked sme isli von, prve co som hladala boli zachody. Trebalo mi zasa cikat, hoci pred odchodom som bola na zachode. Muz zartoval, co draha sme v tom? No urcite by to bolo take lahke! Odpovedala som mu rovnako zartovne. Ked ani druhy mesiac nic, tak som si kupila tehotensky test. V nedelu rano som vstala a urobila si test. Skoro mi oci vypadli! Pozitivny. Tak som si to zopakovala, ved tie vecicky niekedy nefunguju spolahlivo. Zasa pozitivny. Tak som si sadla na vanu, ruky sa mi triasli, krv sa mi hrnula do spankov. Tak som tuzila po tomto okamihu a zrazu ten nevysvetlitelny pocit strachu. Neviem vam vysvetlit preco ma zachvatil taky neopisatelny strach. V pondelok som navstivila lekara a povedala som mu, ze som asi tehotna. Automaticky sa spytal, ci mienim v tehotenstve pokracovat, kedze nepoznal moju osobnu situaciu, na co som mu prikyvla, ze samozrejme ano. Neviem, ci sa mi to len zazdalo, ale akoby sa tomu potesil :) Tak sa musim nahlasit u midwife na pravidelne kontroly. Tehotenstvo prebehlo v celku hladko. Muz sa nevedel dockat, kedy mi uz narastie brucho. Chcel hmatatelny dokaz. Na brucho si pockal. Nie a nie sa vypucat. Od siesteho mesiaca som vsak bola evidentne tehotna:) Tesil sa z kazdeho pohybu nasej dcery. Bol so mnou na ultrazvuku i na pripravke pred porodom. Zdalo sa mi, ze to vychutnaval viac ako ja:)

V osudny den, ani sme nevedeli, ze je osudny, to sa ukazalo az neskor. Rano som bola u midwife a nezdalo sa jej nieco. Srdiecko malej bilo prilis rychlo. Tak ma poslala do nemocnice na CTG. Ani tam to nedopadlo lepsie, sestra nas vsak nevystrasila, len nam vysvetlila, ze oni tu nemaju lekara a tak nas odporucila s pribalenym CTG do vacsej nemocnice. Po ceste sme zartovali, ze mala stresuje, nevie ako von, predsa nema pribalenu mapu so sebou. Podotykam, ze ja nijake bolesti, skratka super den. Normalne som mala dva tyzdne pred porodom. Prisli sme do nemocnice bez veci pre malu , ci pre mna, ved ide len o kontrolu, ja mam este minimalne dva tyzdne! No ale, ked sa zacali zbiehat lekari, vystriedalo sa ich hodne a vysvetlili nam situaciu, presiel nas smiech i zarty. Mala je v strese a porod sa neda odlozit. Navyse jediny bezpecny sposob v takejto situacii je porod cisarskym rezom. Dali nam cas na rozmyslenie. Ziadne berieme vas a hotovo. Urcite keby to bolo az take naliehave, tak by asi konali inak. Tak sme teda odsuhlasili, ked sa inak neda.... Prisiel chirurg, ktory sa mi osobne predstavil, v rychlosti ma informoval ako to prebehne, manzela zobrali sestricky prezliect sa, zakial mne zavadzali epiduralnu anesteziu. Ludia, v zivote sa mi tak netriasli kolena a nedrkotali zuby, neviem ci od strachu alebo od soku. Sestra mi drzala kolena, aby som sa nemykala pocas zavadzania epiduralky, naozaj som ich nedokazala udrzat v klude. Epiduralna anestezia vysla na prvy krat, prisiel muz, cely v zelenom, uzasne mu svedcalo to zelene, uz viem, preco zeny tuzia po muzoch v uniformach:) Ja viem, este aj to som si stihla vsimnut:) Presne o piatej sa zacala moja sekcia. Muz ma celu dobu drzal za ruku, kolena sa mi prestali triast v dosledku anestezie, zuby vsak drkotali dalej. Ja som sa ho sekano pytala: "Co sa deje, ja ju nepocujem plakat!" Neboj, uistoval ma, ale aj tak to nepomahalo. O 17:12 sa narodil nas uzlicek stastia. Hned ju zobrali pediatri, odsavali a pomahali jej prebrat sa. O tri minutky som zacula jej nesmely plac. Slzy sa mi nahrnuli do oci, od radosti i ulavy. Tak sme to zvladli. Mala pupocnu snuru omotanu okolo krku, ktora ju dusila. Pocas prirodzeneho porodu by sa na nej obesila. Dodnes neviem opisat vdaku celemu personalu porodnickeho oddelenia v Southampton, ktori konali velmi profesionalne, ale pri tom tak ludsky. Vsetko to vysvetlovanie pred zakrokom, clovek naozaj citi, ze im na vas zalezi.

Ked mi ju prvy krat polozili na ruky, zaregistrovala som tmave vlasky a velke oci dokoran otvorene, olemovane krasnymi, dlhymi, hustymi mihalnicami. Rucky s tak dokonale formovanymi nechtikami, nozky, uska, cloveku sa az verit nechce, ze je len a len vasa. Bola ako z rozpravky. Pre muza to bola laska na prvy pohlad. Tak hrdeho som ho dovtedy este nevidela. Moj maly uzlicek, za vydatnej pomoci mojho muza, rastol ako z vody. Je to muz hodny mojho obdivu. Aby som sa mohla vyspat, spaval s nou v noci v hupacom kresle a rano do roboty. U nas sa prve dva mesiace krmilo kazdu hodinu, hlavne v noci. Maju krasny vztah. Dcera veli, tatinko poslucha:) Tento rok v maji bude mat nas zazrak uz 5 rokov. Asi to bude nas prvy a aj posledny zazrak. Ale ktovie, mozno nam este raz Boh zosle na zem anjela v podobe dietatka:) Nadej zomiera posledna....