Wednesday, May 09, 2007

Babskà trojka

Jedného dna sa k nasim stàlym zàkaznikom pridala nizka, nevyraznà "zienka". Takà sedà myska. Velmi milo vzdy pozdravila a prehodili sme nejaké tie fràzy. Snazite sa drzat si profesionàlny odstup, kedze vela casu na spolocensky zivot pri nasom pracovnom tempe naozaj nemàme. Otvàra manzel ràno o siedmej, ja neochotne vstanem o osmej, aby som pripravila malù do skolky. Nie som ranné vtàca. Odvediem malù na 8:45 do skolky a zaradim sa do pracovného procesu, ktory casto nekonci zàverecnou o osmej vecer. Pocas dna treba dat oprat, zehlim zàsadne vecer a v stredu poobede. Màme zatvorené v stredu po obede a v nedelu poobede. Uz sa nàm stalo, ze sme zatvàrali v nedelu o siedmej vecer :) Takze z tohoto dovodu nemàme naozaj cas ist von, ci pozvat niekoho k nàm :)

Pani chodievala pravidelne a neskor som spoznala jej dcéry. Starsia 15 rocnà velmi vystrednà, ale ukàzalo sa, ze netreba sùdit cloveka na prvy pohlad. Pod jej zenskou excentrickostou sa skryva dusa dietata. Mladsia sestra mà 10 rokov. Uplny opak starsej sestry. Tichà, utiahnutà ale tiez velmi milà. Minuly rok sa ponùkli, ze nàm pomozu pocas oktobrovych trhov. Kazdy rok màme tretiu sobotu v oktobri trhy. Premelie sa dedinou nieco do 15 000 nàvstevnikov. Ako jediny bar-restauràcia, viete si predstavit, ako to u nàs vyzerà. Otvàrame ràno o 4tej, kedze trhovnici prichàdzajù uz vecer a zostàvajù spat na mieste. Ràno je dopyt po kàve, ci horùcej cokolàde nepredstavitelny. Tak nàm pomohli s pràcou. Mali sme moznost spoznat sa este viac.

Po tom, co sme nasli bar vypàleny, som nemala moznost sa s nimi stretnùt. Az teraz na jar sa zastavili na nàstevu. Priniesli dve prepravky hraciek pre dcéru. Mladsia uz z nich "vyràstla", tak jej ich podarovala:) Dcéra bola velmi nadsenà. Hrali sa spolu cely vecer a pokracovali po spolocnej veceri. Odchàdzali od nàs nieco pred polnocou. V nedelu sa dievcatà ponùkli muzovi, ze mu pomozu vytrhat dlazbu v bare. Je treba vytrhat celù dlazbu, aby sa mohla dat novà. Celù nedelu stràvili v bare. Po poludni som spravila uz tradicne fànky a zaviezla som im ich. Mladsia sa hrala s dcérou a ja som pomàhala s tou dlazbou. Nevdacnà pràca :) Niektoré isli lahko, iné boli nepoddajné. Co sa nàm dalo, to sme spravili. Z 96 m2 sa v nedelu spravilo nejakych 30 m2. Vytrhat, nalozit do tàcok a vyviest na vlecku. Okolo siestej sme to "rozpustili". Tak som dievcatà zobrala domov. Prvy kràt som navstivila ich pribytok. Utulne prerobenà starà stajna. Vypili sme kàvu, pokecali a zasmiali sa. Dve mladsie sa zatial hrali v detskej izbe.

Vedela som, ze otec im zomrel. A preto ma neprekvapilo, ze sa pocas nàvstev v bare starsia k muzovi spràvala tak, ako sa spràvala. Chybal jej otec. Vsetky tie hry a otàzky. Keby ich clovek pozoroval a nevedel nic z jej zivota, pomysli si, ze to nemà nic spolocné s hrou. Bola som vzdy s nimi v bare, ked boli u nàs a naozaj som nemala pochybnosti. Je velmi otvorenà, sebavedomà a veselà. Navonok velmi dospelà, ale dnu dieta, ktorej chyba otcovskà autorita a làska. Az dnes som sa dozvedela, za akych okolnosti im zomrel otec. Povodne som myslela, ze to bola choroba. Bola, ale nie ten druh choroby, ktory som mala na mysli. Trpel depresiami a spàchal samovrazdu. Zabarikàdoval sa v dome a zavolal zene na mobil. Ona zalarmovala policiu. Volala ich uz predtym, aby odobrali jej muzovi zbran, nakolko sa bàla o jej vlastny zivot a zivot jej deti, ale vraj nemajù pràvo. Policia sa musela vlàmat do domu. Prisli vsak uz neskoro. Okrem nàboja, ktory pouzil pre seba, mal nachystané dalsie tri! Radsej ani nepomysliet, co by sa stalo, keby boli vtedy doma. Bolo 26 decembra. Takto kazdy rok na Vianoce si uvedomujù, aké mali stastie v nestasti. Starsia dcéra mi povedala, ze bola nanho velmi naviazanà. Viem si predstavit ako, ked vidim svoju dcéru s "dadinke":)

Som prekvapenà, ako je mozné, ze niekto s tazkou depresiou a viacnàsobnymi pokusmy o samovrazdu, moze drzat zàkonne zbran v dome! Naozaj sa musi udiat nieco tragické, aby sa tym niekto zapodieval?! Je tu vela veci, ktorym nerozumiem. Systém zlyhàva asi tak, ako vsade. Neviem, asi som cakala, ze vyspelà krajina, za akù sa Francùzsko povazuje, by sa malo snazit zabrànit takymto tragédiàm, ale vyzerà to tak, ze opak je pravdou. Liecbu ignoroval a vobec nikoho to nezaujimalo.

Uz teraz sa tesim, kedy ich stretnem. To bude zasa v dome veselo :)) Som nesmierne rada, ze som mala moznost spoznat vela fantastickych ludi, ktori vàm pomozu prekonat tazké chvile a osud ktorych vàm pripomenie tesit sa z vlastného stastia, aj ked si niekedy myslite, ze horsie snàd uz ani nemoze byt......

2 comments:

germa said...

kým nezistíme, že iní žijú ešte horšie, myslíme si, že horší život ani nemôže byť....ale verím, že im vaša spoločnosť prospieva

palculienka said...

germa tiez dùfam, osudy ludi ma motivujù a pomàhajù mi vstat z prachu a prestat sa lutovat