Zajtra ide dcéra zo skolky na vylet a ja opat prezivam zàchvat paniky ako minuly rok.
O takomto case minulého roku sa vybrali do zàmockych zàhrad. Vedeli sme o tom dopredu. Dcéra o nicom inom nehovorila. "Mami, uz zajtra ideme?" "Nie, az o tyzden :)" Kazdy den tà istà otàzka. Az nadisiel ockàvany den D. Malù som obliekla, dala siltovku, aby jej slnko neprazilo cely den na hlàvku. Ràno pusa na rozlùcku a odviedla som ju do skolky. Domnievala som sa, ze obed im nachystà jedàlen. Ked som sa vràtila, dala som muzovi pre istotu este raz precitat ten oznam zo skolky, kedze ja som mu celkom nerozumela :) Precital, zbledol a potom na mna vypustil: "To ty jej musis dat nieco na piknik! Budu jest vonku a kazdé dieta si mà zo sebou doniest piknik!" Tak rychle do kuchyne, kde som si ulavila a vynadala si do blbcov, urobila som v rychlosti malù bagetku so syrom, pribalila nejaké kekse, ovocie a hajde naspat do skolky, zaniest to dcére. Stihla som to.
Asi o pol desiatej zastavil na nàmesticku kràsny novy autobus a vzàpati sa vyrùtili maly skolkàri. Tvàrili sa velmi dolezito, na krku im visela menovka a na chrbtoch batozteky s dobrotami. Dcéra ma zbadala stàt vo dveràch a kyvala mi o dusu. Videla som, ako sa tesi. Mne navrela v krku velkà guca a do oci sa mi tisli slzy. Neviem co ma to pochytilo, obycajne nemàvam zàchvaty takéhoto sentimentu. Uvedomila som si, ze vyràstla a cim dalej tym viac sa stàva nezàvistlou. Prvy kràt som "vyprevàdzala" dcéru na vylet. Ked vsetci nastùpili a usadili sa, autobus sa pohol. Presiel okolo mna a malà este stàle màvala, ako na prvého màja. Ja som sa vràtila k pràci a zeny, ktoré boli u nàs na kàve sa usmievali: "Neboj, ved sa ti poobede vràti, aj my sme to prvy kràt tak prezivali, pockaj az pojdu na tyzden na lyziarsky :)" Cely den som na tu moju malù trojrocnu "opicu" myslela. Ulavilo sa mi, az ked na nàmesti zastavil autobus a vyrùtili sa z neho nasi "ostrielani" skolkàri. Dcéra este dlho rozpràvala o pikniku a dva tyzdne nàs bombardovala otàzkou:"Zajtra ideme na piknik?"
Rok ubehol ako voda a dnes som bola nakùpit nieco na zajtrajsi piknik. Uz dnes citim nervozitu, aj ked piknik bude pripraveny poriadne, nie na poslednù chvilu, ako minuly rok. V krku màm opat tu hrcu a navyse, zajtra ju neuvidim odchàdzat. Nezakyva mi z autobusu, ani ju neuvidim hrdo vystupovat. Tak len dùfam, ze to vsetko dobre dopadne, ako minuly rok :)
6 comments:
Palculienka, isto všetko dobre dopadne a každým rokom to bude dospelejšie...tiež som tak prežívala niektoré momenty a zrazu som zistila, že nohavice sú krátke a ruky akosi smiešne trčia z rukávou...:)
morningdew, verim, ze àno, malà od vzrusenia nevie co so sebou, celé poobedie o nicom inom nerozpràva :) dostali instrukcie, ktoré nàm dolezito viackràt predniesla :) nicoho sa nechytat, kedze vsetko je velmi krehké a nedàvat im nové veci, kedze asi budù robit s hlinou :),tesim sa spolu s nou, uz teraz si uvedomujem, ze to 42 cm trdlo mi je uz dnes po pàs :)
...ako ten čas strašne rýchlo letí...
privolávaš mi spomienky na mojich malých:-)))
femma, som rada, ze som ozivila kràsne spomienky :)
ja som len prednedavnom takto vyprevadzala malickeho a dnes ma 20 a luci sa so strednou skolou... je mi tak nejako smutno, detstvo odchadza...
germa, keby sa ten cas dal trochu ubrzdit, pamatàm si, ze ako dietatu mi to plynulo neuveritelne pomaly; kedy uz budem mat narodeniny?!, nech som uz o rok starsia!! dnes: to uz som zasa o rok starsia?!:) neviem cim to je, ale asi tym, ze o co viac sa clovek na nieco tesi o to pomalsie ten cas plynie, tych devat mesiacov tehotenstve uplynuli urcite pomalsie, ako tych poslednych pat rokov!:))))
Post a Comment