Uz som si povedala dost!

Pisala som vàm este minuly rok, ze som mala v skolke s malou problémy. Tak som to bola riesit, na chvilu bol pokoj a potom znovu zapadlo vsetko do starych kolaji. Tento rok sa ucitelka ukazovala, ze bude vsetko v poriadku. Zo zaciatku aj bolo, len po tom, co sa odohralo so starostom minuly rok v oktobri, jej pristup sa zasa zmenil. Netusila som nic, az ked sa ma ucitelka pytala, ze ci by malà nemohla chodit v stredu do skolky. Na zaciatku roka som uviedla, ze v stredu do skolky nebude chodit, lebo bude chodit na tanecnù. V poriadku. Ked som jej teda povedala, ze bohuzial to nie je mozné, nakolko sa to nedà zmenit, len na mna vymrdzila ùsta. Nic som si z toho nerobila. Odignorovala som to, ved nepotrebujem, aby zasa robila problémy malej. Myslela som si, ze je to vyriesené. Az pred dvomi tyzdnami...

Drahy bol malù zaviest na klavir a po ceste naspat mu malà lutostivo hovori: "Tato, vies a ja som takà dobrà skolke, aj viem, ked sa ma ucitelka spyta a nikdy mi nedà obràzok!" Zrejme dostanù nejakù odmenu vo forme obràzku. Este pred tym spominala, ze nie je nikdy "zodpovednà" skupiny a ani nemeni dàtum na tabuli. Ale nevenovala som tomu pozornost, ved deti casto vnimajù veci citlivejsie ako my, dospeli. Tàto poslednà poznàmka ma vsak uz dozrala! Keby ste vsak malù poznali, je naozaj vnimavà, citlivà, pozornà aj ked urecnenà, ale vsetko v normàch jej detského veku. Srdce ma z toho boli. Tak som malù zobrala k lekàrke a pytala som sa jej, ako to je, ked treba dieta zobrat k psychologovi. Vraj cakacie listy sù tu dlhé a najlepsie je ist cez skolského psychologa, bude to rychlejsie! Ja vsak uz neverim nikomu. Kazdy tu poznà kazdého a nechcem, aby zasa zmanipulovali vysledky. Vraj je to najrychlejsia cesta. Vravim dobre, skùsim. Nedalo mi to vsak a na druhy den som si v zlatych strànkach nasla detského psychologa. Samozrejme, ze som to prediskutovala s drahym. Nebol nadseny, ale povedala som mu, ze ja uz nemàm silu ist hlavou proti mùru! Nemienim to dalej znàsat. Zavolala som teda psychologicke, ani neviem, ci som hovorila s nou, alebo jej sekretàrkou. Vysvetlila som jej, ze màm podozrenie, ze malà je svojim sposobom "diskriminovanà" a potrebovala by som, aby ju vysetrila. Povedala len tolko, ze je to mozné, ze je diskriminovanà a dala termin. Na budùci utorok, 22.04., ale najprv sa potrebuje porozpràvat s nami, rodicmi. Vravim, ze to nie je problém, pre istotu som sa este spytala, ze ak by drahy nemohol, ci by to vadilo. Vraj nie, staci ak pridem len ja. No, poviem vàm, to bude pohovor :) Mne ide francùzstina ako v lete na saniach, tak bude veselo. Je mi jedno, aj ked si bude o mne mysliet, ze som tupà, lebo u nàs v dedine, ked neviete komunikovat, tak si myslia, ze ste idiot, ale stoji mi to za to, aby som nenechala malù znechutit, poznacit na cely zivot a trpiet pocitom menejcennosti len preto, ze sù tu zadubenci, ktori v zivote nevytiahli paty z domu dalej ako po humnà! V septembri pojde do prvej triedy a nechcem zaspat na vavrinoch a cakat, ked skody budù ovela rozlahlejsie. Mozno som len precitlivelà, ale jednoducho som si povedala: "Uz màm toho dost! Nebudem na vàs minat svoj dych. Aj tak moje slovà dopadajù na chluché usi! Az moje obavy psychologicka potvrdi, poviem vàm, taky vietor este v skole nezazili, aky tam ja narobim!!!" Znesiem vela, ale ked sa niekto msti a uplatnuje svoju tupost na detoch a je mi jedno na akych, nemusia to byt len moje, je mi z toho na grc! Doma sme vzdy boli vychovàvani v duchu, ze deti nemozu za to, akych majù rodicov a treba sa k nim spràvat s citom! Tu im to asi nikto nepovedal a nenaucil!