Vylet do neznàma...

LES ROUSSES... Malà dedinka na upati svahov v okrese Jura. Znàma svojou vyrobou syra Comté. Mà najvacsiu pivnicu na dozrievanie syra - 25 000 foriem. Je vzdialenà 2.5 km od Svajciarskych hranic. Vcera sme si spravili neplànovany vylet. V piatok vecer sa povedalo, ze ak bude pekne a chut, pojde sa pozriet do dediny, kde mal drahy svoj bar - restauraciu koncom 80-tych rokov. Ak bude chut, tak vyrazime o deviatej ràno, kedze je tento skvost francùzska vzdialeny od nàs len dajakych 400 km. V sobotu ràno o deviatej sme sa prevràtili na druhy bok a spali sme do desiatej :) Prebudili sme sa do slnkom zaliateho neskorého ràna. Vypili kàvu, narajnakovali sme sa a vyrazili sme. Okolo druhej sme dorazili do Les Rousses. Slnko nàs povzbudivo zohrievalo a ja som nestihala vnimat vsetku tù kràsu. Zrenice rozsirené od vzrusenia a necakanej kràsy. Zmohla som sa na ààh, jéééj, pozri tam, a toto si si vsimol! Zastav, toto si musim odfotit! Ako vsade, ani tu progres nezahàlal. Dedina je renovovanà, nàmestie je kràsne upravené, cesty bezchybne vyasfaltované. Je to oblast, ktorà profituje zo zimnych sportov. Dva skokanské mostiky, niekolko zjazdoviek roznej nàrocnosti a nekocne dlhé kilometre pre tych, ktori sa radi brodia snehom na bezkàch. Momentàlne sice bez snehu, ale zasnezenà musi byt tà kràsa este carovnejsia :) Zastavili sme sa u znàmej, ktorù drahy nevidel niekolko rokov. Sù to vetrom a mrazom oslahani ludia, ktory majù svoj zivot zapisany hlboko vo vràskach na tvàri. Pravi Horali. Rozumela som asi kazdé tretie slovo, kedze prizvuk je vyrazne odlisny tomu nasmu, na ktory som si ako tak uz zvykla :) Potom sme sa vydali smerom do Svajciarska, destinàcia- prekvapenie. Ako som spominala, hranicny priechod je vzdialeny len 2.5 km. Hned po vstupe na svajciarske ùzemie, mimochodom sme nepotrebovali ani pasy, nikto nàs nekontroloval, hoci colnici boli na svojich miestach, sme kùpili pravù svajciarsku cokolàdu. Zmlsli sme polovicu a malà mà na kazdej fotke fùzy od cokolàdy, kedze som si ich nevsimla. Pozreli sme si jedinù restauràciu-bar-Hotel-Franco-Suisse v La Cure, do ktorej ked vojdete jednymi dverami vo Francùzsku, vyjdete druhymi dverami vo Svajciarsku. Cez druhù sv. vojnu sa vraj majitel velmi dobre majetkovo zabezpecil, kedze od Zidov si nechal vyplatit tucné sprepitné za to, ze ich nechà prejst do Svajciarska cez svoju restauràciu. Avsak, vsetko by to bolo pekné, keby ich vzàpati neudal SSàkom, ktori ich na druhej strane odchytàvali :( Pokracovali sme po serpentinach coraz vyssie presli cez St-Cergue a prisli sme na vrchol kopca. Drahy nàhle odparkoval auto na parkovisku vedla cesty a hovori mi: 'Vystùp!' Neochotne sa tlacim von z auta. Siroko daleko nic, len klukatà cesta a hory. Presli sme cez cestu na druhù stranu. Pred ocami sa mi otvorila panoràma, na ktorù nezabudnem do konca zivota! V doline pod nami sa rozprestieralo Lac Leman v plnej svojej nàdhere, v pozadi lemované horskym masivom. Viditelnost ideàlna, len Alpy v pozadi mierne prikryté hmlou. Nedalo sa vsak nevidiet snehom prikryté konciare. Zatajila som dych. Citila som sa v tej chvili ako Meg Ryan v The city of angels, ked ide dolu kopcom na bicykli a v taske mà hrusky pre Nicolasa Cage.Tiez sa mi chcelo roztiahnut ruky a hodit sa dolu. Zo snivania ma pretrhol drahého vykrik. Ratoval hviezdu. Zatial, co ja som snivala o roztiahnuti rùk, malà ich uz mala roztiahnuté a bola pripravenà rozbehnùt sa dolu strmim zràzom! Nastatsie drahy nesnival a ratoval. Pokochani sme sa pustili dolu serpentinami. Dorazili sme do NYON, mesto na brehu Lac Leman. Bola som absolùtne vyvedenà z miery. Mala som pocit, akoby som bola pri mori. Pofukoval vietor, ktory nùtil vodu naràzat o skalnaté brehy a sumelo to presne ako na pobrezi. Pozerala som na "jazerné-more", kedze jeho velkost prevysuje niekolko nàsobne akékolvek jazero, ktoré som doteraz v zivote videla :) Moj vyraz na tvàri urcite pripominal ten Alicin, ked prvy kràt vstùpila do krajiny zàzrakov :) Nestihala som hovorit, wou, jéééj, àààh ..... motali sme sa po nàbrezi tri hodiny. Len tak, kochali sme sa, malà sa zahrala v parku, kde hned zbalila kamosa, posedeli sme si na kàve a zmrzline, od ktorej sme boli cokolàdovy vsetci, hoci len malà ju jedla :) Kùpila som pohladnicu pre mamcu a mohli sme sa pomalicky vydat na cestu spat. Nechcelo sa mi. Tà atmosféra bola ùzasnà. Dorazili sme domov o polnoci, unaveni ale stàlo to zato :)

PS: Nemàm vlastné fotky, teda màm, ale nie sù na digitàlnom fotàku, màm len fotàk s filmom, tak som aspon stiahla nejaké fotky, aby ste mali predstavu o com hovorim :) Ja som este stàle z toho na vetvy ;)