Staré kontakty...

Neviem, co je vo vzduchu, ale dùfam, ze to nie je apokalypsa :) Koncom jùna sa mi ozval stary kamaràt, ktorého som nevidela uz dobrych 7 rokov. Nàhodou objavil moje meno na skype :) Padlo mi to tak dobre, kedze som o nom nepocula uz tak dlho. Pred dvomi dnami som otvorila mailovù schrànku, do ktorej tak sporadicky nahliadnem raz do mesiaca, niekedy ani to nie :) Prekvapenie. List od kamaràtky zo zàkladnej skoly, ktorù som nevidela uz devat rokov. :) Potesilo. Dozvedela som sa, ako sa jej dari, co ma nesmierne tesi :) No a dnes, do trojice vsetko dobré, dalsi mail od nemeckej studentky, ktorà pracovala s drahym v UK. Neozvala sa pat rokov. Dnes som od nej nasla siahodlhy list o tom, ako sa vysporiadala so zivotom :)

Som poctenà tolkym zàujmom a aspon viem, ze si na mna obcas kdesi v dialke niekto spomenie. Tiez casto spominam na kamaràtky a kamaràtov a rozmyslam, ako sa im asi dari. Podarilo sa mi nàjst byvalého priatela. Bolo to len zo zvedavosti. Chcela som vediet, ci sa zmenil. Nemyslim fyzicky, skor mentàlne. Nie, nezmenil, stàle je rovnaky rojko, ktory zije vo svojom vzdusnom palàci :) Obcas sa pozdravime cez skype a ja som rada, ze sa to vtedy skoncilo tam, kde sa to skoncilo :)

Cas je rovnako nemilosrdny ku vsetkym. Vsade ubieha rovnako rychlo a vsetkym nàm nadeluje rovnakù mieru a plynulost.

Akoby to bolo vcera, ked som si zbalila moj obrosky kufor a k tomu pribalila zopàr snov do kabelky a odisla do zahranicia. Bolo to na dobu neurcitù, avsak nie na stàlo :) Uz je to 8 a pol roka, co zijem v zahranici.

Màm z toho vsetkého zmatok v hlave :) Srdcom som Slovenka a nikdy nou neprestanem byt :) Cim dlhsie som vsak mimo domova, tym viac sa citim ako cudzinec, ked pridem na Slovensko. Velmi vela sa zmenilo za ten cas, co nie som doma. Ked idem do UK, tak hovorim, ze tiez idem domov. Je to pochopitelné. Anglicko je spojené s mojou zivotnou làskou, narodenim mojho pokladu a velmi dobrymi spomienkami a este ùzasnejsimi ludmi a priatelmi, ktori mi vela kràt pomohli prekonat tazké chvile :) No a Francùzsko, tak to je kapitola sama o sebe. Jedinà krajina, do ktorej som prisla bez znalosti jazyka, ale za to s plnym kufrom ilùzii a chute zacat od nuly. Integràcia o to tazsia a drastickejsia. Dnes uz som schopnà komunikovat, ako tak, na ùrovni 5 rocného dietata, ani to snàd nie, dcéra rozpràva lepsie ako ja :) Ked treba dohovorim sa, ci obhàjim svoj nàzor. No a ked sa jednà o malù, tak to ani sama neviem, skade tahàm vyrazy na jej obhajobu a popripade ochranu :)

Cim som starsia, tym viac si uvedomujem, kto som. Som Slovenka, ktorà sa stratila vo vire Europy a snazi sa zit svoj zivot podla pravidiel ludskosti. Zi a nechaj zit! Kdekolvek pridem, respektujem zvyky, kultùru, aj ked sù na prvy pohlad nepochopitelné a nedàvajù ziadny zmysel. V mojom dome sù sviatky opradené slovanskymi zvyklostami a tradiciami, v ktorych som vyrastala. Pamatàm si, ze ako dieta som vela kràt prevracala oci, ked babka urobila nieco tradicné a pre nàs, vtedy deti, velmi zastaralé. Dnes si na tieto zvyky s radostou spominam a este radsej si nimi pripominam moje korene, ktoré nie sù uz zapustené v zemi, ale vznàsajù sa niekde vo vzduchopràzdne. Takze Vianoce màme uz tradicne 8 rokov slovenské. Nesmie chybat zemiakovy salàt, kapustnica, ryba, ci mince pod obrusom :) Hoci sa citim ako cudzinec, ked pridem na Slovensko, tesne pred pristàtim lietadla mi navrie v krku hrca a tlacia sa mi slzy do oci a chce sa mi z plného hrdla zakricat: "Konecne doma!"

A tak aj znovuobjavené, staré kontakty mi pripominajù, ze este stàle niekam patrim, a ze som zanechala v niektorych ludoch stopy, ktoré ani cas neotupil :) Ja si tie svoje vo mne tiez stràzim a nedovolim ani casu, aby ma o ne okradol :)