Joann

Snad vam ani nemusim hovorit, ze sa u nas vystrieda hodne ludi. Mili, zhovorcivi, tichi, drzi, hulvati, arogantni, vzdelani, jednoduchi no dalo by sa pokracovat na dalsie dve strany. Nasa prva, stala zakaznicka. Pani Joann. Zena v rokoch, upravena a celkovo velmi prijemna. Kazde rano pride na velku kavu, je takmer vzdy prva. Zastavi sa aj poobede na kavicku a dokupi cigarety. Este v zaciatkoch, ked som svoje jazykove (ne)vedomosti len rozsirovala, postupili sme od dobry den a dovidenia ku ako sa mate a co si zelate, nadviazala viac krat rozhovor, aj ked vacsina z neho zostala pre mna nepochopitelnou zahadou, vdaka mojej jazykovej bariere. Postupom casu som vsak zacinala viac viac rozumiet, aj vdaka zakaznikom, ktori boli nadmieru trpezlivi a tolerantni, cest vinimkam, ale tie sa najdu vsade, na tych mam svoju osobitnu zbran. Akonahle mi zacne niekto davat na javo, aka som len nevzdelana, kedze nerozpravam po francuzsky, tak hned vykuzlim usmev a usmernim ich, ze rozpravam 4 jazykami, avsak nie francuzsky, ale pracujem na tom. No a potom ich tym najsladsim usmevom poziadam, ked su taky chytri, nech pekne po mne zopakuju napr. ZMRZLINA alebo ZTVRDNUTY. Potom ich smiech prejde a to uz sa usmievam ja :). Este sa to zatial nepodarilo ani jednemu na prvy krat! Avsak dlho mi trvalo naucit sa vyrovnavat s takymito tipmi ludi. No ale odbocila som od temy. Pani Joann. Jej pribeh nadobudol uplne farby az po roku, kedy som bola schopna komunikovat aspon na akej takej urovni 5 rocneho dietata :). Jedno Oktobrove popoludnie prisla ako obycajne na kavu. Nikde ani zivej duse. Spravila som jej kavu a vsimla som si, ze je nejaka zadumana. A tak sme sa dali do reci. Teda ona na mna spustila, aky mala den. Rano som spravila to, potom hento a pokracovala. Potom tichsie povedala, ze bola na cintorine. Pred dvomi rokmi jej zomrel 14 rocny syn na leukemiu. Bolo to rychle, necakavane, rana pod pas, s ktorou sa dost tazko vyrovnava. Tak som sa jej spytala, ci bola zaniest kvety, na co ona mi suverenne odpovie, ze nie. Spravila uz vianocnu vyzdobu. Hm, zahmkam, a ona pokracuje. "Zaniesla som mu tam taky, ten malinky stromcek, vies asi tak 30 cm" Ja sa zmozem len na "aha", nejako ma jej uprimnost zaskocila, nerozoberam denne so zakaznikmi taketo temy. Ona vsak neskoncila, naopak, potrebovala sa asi vyrozpravat. "Pekne som mu ho ozdobila, ma to tam uz vianocne" neprestavala ma bombardovat svojou uprimnostou "Ja viem, ze vela ludi si o mne mysli, ze mi preskocilo, ale ja to tak citim, a nie som schopna riadit sa podla bontonu, len aby ma ludia neodsudzovali" a oci jej zosmutneli este viac. Mne sa hrnula krv do spankov, citiact, ze by bolo vhodne povedat nieco povzbudive, len som tam stala, zatial co sa ona na mna smutne usmievala. Nakoniec som sa zmohla len na chaby usmev a onu osudnu vetu, na ktoru asi nezabudnem, pokial budem ziva! " Viete co, keby mne moje dieta zomrelo, tak sa stavim, ze ja na ten stromcek zavesim aj cokoladovu kolekciu na tom cintorine, a bolo by mi srdecne fuk, kto si co o mne mysli" Odmenila ma sprisahaneckym usmevom, ktory by sa dal vysvetlit, ze ta cokoladova kolekcia tam na tom stromceku uz davno visi. Srdecne sa podakovala a odisla do sychraveho popoludnia. Zostala som sama so svojimi pocitmi a myslienkami; Ako velmi musi asi trpiet matka, ktora strati dieta?! Z mojich myslienok ma vytrhol vesely pozdrav:"Dobry den, jednu kavu si prosim"........