Naostro...

Tak, zvladli sme to, aj ked vcera bolo trapasov viac, nez dost :) Vyrazali sme rano o desiatej, do Le Havru sme dorazili po nevydarenom obede o pol stvrtej :0 Neviem, ci uradovala nervozita, alebo ovocie co som "zozrala" v piatok, ale bolo mi fajne zle. Brucho mi tocilo, akoby sa v nom vsetci certi zenili! Ale tak mi treba, krave pazravej! V piatok vecer som zozrala svtrtku osem kiloveho melonu, na to marhule dorazila to broskynami a zapila to vsetko kavou. Viete si predstavit vysledok :) Ak nie, tak si ani nechcite :)

Tak v Le Havre sme sa zaregistrovali a presli komtrolou a dokonca som nemala problem ani najst pasy. Kufre sme nastastie mohli dat do batozinoveho priestoru, nieco na sposob systemu na letisku, len na chrbte mi zostal visiet asi 15 kg batoh. Stastlivo sme presli do autobusu, ktory nas zaviezol na lod :) Sme na palube, ist si obsadit stolicku a vychutnat si cestu. Prva cast plavby prebehla dobre. Mala si zdriemla, navecerali sme sa a zasla som na recepciu, ci by bolo mozne sa ist pozriet na kapitansky mostik. Myslela som, ze v ramci bezpecnosti to nebude mozne, ale recepcna, mila deva, mi povedala, ze zavola na mostik a spyta sa, ci by nas prijali. Vysvetlila, ze mala, zelenooka princezna by sa chcela ist pozriet na mostik. Po kontrolnej otazke, s kym, odpovedala, ze s matkou a mohlo sa ist na mostik. To obrovske torzo z ocele riadil taky "anglicky sopliak", snad mal nejakych 25 rokov! Pomocnik bol povodom Poliak, ale tiez nie ovela starsi. Ked sme pozreli na vsetky tie obrazovky, malu to zaujimalo asi ako vcerajsi den, tak som zachranovala situaciu a pytala sa a vyzvedala. Takze az mate otazky, kludne sa pytajte. Uz som zbehla :) Zato hviezda si po troch minutach lahla na zem a zahlasila, nastastie po francuzsky, takze jej nikto okrem mna nerozumel, "mna to nebavi, ja som unavena". No fajn, tak sme sa este pokochali pohladom, ponukli lentilokou, vytiahnutou z krabicky a podanou do ruky, ze nech sa paci vyberte si a vyparili sa :)

Este sme mali pred sebou dve hodiny plavby! No, tak co podniknut... Detsky kutik! Ozyval sa z tade vresk, ako keby tam boli zavrete paviany. Riskla som to a pridala sa k nim aj nasa opica :) Deti okrem toho, ze narobili neuveritelne vela kriku, dokonca ja nejaky zamestnanec ich prisiel ukludnit, velmi laskavo s portugalskym prizvukom poprosil prisediacich rodicov: " please, parents, can you make your children litte bit shud up!" Tak sa vsetci rodicia pousmiali a ignorovali vresk deti nadalej. Predsa niekto, kto chce spat, si nesadne vedla detskeho kutika :) Ani neviem ako, vplavali sme do pristavu a samozrejme, ze sme boli ti najsamposlednejsi, ktori opustali lod. Majprv idu von kamiony, potom osobne auta a nakoniec zo zalohy pesiaci :) Stastlivo, autobus, vystupit a prejst cez colnicu. Presli sme, pasy po ruke, bezproblemov, mily pan, zasmiali sme sa a uz sme vo vestibule. Obzeram sa, reku bude niekde pas na ktorom bude uz veselo kruzit nasa batozina. Prdlajs, tu som si mala vyzdvihnut predtym, nez som presla colnou kontrolou! Tak pockat, kym niekto vyjde von, aby som mohla vojst dnu, lebo fotobunka, kvoli bezpecnosti, bola len z vnutornej strany. Vratili sme, usmiala som sa na pana, ktory nam kontroloval pasy a hovorim mu:" Viete co, mne sa ten vchod tunak tak paci, ja som si to tu musela prist obhliadnut este raz!" Usmial sa, asi su zvyknuti na motakov, to je tak, ked pustite sedliaka do mesta! Pockali sme si na kufre, samozrejme, ze boli vylozene uplne posledne. Zopakovali sme si nastup pred colnicou, tento krat v plnej polnej a ist sa poobzerat po kamaratke, ktora nas mala prist vyzdvihnut. Po kamaratke ani chyru, ani slychu. Vysla som von. Nikde ani zivej duse. Z odparkovaneho karavanu vysiel starsi pan a pytam sa ho, ci mi nema rozmenit na drobne, aby som mohla zavolat kamoske, kedze vdaka mojej kufrovej odysei sme meskali. Spytal sa ma, kam chcem volat, tak som mu povedala, ze miestny hovor a vysvetlila mu situaciu s kamaratkou. Povedal mi, aby som chvilocku vydrzala a vosiel do karavanu, v tom som zbadala auto s kamaratkou, ktore prave preslo okolo nas. Odstavila som kufor a kricim panovi:"to je onaaa" a uz som bezala za autom, este v rychlosti hovorim malej, nech caka pri kufroch, a kricim, mavam rukami a bezim za autom. Revem 'zastavte to autooooooo!' Nakoniec som ju dobehla na parkovisku, ja som panikarila, ze ona to uz vzdala a ide domov. Hodila som moju plnu polnu, 15 kg ruksak, do auta a vravim jej, ze bezim naspat ratovat kufre a dceru. Hviezda ma necakala pri kufroch, ale rozbehla sa za mnou, co som si v tom momente vobec nevsimla a uz sa pytala okoloiduceho, kde je maminka! Az ked som ju tam videla stat s tym neznamim chalanom, som si uvedomila, co sa mohlo stat! Niekedy staci okamih! Vratila som sa ku karavanu, kde mi mily pan strazil kufre a v ruke drzal mobil, vraj si mozem zavolat z jeho mobilu. Podakovala som sa a vysvetlila, ze som nakoniec kamaratku dobehla a ked otoci auto, pride nas vyzdvihnut. Tak, presne takychto si Anglicanov pamatam. Ochotni nezistne pomoct a mili. Stastlivo sme sa nasackovali do auta a vyrazili sme :)

Doma sme vybalili darceky a vsetkym sa pacilo :) Ale, az na buduce bude drahy naliehat, aby som niekde isla sama, dva krat si to rozmyslim. Naozaj si az dnes plne uvedomujem, ako to vsetko mohlo skoncit, uff, len to nehovorte mojmu muzovi, lebo ten by ma asi prehol cez koleno! Takto spanikarit, ako patrocne dieta...

Dnes rano nas zobudilo slniecko a tak hned o pol deviatej sme sa isili prejst do pristavu. Krasa, presne takyto si ho pamatam, zaliaty slnkom, plny plachetnic a ranneho ruchu...