Uvod palubného dennika...

Palubny dennik sa moze zacat, hoci sme este ani nevycestovali, chaos a panika ùraduje v plnom prùde. Hviezda je takà vytesenà, ze vcera to uz nevydrzala a zacala sa balit :) Tak sme ju trochu schladili v termo krabici :) Velmi sa jej v nej pàcilo, tak uvazujem, ci ju nàhodou nezbalim spolu s vecami do kufra, bolo by to pre nàs obe ovela kludnejsie cestovanie :)) No,ale drahy mi to radikàlne zamietol, cez to vsetko, ze malà ho prosikala cely vecer, ze jej sa v tom kufri naozaj pàci a aspon by ju nozky neboleli, lebo by nemusela chodit, maminka by ju pekne za sebou tahala a aspon by sa mi maminka nestratila! :)) Neviem po kom to mà, ze pouziva také inteligentné argumenty! ;) Tatina vsak neobmakcila a tak to po polhodine nakoniec neochotne vzdala :)

Dnes ràno, den ako vysity :( Fuci, prsi a je zima! Chcela som oprat, nech si to na mna nepockà kym sa vràtim, ale nezadarilo sa. Tak mi drahy povedal, nech mu ukàzem ako treba pustit pràcku a on operie! Povodne som sa chcela na nieco vyhovorit, ale nedalo sa, naozaj naliehal, musela som mu ukàzat ako sa pùsta pràcka. Nie je to komlpikované, treba stlacit dva gombicky, nezabudnut zavriet dvierka a pràcka fici! Drahy na to pozeral ako vyoranà mys a ja uz teraz tusim, ze jeho ponozky velkosti 43 budù zbehnuté na velkost 37, lebo ich dà na vyvàrku! Tak isto to bude s mojim pràdlom. Na veci malej radsej ani nemyslim! :) Zehlicku radsej schovàvam, pre istotu, aby nàm to tu nàhodou nepodpàlil! Jeden poziar mi bohate stacil! :) Este ze vie tak bohovsky varit :)

Tak zbalila som jeden kufor a budem musiet zbalit aj druhy. Kedze sa mà oteplit a momentàlne je tu Sibir, tak musim zbalit aj letné aj teplejsie sactvo :) Uz si viem predstavit tù cestu! Budem lietat za malou s dvoma kuframi v ruke a ruksakom na chrbàte, na peràch pena zùrivosti, vlasy mi budù divo viat vo vetre, asi tri kràt sa potknem na rozviazanych snùrkach a to vsetko za bojového pokryku mojej hviezdy: "Mamiiii, kde sa motàs, pohni si, budeme posledné!!!" Dalsia vec, pasy. Vzdy ked cestujem, tak ich odlozim na bezpecné miesto, ktoré niekolko kràt v priebehu cesty zmenim. Vysledok?! Vzdy zdrzujem na colnici, lebo nikdy neviem, kde som ich zapatrosila! Po 15 minùtach paniky a nevrazivého pohladu colnika, ktory je uz s trpezlivostou v koncoch, ich vytahujem niekde zo spodku tasky, hoci som ju predtym trikràt celù vyhàdzala. Takze, zajtra bude veselo :)) Cestujeme s heslom: "Zachovajme paniku!"

Povodne som chcela ist spat v skorù hodinu, ale je polnoc, tak idem dobalit ten druhy kufor a hàdam to do jednej ràna stihnem. Esteze nàs cakà 350 km v aute, tak to prespim a nacerpàm nejakù energiu, dùfam, ze hviezda nebude spievat celych 350 kilometrov :) Tak nàm drzte palce a ja sa zasa ozvem ;)