(Bez)Nàdej

Dnes som si len tak okrajovo pozrela poludnajsie spravy. Nic nové. Vela nàsilia, hrozy a katastrof. Akoby uz ani nebolo stastia medzi nami.

A predsa, oslovil ma jeden prispevok, aj ked vo mne vyvolal smùtok. Anglickému, manzelskému pàru zmizla 4 rocnà dcérka v Portugalsku. Nezachytila som presné informàcie za akych okolnosti, len muz mi povedal, ze sa to stalo pred desiatimi dnami. Desat dlhych dni dùfajù, ze sa im ich anjelik vràti. Na to ukàzali zàbery miestnej policie, ako prehladàvajù prilahlé zalesnené oblasti a rodicov, ktori sa vyjadrili, ze nestràcajù nàdej a prosia vsetkych, ktori majù nejakù informàciu, aby nevàhali. Navyse, dnes mà ich dcérka narodeniny. Tak ako vela kràt predtym, pocas pobytu v Anglicku, ma vzdy vedela dojat spolupatricnost dedincanov. Pri akejkolvek tragédii dokàzu zmobilizovat svoj pocit spolupatricnosti a vyjadrit tym najneocakàvanejsim sposobom podporu. Ani dnes tomu nebolo inak. Hoci rodicia dcérky sù stàle v Portugalsku, v ich rodnej dedine sa zisli na nàmesti spoluobcania a kazdy z nich mal v ruke ruzovy balonik, na ktorom bol pripevneny maly listocek so zelanim. Dnes na obed ich vypustili do atmosféry na znak spolupatricnosti. Nie je to ojedinely pripad. Pocas siestich rokov v Anglicku som bola svedkom takychto chvil viac kràt. A to sa tvrdi, ze Anglicania sù citovo chladni. Ja som sa dnes znovu utvrdila v tom, ze by sme nemali zostat lahostajni. Aj malym, na pohlad bezvyznamnym gestom, ako je jeden maly ruzovy balonik, im mozeme dat najavo, ze nie sù sami. Ze je vela ludi, ktori na nich v tychto tazkych chvilach mysli, niektori sa mozno modlia a vela ludi, ktori dùfajù spolu s nimi. Aj ked som si vedomà toho, ze samotné spolucitenie im dcéru nevràti, ale domnievam sa, ze ich to dokàze dusevne podporit.

V spràvach ukoncili prispevok vyjadrenim, ze ich dcérka zmizla v dosledku pedofilie alebo ilegàlnej adopcie. V poslednych dvoch rokoch som podobnych spràv pocula, ci citala vela. Neviem, ale ako by sa medzi nami siril mor-pedofilia. Aspon raz do mesiaca v miestnych, nie nàrodnych, novinàch je spràva o dietati, ktoré je nezvestné, ci bolo usmrtené za zvlastnych okolnosti. Vekovo sa to pohybuje od 2 do 13 rokov. Nevyhyba sa to ani dedinàm, ci skor osadàm s minimàlnym poctom obyvatelov. Snàd len Belgicko mà vyssie percento pedofilnych pripadov ako Francùzsko. Aspon ja to tak citim. Mozno je to len moj pocit, a mozno sa tu o tom len viac hovori. Neviem, odborné statistiky som neskùmala.

Takmer bola poznacenà aj nasa dedina podobnou udalostou. Dievca bolo nastastie velmi duchapritomné a verim, ze tak predisla tragédii. Matka priviezla 12 rocnù dcéru na zastàvku, ktorà je priamo na nàmesti. Myslim, ze to bolo skoro na jesen. Ràno o siedmej bolo sero, nie vsak tma. Od septembra sme zmenili otvàraciu dobu na 7 hodinu rannù. Manzel mi neskor opisal, co sa stalo, kedze som bola hore s malou. Asi o 07:05 vbehlo do baru dievca, asi tak 11-12 rocné. Ustràchane sa spytalo, ci moze pockat na autobus u nàs v bare. Muz povedal, ze samozrejme a spytal sa, co sa stalo. Nebol sàm, boli u nàs uz zàkaznici. Vysvetlila im, ze zastavil cerveny nàkladiak a sofér jej ponùkal nieco ako cukriky a vraj ju odvezie do skoly. Nebol to znàmy, ci sused. Na co ona zmobilizovala reflexy a utekala sa skryt do baru. Je to k nàm len prejst cez cestu. Vzàpati vysiel von zàkaznik, zobral auto, ze ho skùsi dobehnùt a zapisat si znacku, ale cerveny nàkladiak nikde nevidel. Akoby sa po nom zlahla zem. Asi o dva dni prisla matka dcéry a podakovala sa manzelovi a dodala: "Vzdy s nou cakàm az do prichodu autobusu, v to ràno som sa ponàhlala, nechala som mladsieho samého doma, bol chory, tak som sa chcela co najskor vràtit. Autobus mal prist ani nie o pat minut, vravim si, je to v centre dediny, co by sa stalo?!" Muz ùprimne povedal, ze niet za co a mrzi ho, ze nemoze pomoct viac, nàjst dotycného soféra. O niekolko dni prisla policia vypocut "svedkov", mojho muza a dotycnych, ktori boli v to ràno v bare spolu s nim. Odvtedy sa nic podobné neudialo. Asi kazdà matka trpi fobiou pedofilie, ale po tejto prihode obcas dcére prizvukujem, mozno casto, ze nikdy s nikym nesmie odist, ci sadnùt do auta. Je zvyknutà na cudzich ludi a bojim sa, ze niekto to moze zneuzit. A tak pred vyletom prizvukujeme s muzom, ze len ucitelka alebo opatrovatelka ju mozu odviest na WC a podobne. Nechcem ju zastrasit, ale opatrnosti nikdy nie je dost. Zdravà prevencia nikdy nie je na skodu.