Iracionàlne 3.

Neviem ci sa vàm niekedy stalo, ze velmi blizky clovek, vàn "nejakym" sposobom dal vediet, ze sa luci s pozemskou pùtou. Nàm sa v rodine stàvali takéto veci casto. Neviem si inak vysvetlit tieto ùkazy, ktoré sa odohrali pràve vo chvilach, ked najblizsi trpeli, ci opùstali nàs.

Zacalo sa to dedkovou smrtou. Dedko utrpel mozgovù poràzku, po ktorej ùplne stratil zrak. Odvtedy to s nim slo dolu vodou. Mal 79 rokov. Starala sa onho babka s mamou. O nemocnici ani pocut. Vzdy hovoril: "ked som prezil koncentràk, prezijem aj toto!" Bol to osudom skùsany clovek. Nikdy nezabudnem, ked mladsej sestre vyrobil kolisku. Bol stolàr. Zanechal nàs pràve v den narodenin mojej najmladsej sestry. Mama mi vravela, ze sa pri nom striedali celù noc, citili, ze nadisiel cas. Ràno bola na rade mama, na desat minùt velmi tuho zaspala. Ked sa zobudila, dedko uz nedychal. Najstarsia sestra v tom case byvala na opacnom konci republiky. Pracovala v kuchyni. Ràno sa jej zastavili hodinky. Vsimla si to zhruba o desiatej, ze hodinky zastali na osmej hodine. Nic zvlàstne si nemyslela, vybila sa baterka, treba ju vymenit. Zlozila ich a odlozila si ich nabok, nakolko jej pri pràci prekàzali. Poobede si ich isla zalozit na ruku. Na jej prekvapenie hodinky isli a co viac, nemeskali ani minùtu hoci o desiatej meskali celé dve hodiny! Po obede jej volala mama, aby jej oznàmila, ze dedko zomrel ràno o osmej. Hodinky nepotrebovali vymenit baterku dalsieho pol roka. Sestra veri, ze takto jej dedko oznàmil svoj odchod.

Dalsia takàto prihoda sa stala starej mame. Jedna z jej sestier zila pri Ceskych Budejoviciach. Babka, este pokial jej zdravie dovolovalo, chodila ju pravidelne raz za dva roky navstevovat. Bolo leto, pomerne teplo. Babka presla chodbickou do vedlajsej izby. Este ani nezavrela dvere a lampa, ktorà na strope visela niekolko rokov spadla a rozbila sa na tisic drobnych kùskov. Neviem, videli ste rozbit sa "duritku"? Presne tak sa sklo rozprsklo, vsade. Babka zostala akàsi nesvoja. Bolo to hned po obede. Do vecera sa ukludnila. Na druhy den prisiel telegram, ze jej sestra zomrela na nàsledky infarktu. Az ovela neskor sa dozvedela, ze v case, ked u nàs spadla tà lampa, prevàzali ju vo vrtulniku do nemocnice. Avsak nepodarilo sa im ju uz zachrànit.

Dalsia prihoda, snàd ani nie je prihodou. Je to snàd len "nàhoda"? Uz som opisala ako zomrela babka. Ked sme ju mali nachystanù, zavolal sa pohrebny ùstav, ktory ju prisiel vyzdvihnùt. Ja som si isla nad rànom este pospat, nakolko som mala nocnù sluzbu ten vecer. Ako som prechàdzala okolo izby sestrinych deti, nazrela som na nich, ci spia, ako ma poziadala sestra. Jej dcéra mala vtedy dva roky. Starà babka (prababka) ju mala velmi rada. Bola takà vsetecnica :) Ked som otvorila dvere, obidve deti tuho spali. Avsak skor, nez som stihla za sebou zavriet dvere, som jasne pocula, ako sestrina dcéra zo sna lùtostivo zvolala: "Kapkà, kapkà". Ona, kedze prababka bolo pre nu tazké vyslovit, volala ju kapka. Moju mamu volala babka. Tak v tom nemala misung ani ona, ani my a vedeli sme, o kom je rec. :) Zretelne som pocula, ze zvolala Kapka. No tak som sa otocila a isla som si dat kàvu, kedze ma spànok presiel.

Na dnes uz poslednà. Raz v noci ma prisla zobudit velmi rozrusenà sestra. Cez to vsetko, ze mala pri sebe dve spiace deti, velmi sa bàla. Muz mal nocnù sluzbu. Opisala mi, co sa jej stalo. Zobudila sa na strasny buchot v izbe. Opisala mi to takto: ako by sa gùlala po zemi obrovskà kovovà gula a pod nou praskal beton podlahy. Spali sme na prvom poschodi, preto ten praskot drviaceho sa betonu pod vàhou tej "gule". V lakovanej skrini videla odraz ràdio budika. Ukazovali dve hodiny ràno. Vravela mi, ze celé telo jej strplo, nebola sa schopnà pohnùt. Bola ùplne paralizovanà od strachu. Deti spali. Tvrdila mi, ze takto paralizovanà sa citila iba na moment, ked vsak pozrela na odraz hodin v skrini, ukazovali styri hodiny! Tak zazala lampicku vedla postele a opatrne nakracovala na dlàzku, lebo sa domnievala, ze je urcite celà popraskanà a bàla sa, ze sa ocitne na prizemi aj s kusom betonu. Presla a nic, dlàzka ani nevrzla. Tak ma prisla zobudit, aby som sla spat k nej. Deti pocas celého "rachotu" tuho spali. Ja som bola vo vedlajsej izbe, tiez som nic nepocula. Ale isla som si k nej lahnùt, lebo naozaj bola vystrasenà. Pred obedom im zazvonil telefon. Svagor zomrel. Ràno o druhej ho zrazili autom opiti mladici vracajùci sa z diskotéky. Isiel domov na bicykli z pràce. Pracoval na smeny. Zostali po nom 3 deti a zena v osmom mesiaci tehotenstva. Na pohreb prisla matka dotycného "mlàdenca", ktory ho zabil a ziadala manzelku zosnulého, aby stiahla zalobu, vraj jej dobre zaplatia! Odmietla z odovodnenim, keby to bolo opacne a moj muz zabije za takychto okolnosti vàsho syna, tiez by ste si nechali zaplatit?! Matka nadalej naliehala, az ju svagor nevyviedol slusne von z cintorina.