Postnatàlna depresia

Chcem vàm opisat cast zivota, ktorù som si nezvolila dobrovolne a ktorù, keby sa dalo, by som nejradsej vygumovala z pamati mojich najblizsich. To sa mi vsak nikdy nepodari. Hambim sa za to, ako som sa dokàzala k nim spràvat.

Zacalo sa to po porode mojho zàzraku. Samotny porod prebehol bez toho, aby som sa nan psychicky pripravila, aj ked som si nie na cistom, ci sa to vobec pri prvom dà. Je to ako so zmrzlinou, darmo vàm niekto opise ako, vyzerà, ako chuti aj tak, az ked ju ochutnàte pochopite o com ten druhy hovoril:) Po tyzdnovej "rehabilitàcii" v nemocnici, kedy som plakala castejsie ako moja dcéra a to plakala za prvù ligu :), som celà vytesenà a ubolenà prisla do vytùzeného domova. Prvé dve hodiny bolo fajn, potom zacal kolotoc. Krmit, prebalit a prezliect. Plienky nestihali absorbovat, tak si to odniesli veci:) Krmilo sa u nàs kazdù hodinu, niekedy sme vydrzali az dve! Nakrmenà, prebalenà a hups dat prat, upratat a uz zasa treba krmit :) Takto to slo dva tyzdne dokola. Prvy kràt sme sa vybrali na prechàdzku:) Kràsne nakrmeni, prebaleni 10 minut v aute a uz reveme, ze sme hladni a màme nalozené v gatiach! Hurà dokrmit v aute na parkovisku, prebalit nalozit do kàry a hajde nieco kùpit, kym nàs hlad zachvàti. Poviem vàm s takym ràdiom chodit po meste, ziadna vyhra. Ludia za vami tocia hlavu a v ociach ten vyraz " akà krutà matka, takto nechà také malilinké bàbo plakat." A este pokrùtia hlavou na znak nesùhlasu. A vàm je z toho do placu, no mozno aj tie hormony majù na tom svoj podiel. Ponàhlate sa najviac, co vàm sili stacia domov! Kocik sme na 4 mesiace odlozili. malej sa v nom nepàcilo. Pré dva mesiace ju nosil v klokanke muz, mna este stàle bolel rez. Taktiez po troch tyzdnoch som zacala bojkotovat zvyk "krmit kazdù hodinu" od jedenàstej vecera do 5 tej ràna. Jediny ùspesny sposob, malà spala na muzovi v hùpacom kresle. Viem, nebezpecné, ale od vycerpania som uz nevedela ako dalej. Zabralo, muz sice spal ako na ihlàch, ale vydrzali spolu tri, niekedy az styri hodiny. Vycerpanost sa akumulovala u obidvoch. Zacalo tazké obdobie pre oboch. Muz si poobede pospal s malou, ale ja som "musela" dozehlit, doprat, doumyvat a vecer dopozerat, odmailovat a pockat na muza. Sila zvyku, nevedela som sa bez neho ulozit a ist spat. To ma este vecer "vytocil" svojimi problémami so séfom a jeho milenkou v pràci. Jemu sa ulavilo a vo mne to vrelo. Takto sme ficali 6 mesiacov. Nemala som pri sebe rodinu, ktorà by pomohla, poradila a podrzala. Cez telefon to nie je ono. Nikto vàm nedodà pocit istoty cez telefon. Po 6 mesiacoch som prvy kràt spozorovala vàznejsiu zmenu na mojom spràvani. Podràzdenost bola jav nepretrzity, zacala som sa dokonca odcudzovat aj malej. Nehrozi aby som ju pomojkala, este obcas pusu, ale bolo to skor z donùtenia ako z presvedcenia. Z muzom sme uz nerozpràvali, stekali sme na seba. Ked som bola vrcholne vytocenà, tresla som dverami a zavrela som sa do spàlne. Ked sa prisla malà pozriet, ci je maminka OK, tak som ju surovo vyhodila za dvere. Zacala som v sebe citit nehoràznu agresivitu, neviem skade to do mna voslo, ale dralo sa to von ako sidlo z vreca. Ked som nasla na stole tanier po ranajkàch, pleskla som ho o stenu a bolo upratané. Ulavilo sa mi. Potom to uz bolo na dennom poriadku. Potkla som sa na hracke malej, buchla som ju o zem a rozletela sa na màrne kùsky. Zasa ùlava. Tak isto skoncil dialkovy ovlàdac a véééla tanierov, sàlok, hraciek. Malà sa ma zacala bàt. Nevedela som trpezlivo odpovedat. V jednom kuse som ziapala a bolo mi jedno, ci to bola malà, alebo muz. Nadelovala som rovnako! Bezcitne, kruto a bezohladne. Nik a nic mi nebolo svaté. V tom case som vàzila necelych 43 kil. Kruhy pod ocami od ùnavy boli také tmavé, ze som vyzerala ako medvedik panda. Nedokàzala som sa v klude najest, jediné co som dokàzala, bolo spat. Aj 15 hodin v kuse. Malà sa naucila vyliezt z postielky, jemne zavrela za sebou dvere a isla sa hrat do obyvacky. Muz jej doniesol ranajky. Malà mala vyse roka, ked si lekàr vsimol, ze nieco nie je v poriadku. Spravila som test. Vysledky boli alarmujùce. Tak sme diskutovali, ako najlepsie bojovat proti tejto pliage. Lieky som radikàlne odmietla, zostàval sport. Vraj sport pomàha uvolnovat takéto depresivne stavy. Postnatàlna depresia, je len prechodné obdobie. Vraj sa casom sama vytrati. To tvrdia lekàrske stùdie, nakolko sù pravdivé, neviem.

Akonàhle sme identifikovali problém, bolo ho treba riesit. Mala som konzultàcie raz za dva tyzdne u nàsho vseobecného lekàra. Zobrala som so sebou muza, nakolko on sa domnieval, ze som "len" nervàcka. Ani sa mu necudujem, spràvala som sa ako zmyslov zbavenà. Nechcite vediet kolko tanierov som rozbila a keby len to, sù veci, o ktorych este nedokàzem takto verejne pisat. Lekàr mu vysvetlil, co sa deje v mojej hlave. Pozeral nanho stàle podozrivo, ale pomaly to bral na vedomie. Zacala som chodit do fitnes klubu dva kràt do tyzdna, plus plàvanie. Muz bol doma s malou. Zacala som kontrolovat svoju agresivitu. Islo to velmi tazko. Kypelo to vo mne. Ked ma chytal atak zùrivosti, tak som co najkrotkejsie odisla do izby a tam som ho rozdychavala. Vtedy ma nikto nevyrusoval, obidvaja si boli vedomi nàsledkov, az zasa vybuchnem. Bola to tazkà skùska. Pre nàs vsetkych. Najviac trpela tym dcéra. Vdaka tomuto obdobiu som nedokàzala vychutnat jej pritomnost a tesit sa z jej velkych ùspechov. Bola pre mna "zàtazou". Tak som ju vnimala vdaka svojej chorobe. A ona sa ku mne tùlila a bozkàvala ma s takou làskou a ja som nebola schopnà jej opatovat tu jej bezhranicnù làsku. Hladkala mi lica a volala ma maminka cez to vsetko, ze ja som na oplàtku na nu nahucala, alebo ju odsunula, nech neotravuje, lebo musim zehlit, varit ci umyt riad. Mali sme okamihy, ked som bola kludnà, ale tie nedokàzali vykompenzovat tie cierne okamihy. Dodnes sa ma najprv spyta, ci ma moze objat, alebo mi dat pusu, ako pamiatku na tych 12 mesiacov hrozy, na ktoré asi nikdy nezabudne a uz teraz viem, ze mi ich raz pripomenie. Neviem, ci sa jej dokàzem pozriet do oci, az nastane tà chvila....

Muz mà s dcérou nàdherny vztah, kedze on bol ten, ktory kompenzoval moje citové zlyhanie. Chodievali spolu von, ked som bola neznesitelnà. Vzdy si ju zastal, ked som na nu bez priciny vybehla. Ak sa jej dnes spytate, ci ideme von bez tatinka povie nie, nechajme doma mamu! Takà je u nàs realita! Nelutujem sa, sposobila som si to "sama". Snazim sa co to napravit, ale nie je to lahké. Vsetka cest mojmu muzovi, ktory to pretrpel som mnou a nikdy ma neocernoval pred mojou vlastnou dcérou. Som mu nesmierne vdacnà, ze stàl pri mne a este i dnes je tu so mnou. [Momentàlne mi noti uspàvanku. Je sice v podobe chràpania, ale lepsie ako klincom do oka:)]

Nechcem tymito slovami ospravedlnit co som vykonala, ale chcem vàs poprosit, ak je mozné, vsimajte si ludi okolo seba. Stat sa to moze hocikomu. Postihlo to moju znàmu po narodeni druhého dietata. Tiez sa to vlieklo dlho, kym si uvedomili, co sa s nou deje. Pre tych, ktory este len plànujù rodinu, budte prozretelny a informovany. V tomto pripade prevencia a osveta dokàzu zabrànit najhorsiemu. Rozpadu manzelstva, pokryveniu detskej duse a straty sebaùcty... Z celého srdca vàm prajem, aby ste vy, ani vasi najblizsi, nikdy nemuseli prejst takymto chodnikom pocas vàsho zivota :)

Velmi, velmi tazko sa mi to tu pise, niekolko kràt som prerusila pisanie, koli nàvalu slz. Mrzi ma jedine to, ako som sa spràvala k tej najbezbrannejsej osobke. Je mi lùto, ze som jej zivot takto poznacila. Dùfam, ze mi dokàze raz odpustit....