Povercivost v praxi

Urcite kazdému z vàs sù znàme povery. Ja som sa s nimi stretàvala celé moje detstvo vdaka babke. "Uhni, nech ta nepodmetiem, lebo sa nevydàs" som pocula asi tisic kràt. "Neprekracujte sa navzàjom, lebo nevyrastiete" bolo dalsie. O ùreku a "cemeri" vàm snàd ani nemusim hovorit. Tak s cemerom màm osobné skùsenosti :) Cemer ziskate tak, ze nieco strààsne z chuti "zozerete". Potom vàm je zle od zalùdka ako svadobnému psovy :) Trù sa hrcky na predlakti a je to strasne bolestivé, ako by vàm chceli zlàmat kosti. Ale bud sa vàm ulavi alebo to sustnete do zàchodovej misy, v pripade, ze nestihnete dobehnùt, tak na koberec pred zàchodom :) Tà ùlava je vsak neopisatelnà :)

Chcem vsak o inej povere. Babka ich mala v zàsobe neùrekom. Na jednu vsak nezabnudem. Nedàvajte topànky na stol, lebo niekto z rodiny zomrie. Zrejme to vzniklo z hygienickych dovodov. Predsa len, z topànkami sa potùlate kade tade a polozit ich potom na stol, nie je pràve najhygienickejsie. Tak aby sa deti odstrasili, zrejme sa motivovali touto poverou :)

Babka mala kràsne, na mieru sité topànky kedysi este v padesiatych rokoch. Co cert nechcel, moda sa v devadesiatych rokoch vràtila k tomuto stylu. So sestrou sme si pravidelne jej topànky poziciavali, kedze ona ich aj tak nenosila. Nohy sa jej vekom zdeformovali a topànky pre nu neboli pohodlné. Aj cez to vsetko si ich stràzila ako oko v hlave. V sobotu bola diskotéka. Sestra si chcela "pozicat" babkine topànky. Babka ju vsak "vymàkla" a bola z toho vymena nàzorov. Sestra tie topànky, ako spràvna pubertiacka, z odhodlanim polozila na stol, ze ona si ich berie a nic jej v tom nezabràni. Na co babka vyskocila, akoby by si na ihly sadla a z plného hrdla zakrici:" Nikdy neklad topànky na stol! Niekto z rodiny zomrie!" Sestra len prevràtila oci a neochotne ich zlozila na zem. Vecer sa islo na dizu (ako sa u nàs familàrne nadàvalo diskotéke). Zàbava bola ùzasnà. V nedelu sme doobedie prespali. V nedelu vecer babka chodila po dvore, v ruke jej spolocnik, ruzenec. Bez pàtriciek, ako ona volala ruzenec, sa nepohla. Len tak sa motkala po dvore. Mama sa jej pyta:"Mama, co robis?" Babka jej kludne odpovedala:"Nic, dcéra moja, len sa tak pozeràm." Mala kràsny zàhon kvetov. Tak sa tak este pomotkala, navecerala a ulozila sa spat.

Ràno o stvrtej ma prisiel zobudit svagor:"Vstàvaj, s babkou je zle." Zo spànku zavrcim nieco v zmysle: "Zavolajte sanitku, ja jej nepomozem!" Som zdravotnà sestra a predpokladala som, ze ocakàvajù, ze jej nejako pomozem. Neochotne som zisla do zadu, kde mala postaveny ona svoj domcek. Ked som vkrocila do izby, lekàrka tam uz bola a babka sa evidentne dusila. Iniekcie uz nezabrali. Jej srdce uz nemalo silu vzdorovat ochoreniu. Tak som tam len stàla, ako taky tlk, totàlne paralizovanà a sokovanà. Svoj boj prehrala. Bolo prvého aprila. Pomohla som ju mame umyt, obliect a pri tom vsetkom nezabudnùt, ze na hlavu nechce cierny rucnik. Vzdy to prizvukovala. Saty mala starostlivo vybrané. Tmavo modré a na hlavu sme jej teda dali tmavo modry rucnik. Vyzerala akoby len spala. Takà kludnà, vyrovnanà. Mladsia sestra to dlho tazko znàsala, kedze tà scénka s topànkami sa odohrala len v sobotu. Mozno, keby tam bol odstup viacej dni, bola by zabudla na tie topànky na stole a nepripisovala by tomu taky vyznam. Tak sa nàm dostalo lekcie. Odvtedy sa z povier nevysmievame, aj ked to urcite bola len vsetko zhoda nàhod. Radsej neriskujeme :) Co ak by mal chut zasa nàm "niekto" dokàzat opak?