Srdcovà dàma

Navstivila som znàmych. Pani mà konicek vysivanie sijacim strojom a sitie roznych originàlnych utierok. Tak som ju poprosila o skràtenie dlhych nohavic. Manzelsky pàr, ktory je spolu uz 40 rokov. Kràsa vidiet takychto ludi spolu aj po 40tich rokoch, plnych làsky, porozumenia a tolerancie. Po skràteni jedného pàru nohavic sme si sadli ku kàve a diskutovali o kadecom. Zeny, tie vzdy nàjdu tému na diskusiu :)

Rec padla na ziarlivost a neveru. Z vlastnej skùsenosti prisla k takémuto zàveru: -Ak je to zàlezitost od opasku dolu, dà sa to vyriesit. Ak je to zàlezitost od opasku hore, niet co riesit.- Rozpràvala z nej skùsenost. Manzel mal milenku, odstahoval sa od nej na 18 mesiacov, nie vsak ku milenke. Vysvetlila mi, aké to bolo tazké. Syn, ktory mal 13 rokov, vysvetlovania a hladanie cesty. Nikdy vraj nezabudne, ked isla za nim ku nej. Bolo mu treba povedat, ze na druhy den musi ist so synom na skùsku, nakolko jej v pràci nedali volno. Vo svojom byte nedvihal telefon, bolo to pred érou mobilov. Pocit nadradenosti dotycnej a jej prekvapivy klud a vyrovnanost. Prekonali to. Obdivujem jej silu, povzniest sa nad tou skutocnostou, ze jej muz ... Nie, nie je to lahké zit s vedomim, ze vàs ktosi podviedol, aj ked to bolo "iba" fyzického charakteru, ale treba si uvedomit, co je v zivote dolezitejsie. Ja som len sedela a nenachàdzala slov. Neviem si predstavit, ze by som dokàzala...

Potom som si spomenula na den, ked som nasla to, co som nehladala. Hladala som akysi moj papier. Omylom, naozaj to nie je moj styl, hrabat sa v niecich papieroch, aj ked sme spolu zili uz niekolko rokov, listy adresované drahému som neotvàrala, aj ked boli len z banky, ci inej institùcie. A tak som nàhodou nasla doklady drahého, staré, dàvno neplatné. V ktorych stàlo okrem mena, adresy a dàtumu narodenia, stav- zenaty!!! Ruky sa mi triasli, na moment sa mi zastavilo srdce a vravim si, to nie je mozné, pytala som sa ho, povedal nie. Tym to pre mna haslo, viac som nehladala. Ten doklad v mojich rukàch ma pàlil. Dùfala som, ze to bude nejaky omyl; Mozno je uz rozvedeny, ale preco mi nepovedal, ze bol zenaty?! Prisiel domov, spytala som sa ho. Najprv jeho zàchvat hnevu, preco som sa mu hrabala v papieroch!! Vysvetlila som mu, ze to bola nàhoda. Prvà rana: Netajil, je zenaty, avsak so zenou uz nezije roky. On je v Anglicku, ona vo Francuzsku. Nevidel ju a odisiel od nej. Druhà rana: je zenaty uz druhy kràt! V okamziku sa mi zrùtil moj domcek z kariet. Cely nàs vztah bol vybudovany na klamstve! Citila som sa podvedenà, oklamanà, zneuzità. Myslela som si, ze nikdy mu nedokàzam odpustit ten fakt, ze mi nepovedal pravdu. Uz nikdy mu nebudem moct verit. Nemala som nikoho, komu by som to mohla povedat, vyzalovat sa. Hanbila som sa za to, ze som bala takà naivnà a zalùbeno dovercivà. Moj svet sa mi zacal rùcat pred ocami. Pohlcovala ho nicota. Len malinké, ziarivé zrniecko piesku kdesi v tmàch nicoty. Dcéra. Mala vtedy nieco vyse roka. Nevedela som, co dalej. Odist, kam? Domov? Neprichàdzalo do ùvahy. Ja v postnatàlnej depresii, neschopnà postarat sa o moju dcéru. Malà naviazanà na otca. On zàvisly na nej. Milion otàzok a ani jedna priama odpoved. Co spravit?! Hodit sa pod vlak?! Cez dedinu ziadny vlak nechodil! Nic, treba nieco spravit. Nevedela som co. Bola som ako zviera zahnané do kùta. Zùrila som, hnevala som sa sama na seba, ako som mohla byt takà naivnà; nanho, ako mi mohol takto klamat, co iné este predo mnou taji, bola som na konci so silami. Po zùrivosti prisla bezmocnost. Pocit lutosti z premrhanych rokov zivota, z premàrnenych zivotnych sanci... Ked ma presla zùrivost a lùtost, na rad prisiel plac. Rumàzgala som... Revala som... Plakala som... Vzlykala som.... Slzila som... Vyplavovala som vsetku tù zlobu, zatrpknutost, bezmocnost, lùtost a spinu zo mna von. Sklamanie.. Po tyzdni som bola schopnà pocùvat. Aj to len s velkou dàvkou sebazapierania. Rozhovory, ktoré nikam neviedli. Bolo to ako sypanie soli do otvorenych ràn... Otàzky, na ktoré sa nedali nàjst odpovede... Mlcanie, ktoré zatinalo do zivého... Bolo sa treba rozhodnùt, co dalej. Znovu debata, odlozit emocie a sebalutost bokom a pozriet sa na to reàlne. Bolelo, boli, bude boliet... Pomaly sa bolest otupovala. Vracala sa stratenà dovera, aj ked velmi, velmi pomaly. Dnes to nie je zabudnuté, ale je to odlozené a hermeticky uzavreté v pohàriku na najvyssej policke... Obcas sa to vyplazi von, ako Dzin z flase a màta. Ani neviem, kde som este nasla v sebe silu, vsadit na srdcovù dàmu, a nerozhodnùt sa pre jej sestru nenàvist... Aj ked pokusenie bolo velké.

Presli sme asi najdlhsim rozvodovym konanim v historii rozvodového sùdnictva. Ziadost bola podanà v decembri 2004 jeho zenou. Od roku 1996 spolu neziju v jednej domàcnosti! Obidvaja sùhlasia s rozvodom, nikto od nikoho nic neziada, nemajù spolocné deti a predsa...V Januàri 2007, prebehlo zàverecné konanie a dnes by sme mali mat papier, ze oficiàlne spolu nezijù od roku 1996!!! Viva la France!!!! Este stàle je to, mali by sme.... Jedna vec vo Francùzsku, nikdy nie je nic isté, pokial to nemàte na papieri ...