Viera

Zo zrkadla sa nemà tvàr diva,

v ociach hlboky smùtok skryva.

Tak dobre ukryty pred cudzim zrakom,

dusa podobà sa vlcim makom,

krehkà jak kvet v rozpuku,

ked slnko zmeni sa na bùrku.

* * * * * * * * * *

Nemà detskà tvàr,

ukryva v sebe zial.

Svoje oci obràtiac k nebu,

predstiera svoju tùzbu Bohu.

Nie na hlas, len septom,

mu rozpràva o vsetkom.

Prosbou ukonci modlitbu svoju;

"Vràt mi, prosim, mamu moju.

Ty màs v nebi vela màm,

mohol by si poslat jednu k nàm."

* * * * * * * * * *

Ràno zobùdza sa s nàdejou,

ze mama sklàna sa nad postelou,

a nezne septom ho zobùdza,

presne tak si to pamatà.

* * * * * * * * * *

Ràno vsak nad postelou je otec,

v ruke z cerstvych kvetov veniec.

Ruka v ruke vykroci smutnà dvojica,

opustenà a pràzdna je ulica,

ktorà na to miesto vedie,

tam, kde hasnù posledné nàdeje.

* * * * * * * * * *

Fotku drziac v ruke, na ktorej sa zena usmieva,

cez mihalnice sa tisko slza prediera,

prosi vrùcne Boha este raz:

"Ty màs v nebi vela màm,

tak posli, prosim, jednu k nàm..."

* * * * * * * * * *

S vrùcnou vierou v srdci usina,

dùfajùc, ze dnes ho Boh pocùva,

nevie sa dockat ràna,

az k posteli pride mama....