Vrazda?

Pocas mojej praxe som "povymetala" viacero nemocnic a nekonecne vela oddeleni. Od interného, cez LDCH, kardiologiu, chirurgiu, neurologiu, ORL po oddelenie sestonedelia a novorodencké. Gynekologia nàm bola ako "zenàm" obzvlàst blizka, kedze kazdà z nàs skor, ci neskor plànovala zalozit si rodinu. Vsetky sme dùfali, ze sa nàm podari asistovat pri porode, predsa len, pred tym neboli dostupné materiàly ako dnes. Teda aspon tu. Podchvilu ide v televizii dokument o tehotenstve a porode :) Minule som nàhodou zapla televiziu, dcéra sa chcela presvedcit, ze naozaj nedàvajù ziadne rozpràvky a nadabila som na porod v priamom prenose o tretej poobede! Na co dcéra zahlàsi: "Mami, nechaj to, to je zaujimavé!" Nemyslim, ze pochopila o co sa jednalo, ale pre istotu som to prepla, nemienim ju traumatizovat, a potom si usit na seba bùdu:) Mimochodom ten rozhovor o tom, ako babatko vyberieme z bruska, sa odohral este predtym.

A tak sme dlho cakali, na prichod nového dietatka. Detom sa ràno von nechcelo :) Teda àno, ale tak okolo stvrtej hodiny rannej a potom az kedysi po obede :) A tak raz sme mali stastie. Kym sme prisli na sàlu, uz bolo po porode, mamina bola rychlejsia ako my :) Nikdy nezabudnem, ze jej dietatko len na rychlo ukàzali a odviedli ho prec. Ked ju po dvoch hodinàch priviezli na izbu, so strachom v ociach sa nàs pytala, ci je zdravé, ci mà vsetky prsteky, kedze jej len v rychlosti nieco povedali . Potrebovala sa uistit. Bol to chlapcek v plnom zdravi. Az dnes viem, ako sa chuda citila. Musim uznat, ze vtedy, neviem ako dnes, dùfam, ze sa to zmenilo, ludsky pristup bol niektorym lekàrom cudzi. Utvrdila ma v tom dalsia situàcia.

Mali sme moznost zùcastnit sa aj potratov. Ci boli indikované z medicinskeho hladiska, alebo osobného rozhodnutia zeny, pristup niektorych lekàrov bol velmi neludsky. Neviem, ci sa predvàdzali pred praktikantkami, alebo tak fungovali bezne. V pamati mi zostal jeden ludsky osud. Zena, vdova, styri deti. Nechcené tehotenstvo riesila tak, ako uznala ona za vhodné. Co som si vypocula vtedy v sàle, bolo vrcholne nechutné. Lekàr sa vyjadril v takomto nejakom zmysle:"Ktovie, ako sa to stalo, ked mà muza nebostika?!"Potom dalej rozvijal nechutnù debatu a vyrazy, ktoré pouzival boli pri najmensom nechutné. Co ma dojalo najviac, bol fakt, ze asistentka, zena, sa na tom este trhlo smiala! Vtedy som sa zaprisahala, ze nikdy, nikdy sa nerozhodnem riesit podobnù situàciu ako tàto zena. Som si vedomà, ze clovek nemà nikdy hovorit nikdy, ale naozaj to mnou otriaslo. Ako mladà budùca zdravotnicka, som verila na ludsky pristup a aspon trochu respektu, ked uz nic iného. Viem, ze to nepocula, ale aj tak som verila, ze si zaslùzi aspon ludsky pristup, ked uz nie ùctu! Nebol to jediny pripad, tento mi vsak zostal zaryty v pamati, nakolko dany "lekàr" bol naozaj "hovado" najhrubsieho zrna.

Asi o dva dni sa vezieme vo vytahu na deviate s jednou spoluziackou. Nastùpil k nàm lekàr a zviezol sa s nami asi dve poschodia. Potom sme pokracovali uz len samé dve, ked spoluziacka zrazu do ticha zahlàsila: "Pràve sme sa viezli s vrahom!" Ja na nu nechàpavo pozriem a naivne sa spytam: "Ano, ako vies?" Ja viem, niekedy mi to pàli stràààsne pomaly :) Ona vsak vàzne dodala: "To je lekàr, ktory vcera robil potrat. Pre mna je to vrah!" Zamyslela som sa. Nikdy som to tak radikàlne nevnimala, hoci som veriaca. Vzdy vo mne zvitazilo ospravedlnenie, ze je to lepsie takto, ako trpiet nedostatkom làsky, alebo byt hladny, tyrany alebo zneuzivany, ci vàzne postihnuty...

Nechcem tymto nikoho odsudzovat ani posudzovat, ani riesit situàciu, ci sù potraty spràvne alebo nie. Na to màm dnes svoj nàzor a ten tu nebudem prezentovat kedze verim, ze je to kazdého osobnà vec. Som si vedomà toho, ze zivot nie je len cierno-biely a preto verim na ludsky pristup za kazdych okolnosti....